BRATISLAVA. Pansy mala päťdesiat rokov. Jedného dňa sa prestala zaujímať o okolie, menej sa hýbala, nechutilo jej jesť. Navštevovať ju začala jej dvadsaťročná dcéra Rosie, ošetrovala ju, spávala neďaleko. No jedného dňa začala nepravidelne dýchať. Tesne pred smrťou sa okolo nej zhromaždili príbuzní, dcéra ostala pri mŕtvom tele celú noc.
Toto nie je smutný ľudský príbeh, je to výjav zo života šimpanzov, ktorý sa v novembri roku 2008 odohral v škótskom Blair Drummond Safari parku. Ošetrovatelia odstránili telo mŕtveho primáta až na druhý deň a umožnili tak vedcom sledovať správanie ľudoopíc. Zistili, že ich reakcie na smrť sú podobné ako u človeka. Odborníci to tvrdia v novej štúdii, ktorú uverejnil magazín Current Biology.
Málo zvierat si uvedomuje smrť
Len veľmi málo zvierat pritom smúti za svojimi zosnulými druhmi. Vie sa, že smrť príbuzných ovplyvňuje správanie afrických slonov a isté prejavy sa čakali aj u vyšších primátov. Vedci teraz tento predpoklad potvrdili, šimpanzie matky zrejme mŕtve telá svojich druhov ukazujú aj svojim potomkom.
„Niečo z ich správaní je prekvapivo rovnaké ako ľudská reakcia na smrť a umieranie," povedal internetovému vydaniu magazínu Science psychológ James Anderson z University of Stirling, ktorý viedol tím vedcov pozorujúcich reakcie šimpanzov v prípade zo škótskeho parku. „Jasne sme podcenili povedomie o smrti u šimpanzov," povedal aj Christophe Boesch, primatológ na nemeckom Inštitúte Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu.
Je to zároveň ďalší dôkaz, že šimpanzy sú ľuďom oveľa viac podobní, ako sa myslelo ešte pred pár desaťročiami. Systematicky dokážu používať nástroje, dokážu sa naučiť primitívnej (znakovej) reči, v prípade súbojov o teritórium uzatvárajú koalície a dokážu zosadiť neschopných vodcov skupiny.
Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.
