Hru na recenziu zapožičal internetový obchod s hrami www.ProGamingShop.sk
Hry od Capcomu sú jednoducho hry od Capcomu. Japonský tvorca i vydavateľ sa nezaprie ani po snahe presadiť sa na západných trhoch. Ak sa zameriame výhradne na akčné hry, nájdeme spoločné črty medzi dnes recenzovaným subjektom Dark Void a povedzme staršou hrou Lost Planet či Bionic Commandom. Na začiatok nás dostane zaujímavé prostredie, postupne zamotávajúci príbeh pripomína skôr nie príliš chutný pokrm psíčka a mačičky, neskôr prídete na základné herné prvky, ovládanie vám prejde do krvi, cítite, že hrateľnosť má čo ponúknuť, aj keď ide len bežnú akciu z pohľadu tretej osoby. No a nesmie predsa chýbať ani sem tam nejaké to veľké monštrum.
Dobre, za Dark Void stojí Airtight Games, vývojári, ktorí sa postarali o dnes už takmer zabudnuté arkádovejšie lietadielka Crimson Sky, no i tak je podoba s hrami od Capcomu badateľná. A keďže to títo chlapci a dievčatá vo vzduchu vedia a lietanie majú radi, zmiešali sa nám všetky ingrediencie dokopy. Výsledok je... rozhodne zaujímavý. Určite však nie priemerný alebo nebodaj nehrateľný či nezábavný. Dark Void je jednoducho klasickou hrou, niekedy zmäteným gulášom, avšak omnoho horšie je, že nedokáže využiť svoj potenciál, predať sa. Niektoré prvky sú síce hlúpe, spiatočnícke, avšak Dark Void podobne ako iné hry od Capcomu má v sebe ukryté čaro príťažlivosti v hrateľnosti.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh sám o sebe zlým nie je, dokonca by sa dal roztiahnuť do nádhernej epickej rozprávky, no tak plytké a nedôstojné uvedenie do deja a jeho postupné rozvíjanie je pomerne veľkým šokom. Starobylá rasa mimozemšťanov je uväznená v inej dimenzii v oblasti Bermudského trojuholníku, odkiaľ sa snaží dostať a nenápadne ťahá za nitky osudu ľudstva. Keďže sa príbeh odohráva pár rokov pred druhou svetovou vojnou, jeden poriadny ťah majú pred sebou. Práve na tomto mieste stroskotá náš hrdina Will, letec prepravujúci tajomný náklad. V lietadle sa stretne so svojou starou známou kráskou Avy, ktorá pred nim niečo tají. Havária a tvrdý pád zapríčinený neidentifikovateľným lietajúcim objektom odhalí tajomnú krajinu, podivný národ domorodcov pripomínajúcich Mayov, uctievajúcich podivné mimozemské entity snažiace sa dostať preč. A aby toho nebolo málo, ledva prežívajúce a taktiež uväznené ľudstvo drží nad vodou Nicola Tesla so svojimi vynálezmi. Jeho záhadné zmiznutie zo skutočného sveta je vysvetlené a vy máte pred sebou obrovskú masu nerozpletených nitiek príbehu. Preto nie práve najpríjemnejšie prekvapia hlúpe a jednoduché dialógy, vysvetľovanie pomocou denníkov, ktoré musíte najprv nájsť a celková mizerná výpravnosť rozprávania.
Dark Void je však primárne akčnou hrou a podaktorí hráči považujú zápletku podobne potrebnú ako v porne (inštalatér, trubky, veď to poznáte) – viete, prečo strieľate, to by predsa aj mohlo stačiť. Pretože strieľajú oni po vás, znie odpoveď. Podhubie, ktoré by mohlo hru viac rozvinúť a ukázať rôzne odbočky a konšpirácie, však jednoducho nenarastie. To by zrejme musel autor scenára trochu zapracovať a potrápiť si hlavu. Ale kašľať na to, akčná hra je akčná preto, že sa v nej strieľa a ide predovšetkým o to. Ako klasická third person akcia je Dark Void vyvedená v dnes už zabehanom štýle. Predstavte si Gears of War alebo Rainbow Six: Vegas 2 (alebo X podobných titulov) a máte jasnú predstavu o hrateľnosti. Chvíľu idete, potom z úkrytu strieľate, niektoré monštrá dorazíte efektným killom z bezprostrednej blízkosti a bavíte sa adekvátne danému hernému žánru. Prostredie je pomerne zaujímavé, krajina pútavá, často sa mení (z džungle do veľkých priestranstiev, podzemných chrámov alebo dokonca aj obrovských mimozemských komplexov) a dokonca oželiete i statické prostredie.
