;) |
Real-time stratégia Supreme Commander v čase svojho vydania ohromila – jednak obrovským počtom jednotiek, epickými bitkami, veľkými mapami, ale aj krvavými hardvérovými nárokmi, ktoré sú i dnes tak trochu vyššie, než by sme možno chceli. Spektakulárne výbuchy a stovky až tisícky mrňavučkých jednotiek hoďme za hlavu, bola to sakramentsky hrateľná stratégia, ktorá zabavila nejedného hráča. Niet sa čomu čudovať, základné princípy prebrané z prvého Taylorovho hitu Total Annihilation (ešte pod značkou Cavedogu) totiž fungovali na výbornú. Pokračovanie sa k nám dostáva po chladne prijatých Space Siege a Demigod. Výsledok je napriek očakávaniam a skúsenostiam vývojárov v danom žánri viac než mierne rozpačitý.
Supreme Commander 2 sa vracia k absolútnym základom real-time stratégií, teda k tým, ktoré tomuto žánru pre 15 rokmi dali možnosť vzniknúť. Skôr než stratégia, sa dá – aspoň v prípade singleplayeru – nazvať hrou akčnou. Princíp postavenia základne, výskumu a vylepšovania, výroby jednotiek a ich masívneho posielania na základňu nepriateľovu, je jednoduchý – a skutočne to je všetko, čo proti kremíkovému protivníkovi robíte. Nevyčerpateľnosť surovín a jednoduchý princíp jednotiek „kameň-papier-nožnice“ funguje zaručene a sami zistíte, že pre úspech je dobré mať v tej hŕbe jednotiek od každého niečo. Tri základné skupiny jednotiek (pozemné, letecké, námorné) sú odlíšené len tým, že tá útočí lepšie na pozemné ciele, tá na väčšiu vzdialenosť a tej ďalšej to je jedno, pretože svoje rakety vystrelí na nepriateľa ešte predtým, než stihne – už teraz – v troskách dymiaci kus plechu zareagovať. Neostáva vám teda nič iné, než chrliť desiatky až stovky jednotiek, pekne si ich na základni postaviť vedľa seba, všetok ten chaos označíte a pošlete na priestor, pod ktorým sa vám kurzor zmení z mierumilovného na výstražný červenej farby.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Tým pádom sa nám zo Supreme Commander 2 stáva hra, ktorá je jednoduchá na pochopenie – a teraz úplne pre každého a svojim spôsobom si prostými princípmi dokážete vychutnať bitky a úžasné výbuchy aj po víkendovej lobotómii. Horšie však už je, že vašou jedinou činnosťou v kampani s príbehom, ktoré vymyslelo šesťročné decko ako svoj školský debut. Ako to napísať a neuraziť: vojna a všetci sa medzi sebou bijú, jedna zrada, atómovka, rodina... všetko vedené patetickými dialógmi v malých oknách počas misie. Ale ono je to jedno. Sú tu modrí, zelení a červení, ich jednotky sa príliš neodlišujú, respektíve vám to pri ich spotrebe môže byť jedno. Osemnásť úrovní rozdelených do troch kampaní vás položí vždy pred tú istú úlohu: znič niečo na mape, spraví to bum a ide sa ďalej.
Ako to vyzerá konkrétne? Vašou základnou jednotkou, po ktorej skonaní sa definitívne končí i hra, je tzv. Armored Command Unit - ACU. Predstavte si obrieho mecha, ktorý dokáže nielen stavať budovy, ale ich aj opravovať, ďalej bojuje, extrahuje z vrakov jednotiek potrebné suroviny. Oproti minulosti je však výdrž ACU znateľne menšia, útočná sila nie je až tak likvidačná – najlepšie je preto nechať dôležitú postavu v bezpečí základne a púšťať sa s ňou jedine do vopred vyhraných súbojov. Jej účel hrdinu z minulosti tak automaticky a pomerne nelogicky padá, veď práve preto bol i staručký Total Annihilation zábavnou hrou. Základom je vždy výstavba základne, pričom sa nemusíte hneď vrhnúť do stavania jednotlivých tovární (na pozemné, letecké a námorné) jednotlivé jednotky, potrebné je ubrániť začiatočný bod, zabezpečiť prístup surovín. Tie sú dve, obe nevyčerpateľné. Energiu získate tak, že postavíte elektráreň. Čím ich je viac, tým rýchlejšie rastie vaše konto elektriny. Jednoduché. Podobne je na tom surovina nazvaná Hmota. Ťažíte ju len na špeciálnych miestach, čo obnáša jediné: postavíte na dané miesto továreň a snažíte sa zabrať pod svoju farbu čo najviac týchto nevyčerpateľných surovín, aby ste mali „korunky“ na nové jednotky.
