Zázračný rok
V roku 1905 Einstein zverejnil štyri práce, ktoré významne ovplyvnili vývoj fyziky.
V štúdii o Brownovom pohybe dokázal existenciu atómov.
Pochopil, že svetlo je vlna aj častica súčasne a prišiel s myšlienkou kvánt svetla a ďalších látok.
Formuloval špeciálnu teóriu relativity, z ktorej vyplynul vzťah medzi hmotou a energiou.
BRATISLAVA. Predstavoval si, aké by to bolo, keby letel tak rýchlo ako svetelný lúč. Videl by zamrznutú svetelnú vlnu? Mohol by ju chytiť do rúk?
Týmto detským nápadom bol zaujatý dlhé roky. Nosil ho v hlave dávno predtým, než sa stal patentovým expertom III. triedy vo švajčiarskom Berne a konečne dostal taký plat, aby sa mohol oženiť s Milevou Maričovou.
Fascinovaný kompasomKeď mal päť rokov, ochorel a otec mu doniesol kompas, aby ho rozptýlil. Malý Albert sa najskôr začudoval, a potom začal usilovne rozmýšľať, aká nevidieľná sila dokáže v prázdnom priestore hýbať strelkou. Musí to byť niečo veľmi tajomné, skryté ďaleko za viditeľným obzorom.
Schopnosť čudovať sa ho potom ešte dlho neopustila. Keď neskôr rozmýšľal o takých obyčajných veciach, akými sú pre nás svetlo, čas, pohyb alebo príťažlivosť, umožnila mu dohliadnuť tam, kde sa iní začínali strácať (a strácajú sa dodnes).
Detská predstava o chytaní svetla sa napokon stala základom teórie relativity z roku 1905. Napriek svojmu názvu prináša jednu istotu: rýchlosť svetla je rovnaká v každej situácii a pre každého.
Čas však beží každému inak. Prečo vlastne? To je jeden z paradoxov Einsteinovej relativity, ktorú prostým rozumom asi nepochopíme. Matematika však presviedča, že presne takto to funguje.
Napokon špeciálnu relativitu potvrdili mnohé experimenty.
O desať rokov neskôr Einstein hlavnú myšlienku svojho života po dlhom trápení rozšíril a vznikla všeobecná teória relativity – jednotná teória priestoru, času a gravitácie.
Okrem iného z nej vyplýva, že vesmír mal počiatok (Big Bang, ako ho označujeme dnes) a že koncentrovaná hmota môže vytvárať diery v časopriestore, ktoré potom pomenoval John Wheeler ako čierne.
Muž paradoxovRelativita, z ktorej vyplýva aj najznámejšia rovnica všetkých čias o ekvivalencii hmoty a energie, sa všeobecne považuje za Einsteinov najväčší úspech.
On sám však považoval za „veľmi revolučnú myšlienku“ iba svoju prácu o svetelných kvantách; vďaka nej sa stal spolu s Maxom Planckom otcom kvantovej mechaniky a v roku 1922 za ňu získal aj Nobelovu cenu.
Einstein však bol skutočne mužom paradoxov. Proti svojmu kvantovému dieťaťu celý zvyšok života tvrdo – a neúspešne – bojoval.
Ako fyzik klasickej školy, ktorý veril, že vesmír je v princípe pochopiteľný, nemohol stráviť nejasný charakter mikrosveta, ako ho formulovali fyzici novej školy Werner Heisenberg alebo Niels Bohr.
Neexistujú tam istoty, iba pravdepodobnosti. Ak Boh naozaj hádže kockami, potom by bolo najlepšie zamestnať sa v kasíne, určite nie v teoretickej fyzike.
Súboj titanov vyhral BohrEinsteinova neustála snaha vyvrátiť kvantovú teóriu vyvrcholila na Solvayovskom kongrese v roku 1927 v Bruseli.
Prakticky každý deň tam predkladal Nielsovi Bohrovi nové hlavolamy, nad ktorými musel vysoký svetlovlasý Dán úporne rozmýšľať.
Vyriešil však všetky a stal sa víťazom nevyhláseného súboja titanov. Dokonca vraj Einsteinovi poradil, aby prestal Bohu radiť, čo má alebo nemá robiť.
Druhú polovicu života strávil Einstein v americkom Princetone. Snažil sa dlho – a opäť márne – vytvoriť jednotnú teóriu poľa a zladiť tak relativitu s kvantovou mechanikou.
Jeho nenaplnený sen o jednotnej fyzikálnej teórii dodnes snívajú mnohí fyzici.
Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.