Nepriateľské tvory majú zaujímavý dizajn, plechové útroby v sebe ukrývajú nepríjemné tajomstvo, ale to pôjde o ďalšiu šokovú terapiu príbehu. Hlavné je, že samotná akcia príjemne odsýpa a dokonca nemusíte zaregistrovať ani menší počet zbraní. Tie sú tematicky navrhnuté tak, aby suplovali ľudské: takže tu nájdete čosi mimozemské na štýl ostreľovacej pušky, ale i brokovnice či granátometu. Menší počet nevadí z prostého dôvodu: daný arzenál je dostatočne odlišný a zháňať rozličnú muníciu do zelených a fialových gumipušiek by bolo otravné, keďže v jeden moment môžete niesť zbrane len dve a každú konkrétnu je možné vylepšiť v troch stupňoch. Obyčajný automat ľudského pôvodu má tak silnejší strelivo, väčší zásobník, sniperka tak nekope a podobne. Upgradeov je pomenej, potrebujete však na ne pomerne veľký počet skúseností, ktoré zbierate jednak z mŕtvych nepriateľov a jednak ich nájdete ukryté v samotnom prostredí, len treba aspoň troch odbočiť z inak lineárnej cesty.
Potom sa však dostanete k tomu dôležitému, čo aspoň mierne odlišuje Dark Void od ostatných strieľačiek a hranie dostane doslova ďalší rozmer. Ako darček od pána Teslu získate špeciálny jet-pack. Samozrejme, dá sa ním lietať, respektíve spočiatku sa skôr vznášate a užijete si tak akciu aj zo vzduchu. To je fajn, nie je nič krajšie ako zmiasť súpera tým, že spoza prekážky vyskočíte, vznesiete sa do vzduchu, doslova ho preskočíte a prekvapíte zozadu. Je to nefér a nešportové, ale ak nepotečie emzácka (mimochodom modrá, takže žiadne brutálne násilie, strieka tu modrá krv, teda vlastne tekutina) krv, bude to tá vaša a na nápis mission failed sa pozerá dosť hlúpo.
Na prvý pohľad môže vyzerať vertikálny boj pomerne hlúpo – a vlastne si stačí predstaviť boj klasický, len tentoraz sa mení nadmorská výška a vy miesto toho, aby ste niekam bežali buď skáčete alebo padáte. Princíp rovnaký, no zároveň je hrateľnosť o malý kúsoček príťažlivejšia a zábavnejšia. Will sa drží jednou rukou prirodzeného alebo umelého výčnelku a vlny nepriateľov prichádzajú buď zospodu alebo vy mierite k nim smerom hore. Nebadaná zmena smeru pohybu je podkreslená perfektnými pohybovými animáciami postavičky a ak je daná scéna zasadená na trochu iné, príťažlivejšie miesto, než klasický vrch so skalnatými prevismi, užijete si ju dvojnásobne. Napríklad na takom starom vraku obrovského parníku, ktorého rozpadávajúca sa paluba zviera so zemou 90° uhol. Alebo mimozemské budovy, do ktorých musíte najprv preniknúť. Jednoducho to je príjemná zmena. Nie však zásadná, vývojári z nej nedokázali vytrieskať adekvátne množstvo atmosféry.
Pokračovať budeme plynule do leteckých častí, ktorých sa v celkovo 15 úrovniach rozdelených do troch veľkých kapitol vyskytuje pomerne dosť na to, aby ste si ich dosýta užili alebo na ne nadávali. Je to čosi iné a tryskový pohon na Willovom chrbte sa musíte najprv naučiť ovládať. Spočiatku si hneď po štarte narazíte rypák, avšak všetko je to len sila zvyku a cviku. Neskôr sa naučíte plynule brzdiť, prechádzať do vznášajúceho sa módu a podobne. Prieskumné kreácie napríklad v obrovských tuneloch (či skôr dierach, keďže buď padáte alebo zvislo stúpate) sú príjemným osviežením, no ak príde čas boja vo vzduchu, budete musieť aspoň na chvíľu zaťať zuby. Ovládanie nie je práve z najprirodzenejších, avšak do krvi vám prejde po pár držkopádoch, takže plané reči nekomfortnom a totálne sprasenom ovládaní budete počuť od tých, ktorí buď nenazreli do manuálu alebo nadobudnuté skúsenosti z nepodarenej demoverzie vydávajú ako platné i pre verziu predávanú. Malá nostalgická poznámka: kto hral Descent, vie, že to nie je malina, áááno?
Ponechajme nekoncentrovaných hráčov svojim hlasným výkrikom do tmy. Na začiatku budete mierne zhrození z faktu, že pri nastavení priemernej rýchlosti rozhliadania sa reaguje Will na pohyb spomalene, avšak mieriť vie pomerne rýchlo. Nevrhajte sa do menu a nedvíhajte intenzitu pohyblivosti. Z Willa sa stane síce bermudský superhrdina, avšak mierenie mu robí podobné problémy ako našim ligovým futbalistom nahrávka na jeden dotyk. Presná. A spoluhráčovi, nie súperovi. Ale späť k téme. Ponechajte všetko tak ako má byť a spoločne sa zamyslime. Will má predsa na chrbte batoh s extravagantným pohonom, ktorý by chcel každý vo svojej kôlničke zmajstrovať. Lenže už zo základov fyziky je nutné charakterizovať náročnosť ovládania batohu ako takého i hrdinovou postavou.