Okolo svojej základne následne postavíte vežičky proti lietadielkam a vežičky proti tankom a iným strojom pohybujúcim sa výhradne po pevnine. Keď zvládnu odrážať pravidelné vlny nepriateľských samovrahov, ste už takmer za vodou. Teraz sa vrhnete na výstavbu výskumných laboratórií. Čím ich je viac, tým viac bodov vám za jednu sekundu pribudne a ak ich nazbierate presne daný počet, nezaznie síce fanfára, ale vám pribudne na konto jeden vývojový puntík, ktorý je možné investovať do zlepšenia stávajúcich jednotiek alebo vymyslenie nových, prípadne špecialít ako napríklad teleport. Čím viac laboratórií, tým rýchlejšie expandujete vo výskume, ste silnejší. Potom si naklikáte frontu jednotiek, ktoré chcete vyrábať, idete si spraviť kávu, prečítať dennú tlač či knihu, pokosíte trávnik, jednoducho si na pol hodinku môžete odbehnúť, pretože jediné, čo teraz musíte robiť, je čakať. Na najľahšej obtiažnosti je to minút pár, so zvyšujúcou sa náročnosťou musí rásť vaša trpezlivosť, pretože ide len o to, že zdrojov surovín máte menej, hlúpych nepriateľov je viac, dlhšie čakáte na svoju frontu panákov. Keď dosiahnete populačný limit, všetko to označíte, kliknete na nepriateľa, pozeráte ako to všetko krásne búcha a klesá framerate. Nepokúšajte sa do boja zasahovať, nemá to zmysel, ono sa v tom chaose nedá poriadne vyznať a ak náhodou i chcete mierne určiť priority útoku, len sa zbytočne nahneváte, pretože tí vaši tupci si robia aj tak čo chcú.
Keďže sú mapy o dosť skromnejšie, ohromný zoom (minimapu nepotrebujete, pretože stačí pohľad oddialiť a jednotky vidíte pomocou symbolov) nie je potrebný a hlavne cesta k nepriateľskému sídlu je primitívne lineárna a jediná možná, odchádzajú všetky taktické plány ataku na nepriateľskú základňu spoločne s myšlienkami na útok z viacerých strán nenávratne do koša a postačí všetko to označiť a poslať na nepriateľa. Isteže, je vhodné, respektíve nutné zlepšovať svoje technológie, no už v prvej misii prídete na to, čo a ako máte robiť a tento postup aplikujete na každú, každučkú ďalšiu mapu. Len to netrvá desať, ale štyridsať minút a neskôr nehráte za modrých, ale zelených. Vrchol orgastickej zábavy, na druhú stranu si má človek čas prečítať dobrú knižku alebo poprípade napísať napríklad recenziu. Keby sa aspoň rýchlosť dala zvyšovať, aby to nebolo tak obrovské utrpenie... Aby sa nepovedalo, jednotky získavajú skúsenosti, takže sú silnejšie a plechy tankov sa viac lesknú, no pri masovej výrobe to nebudete brať vždy na zreteľ.
Jedinou alternatívou chytľavej zábavy sa tak stáva multiplayer. Môžete rozohrať mapu v skirmish scenároch alebo sa pustiť do online bitiek – je to rozhodne o inom, pretože živého protivníka neuspíte vyčkávacou taktikou na vlastnej základni, musíte expandovať (ale rozumne), rozširovať svoje zdroje surovín a zaberať súperove, zvoliť si oblasť vývoja, ktorú uprednostníte. Máme tu symetrické mapy, útoky je možné viesť z viacerých strán, je tu teda možnosť pripravenia aspoň primitívneho plánu, kedy zaútočíte z dvoch strán a prekvapíte súpera, či obsadíte dôležitý post na mape. Je to živšie a živelnejšie, nudné pasáže čakania na dosiahnutie maximálneho počtu jednotiek odpadá. Akčná strategická hra má týmto pádom neskutočný spád a dostávate sa do pekných pár rokov zabudnutých klikacích orgií. Kladom je väčší počet máp pre rôzny počet hráčov (od dvoch po ôsmich). Berte však ohľad na matchmaking systém, ktorý je založený na princípe bodov, ktoré vám ubúdajú pri prehre, pri výhre naopak body dostanete. Na začiatku máte priemerné skóre - a postavíte sa teda zoči-voči priemernému hráčovi. Prvé zápasy sú preto zdrvujúce a pri pohľade na zvládnutú taktiku na konkrétnej mape ste často štatistami: stačí totiž chvíľa, nezaberiete strategické miesto, protivník ho opevní štítmi (desiatkami štítov), pridá obranné veže (desiatky) a vy si môžete ísť pískať a plakať do kúta.
