BRATISLAVA. Albert Einstein, pokračovateľ Newtona, Faradaya a Maxwella, portréty ktorých mal v berlínskej pracovni, sa narodil 14. marca 1879 v nemeckom Ulme.
Jeho talent a usilovnosť spojené s neúctou k autoritám a neochotou učiť sa podľa osnov mu priniesli na zürišskej polytechnike mnoho konfliktov.
Ťažko hľadal prácu. Keď v roku 1902 získal miesto na patentovom úrade v Berne, považoval to za životný úspech. Zostal tam sedem rokov a okrem iných významných prác v Berne napísal 21-stranovú doktorskú dizertáciu o elektrodynamike pohybujúcich sa telies. Zmenil ňou predstavy o priestore a čase.
V rokoch 1911 a 1912 bol profesorom nemeckej univerzity v Prahe. Z okna pracovne vo Viničnej videl chovancov blázinca a občas uvažoval, či sa normálni ľudia vyskytujú skôr pred alebo za bránou ústavu.
Načo sto? Veď keby som sa mýlil, stačil by jeden.
Albert Einstein v reakcii na pamflet 100 autorov proti Einsteinovi, ktorý vyšiel v Nemecku (1931)
V roku 1913 pričinením Maxa Plancka získal miesto riaditeľa prestížneho berlínskeho Fyzikálneho ústavu Spoločnosti cisára Vilhelma.
Z Nemecka odišiel pre útoky nacistov v roku 1933 na univerzitu do amerického Princetonu, kde prednášal do konca života. Často sa tam stretával napríklad s významným logikom Kurtom Gödelom.
Pre ľavicové postoje ho sledoval FBI a nedostal ani pozvanie na účasť v tajnom projekte Manhattan, ktorý zrodil atómovú bombu.
Jeho posledný a najväčší sen, vytvoriť jednotnú teóriu poľa, ktorá by vysvetľovala pôsobenie gravitačných, elektromagnetických a jadrových síl, zostal nesplnený.
Bol dvakrát ženatý, najskôr s Milevou Maričovou, potom so sesternicou Elsou. S Milevou mal nemanželskú dcéru a synov Hansa Alberta a Eduarda.
Zomrel v Princetone 18. apríla 1955. Predtým vraj povedal: „Svoju úlohu som splnil.“
Spojiť všetko alebo nič
Prečo malé nefunguje vo veľkom? Aj to na konci života trápilo Einsteina. Dnes to chcú riešiť drobné vibrujúce struny.
BRATISLAVA. Desať, jedenásť či dvadsaťsedem? Väčšina z nás má problém vtesnať sa aj do štyroch rozmerov, nieto do sveta, ktorý jestvuje v predstavách teoretických fyzikov.
Nerozumejú si
Výšku, šírku, hĺbku a trebárs aj čas sme ešte schopní pochopiť. No vysvetliť názor, že okrem týchto štyroch jestvuje ešte sedem zavinutých rozmerov, ktorých nositeľom sú akési rôzne pulzujúce, neviditeľné miničastice, už začína byť problémom aj pre vedcov, ktorí sa podobnými oblasťami zaoberajú.
Jedným zo snov Alberta Einsteina bolo vytvoriť teóriu všetkého. Venoval jej tridsať rokov svojho života, pretože hanbou súčasnej fyziky je, že kvantová mechanika a všeobecná teória relativity sa nedajú jednoducho zosúladiť. Problémov je viacero, napríklad gravitácia, ktorá sa akosi nespráva tak, ako by sa údajne mala.
Einstein však neuspel. K jeho cti slúži, že problém nie je vyriešený dodnes.
Teória, ktorá by dokázala vysvetliť svet počnúc elementárnymi časticami a končiac kopami galaxií, tak nejestvuje. Jestvuje však relatívne dobrý pokus o ňu.
Päť v jednom
Najlepšou odpoveďou sa javia superstruny a M-teória. Je hypotetickým konštruktom fyzika, ktorý pracuje s jedenástimi rozmermi a v istom zmysle spája päť teórií superstrún, kde základom je zvláštna vibrujúca častica. A spôsob, akým vibruje, vlastne určuje, ako sa bude správať. Teda či bude silou, alebo napríklad elektrónom.
Problémom superstrún však je, že sa prakticky nedajú dokázať, aj keď matematické modely jestvujú.
Potvrdiť túto hypotézu tak bude veľmi náročné. Dovtedy bude platiť Einsteinovo prekliatie: jeho všeobecná relativita a kvantová mechanika spolu akosi nefungujú.
Tomáš Prokopčák