Predstavte si, že máte čosi na chrbte vy. Istotne by ste nerobili skopičiny a následne vrackali pri každej druhej zákrute. Isteže, spravili by ste síce efektný „klopák“, no zúrivé zmeny pohybov si ešte len užijete, na jet-pack treba ísť trochu inak. Nie je totiž nič náročné stopnúť si poletuch priateľský (akási kombinácia dvojplošníku s pokročilou technológiou a silným motorom) alebo dokonca mimozemský. Zatajený dych, budete ovládať UFO! A to je paráda, s nim sa stanú boje omnoho zaujímavejšie, pútavejšie. Takže niekto kecal, letecké súboje na oštaru rozhodne nie sú! Síce by pomohol napríklad ukazovateľ zalockovaného protivníka, na druhú stranu máte možnosť jedným tlačidlom presunúť kameru na najbližšieho nepriateľa a následné upravenie vlastnej rýchlosti a smeru letu v závislosti na jeho, je otázkou zopár sekúnd.
Presunieme sa pekne k náročnosti, veľkým bossom a jednoducho ako dlho vám to vydrží. Začneme tým príjemným. Dark Void vás bude trestať za každú hlúposť, ktorú spravíte, chvalabohu však jednotlivé checkpointy hlúpo po úrovni rozosiate nie sú. Vystrčíte hlavu, pozrie sa na vás pätica po zuby ozbrojených enemákov, škodoradostne sa usmeje a Will už vie ako dobre je vo virtuálnom nebíčku kdesi na obláčiku. Opakovaniu náročných pasáží sa nevyhnete, avšak málokedy sa dostanete frustrujúcu náladu, kedy s hrou nebudete vedieť pohnúť. Pri bojoch s veľkými nepriateľmi sa ukáže vaše majstrovstvo v presnom mierení na určité miesta, rýchly pohyb, ukrývanie sa. Všetky tieto strety sú náležite adrenalínové, pretože všetko okolo vás lieta a búcha, prípadne je atak obrovského nepriateľa smrtiaci a vy sa pri ňom skutočne cítite ako povestný hmyz letiaci okolo veľkého človeka. Náročnejšie úseky sa v hre vyskytujú a nútia vás nepoľaviť. Rozhodne však nejde o neprekonateľnú prekážku, len je nutné ponechať rambovský štýl kdesi v kúte, využívať hlavu a jet-pack.
Teraz prídeme k tomu horšiemu. Áno, keď uvidíte Avy po prvýkrát bežať, napadne vás spojenie s domácim zverom vydávajúci zvuk gá-gá-gá, avšak to nie je to najhoršie. Skôr, než sa začnete poriadne baviť, skutočne si užívať a hladiť virtuálne ego, natrafíte na bossa, ktorý je záverečným. To ale kruto zistíte až v momente, kedy sa hra skončí. Zrazu a nečakane. Skormútení budete i z toho, že po dohraní nie je dôvod kliknúť znovu na položku New Game. Lineárna cesta jediným smerom, síce zaujímavý, lež po povrchu plaziaci sa príbeh... aby toho nebolo málo, audio stránka príliš nevytŕča z davu priemernosti, dabing vážne brať nemožno, tak monotónne hlasy sa nehodia ani tajomného dobrodružstva.
Ale kartu treba obrátiť, absolútne podmanivá je hudobná zložka, ktorá je jednoducho famózna. Geniálna. Práve tá dokáže rozprúdiť riadnu kanonádu a spraví i z lozenia dokonalý nervák. Keď sa pozriete do autorského zoznamu, nebude vám pripadať podivné, prečo inak plytká hra má ušné bubienky trhajúci soundtrack. Za všetko môže Bear McCreary, stále mladý skladateľ (31 rokov), ktorý si naše uši získal už v Battlestar Galactice alebo Terminator: The Sarah Connor Chronicles. Je to borec a viac tak kreatívnych skladateľov by neuškodilo. Pritom ide o obyčajné spojenie orchestrálnej a elektronickej hudby. Vie v správnych momentoch rozpumpovať hrateľnosť, taktiež je muzikou v správnej miere vyjadrené tajomno. Stupňujúce sa melódie majú skvelé tempo. Hudba v Dark Void je pohladením pre dušu.
Výsledok je teda jasný: Dark Void nie je hrou nepodarenou, zlou, priemernou či dokonca nudnou. Akcia je výborne dávkovaná, vertikálne prestrelky majú svoje čaro, jet-pack si zamilujete. Všetko potvrdzuje skvelá hudba. Lenže príde rana do citlivých miest. Dark Void je hrou krátkou a hlavne nevyužíva naplno svoj potenciál. Chceme viac pútavých momentov, chceme viac nápadov. Nič také sa nestalo a to je dôvodom, prečo to bolí. Do istých partií sa nekope a slzy v očiach sú žiaľ objektívne. Hlavu hore, pokým zoženiete Dark Void za nižšiu cenu, tak 10 až 15 euro peniažkov, pôjde o zábavu adekvátnu vynaloženým financiám. Zábava na jeden dlhší večer či nedeľné poobedie. Inak rozhoduje stav vašej peňaženky a múdrosť: za plnú cenu je to málo muziky za veľa peňazí.