Experimentálne jednotky, ktoré mali byť gigantickou pýchou hry, sú vlastne len obrovské stroje, ktoré niekoľkonásobne prevyšujú i ACU (výškou, veľkosťou, obranou, palebnou silou) a dostanete sa k nim až neskôr v priebehu misií. Sú ľahko nahraditeľné, len ich výroba trvá pomerne dlho. Všetko ostatné zostalo pri starom, takže na zvukovú stránku nadávať nemožno: keď sa proti sebe rozbehnú stovky jednotiek, je to jednoducho hukot. Hudobná stránka by mala podtrhovať zbesilé tempo bojov, avšak väčšinu času trávite na základni, takže vás jednotlivé melódie začnú nudiť. Žiadne dynamicky meniace sa pasáže, pekne spustený playlist. Grafické spracovanie čo sa týka kvality nepostúpilo dopredu, modely jednotiek futuristického vzhľadu neprekvapia, krásne výbuchy a dymové efekty už áno, ale keď na obrazovke šantia stovky panákov, klesne framerate pod únosnú hranicu a už len sledujete ten guláš. Minule bolo tých jednotiek navyše niekoľkonásobne viac a mapy rozľahlejšie, takže optimalizácia je skôr otázkou viery. Načo sú nám krásne výbuchy a krásne dymové stopy po vystrelených raketách, keď sú jednotlivé prostredia – nech sú akokoľvek rôznorodé – úbohé, s minimálnym počtom objektov a desivo primitívnym a lineárnym dizajnom? Načo je nám ACU, ktoré musíme nechať na základni, pretože nič nevydrží? Načo je nám gigantický zoom, keď ho využijeme iba na to, aby sme označili všetko na mape a poslali to na červenú ikonku? Dobre, posledné vytknutie späť – presne o tom je hrateľnosť Supreme Commander 2.
Pár slov o umelej demencii, ktorá patrí do praveku real-time stratégií. Jednotky – vaše i súperove, len ten počítač vie rýchlejšie „klikať“ – sú hlúpučké. Ono by to pri stovkách jednotiek na mape až tak vadiť nebude, pretože funkčná stratégia valcovania je väčšinou jediná možná a na manévre nie je priestor, čas a úprimne, ani nálada. Horšie však je, ak máte istý časový interval brániť nejakú pozíciu: neustále musíte svojich usmerňovať, zbytočne zomierajú, zbytočne len tak postávajú, zatiaľ čo na nepriateľa reaguje jediná jednotka, ostatné sa prizerajú. Zábavu si užijete s topornými ACU, ktoré sú navyše extrémne pomalé. Zúfalé sledovanie vašich inžinierov, ktorí opravujú zbytočné a ľahšie nahraditeľné jednotky, ale budovy už nie, vás nie raz dokonale naštve: vždy si totiž vyberú na liečenie nepodstatnú jednotku, zatiaľ čo budovu alebo obrannú vežu v plameňoch ignorujú. Neustále musíte na vlastných dávať pozor, čo so zábavou nemá rozhodne nič spoločné.
Neberte to pritom zle, jednoduchosť a prístupnosť je príjemná, akčné princípy nevadia, avšak horšie je, že ono sa Supreme Commander 2 vlastne hrá úplne sám. Tak napríklad predposledná misia druhej kampane – tesne pred finálnou ofenzívou. Nepriateľov nepriateľ je náš priateľ, takže spoločne bojujeme proti vynikajúco bránenému sokovi. Dohoda znie: on si vezme vzdušný priestor, my máme pozemné jednotky. Kuk na mapu, celé sa to odohráva na ostrovoch vo vzduchu, čiže by bolo nutné vyvinúť teleport. Nepríjemná lenivosť recenzenta rozhodne. Naklikáme rýchlo obranné vežičky likvidujúce lietadielka, naklikáme továrne vyrábajúce najjednoduchšie poletuchy, ignorujeme dohodu a ideme sa pekne naobedovať. Po výdatnom posilnení sa všetko označíme, klik na obrovskú budovu v tyle nepriateľa (tú je nutné zničiť), nehľadiac na rozsiahlu základňu a budovy okolo, daný cieľ vybuchne, nasleduje zopár teplých slov o zrade a ďalšia misia. Dobrú chuť.
Ako reagovať na Supreme Commander 2? Nedá sa vyslovene zatratiť, pretože čaro starších RTS titulov ponúka, je to prístupná hra, má to spád a navyše multiplayer je extrémne rýchly a otestuje skúsených borcov. Napriek tomu prevláda sklamanie. Z plytkosti kampane, úpadku série, zúfalej umelej inteligencii jednotiek – akoby musel Gas Powered Games rýchlo, rýchlo niečo vydať, aby zaplátal diery vo svojom finančnom rozpočte a zaplnil kasu. Výsledok je preto nemastný-neslaný. Ak však chcete zábavu v štýle starých (a tentoraz tých skutočne starých, C&C: Generals a podobné „novinky“) real-time stratégií, Supreme Commander 2 vám tie časy prinesie na obrazovky hneď a zaraz. Či to však stačí, musíte vedieť už vy sami.
