Závetrie s teplejšou vodou a spätným prúdením možno pozorovať aj pri menších súostroviach (vľavo Kapverdské ostrovy, vpravo Karibská oblasť). Pri týchto ostrovoch sa však, na rozdiel od havajského súostrovia, spätné prúdenie stráca už po niekoľkých stovkách kilometrov.
Stromy na južnom cípe ostrova Hawaii sú po celý rok vystavené silnému prúdeniu vetra. Fúka tu tak silno, že konáre rastú prakticky vodorovne.
Prst vo vetre
Istotne to poznáte – ak treba určiť, odkiaľ fúka, nasliníte si prst a vystrčíte ho vzpriamený do vetra. Vytvoríte tak prekážku prúdu vzduchu. Ten prst obtečie, čím sa na stranách prekážky urýchli. Na náveternej strane pocítite chlad. Tesne za prekážkou nastane závetrie, o kúsok ďalej sa však prúd vzduchu opäť spojí a vanie tak, ako pred ňou. Niečo podobné pozorujú vedci aj v prírode.
Najlepším príkladom takéhoto správania vetra sú zoskupenia ostrovov uprostred šíreho oceánu. Vietor nad oceánmi duje vo veľkých súvislých prúdoch. Ak narazí na nejaké súostrovie, obtečie jednotlivé ostrovy. Na okraji ostrovov a medzi nimi sa zosilňuje, za ostrovmi na záveternej strane vzniká dlhý pás, v ktorom je vietor miernejší.
Tu sú menšie vlny, voda sa lepšie prehrieva, rýchlejšie sa vyparuje a ohrieva vzduch, ktorý spätne pomaly prúdi k ostrovom. Teplý protiprúd pri bežných súostroviach prichádza zo vzdialenosti zhruba 300 kilometrov, za touto hranicou sa už podobné efekty nepozorujú.
Sopečná bariéra
Pozorovania z družice QuikSCAT, ktorá pomocou mikrovlnného radaru meria smer a rýchlosť vetra nízko nad hladinou svetových oceánov, však ukázali, že v prípade havajského súostrovia možno efekt spätného prúdenia sledovať až do vzdialenosti 8000 kilometrov od ostrovov, takmer k východným brehom Ázie.
Havajské ostrovy majú sopečný pôvod. Z dna oceána vystupujú do výšky vyše štyroch kilometrov nad hladinu Pacifiku. Okrem mimoriadnej výšky ostrovov je dôležitá aj ich poloha. Nachádzajú sa totiž uprostred prúdenia vzduchu medzi severoamerickým kontinentom a juhovýchodnou Áziou. Toto prúdenie má rozhodujúci vplyv na klimatické pomery na oboch brehoch oceána.
Silný prúd vzduchu od americkej pevniny naráža na východné brehy štyroch veľkých havajských ostrovov. Pretože dva najväčšie, Hawaii (4205 m n. m.) a Maui (3055 m n. m.) ležia najvýchodnejšie, obteká prúd vzduchu od pevniny ostrovy po južnej strane. Najsilnejšie vetry dujú medzi oboma ostrovmi a pozdĺž južného cípu ostrova Hawaii. Aj preto je práve Hawaii rajom surferov, ktorí jeho južné pobrežie vyhľadávajú pre obrovské vlny, ktoré sa tu vytvárajú.
Aj za havajským súostrovím sa vytvára záveterný pás, aký vedci pozorujú pri iných, menších súostroviach najmä v Karibskej oblasti. Pozorovania z družice QuikSCAT však ukázali, že okrem tohto niekoľkostokilometrového pásu sa od záveternej strany ostrovov tiahne až do dĺžky 8000 kilometrov ešte jeden menej výrazný pás. V tomto páse je teplota vody asi o 0,2 °C vyššia ako v ostatných oblastiach Tichého oceána.
Mraky miesto kompasu
Hoci rozdiel v teplote oceánskej vody v pozorovanom pásme sa zdá byť minimálny, je dostatočne veľký na to, aby vytvoril efekt spätného prúdenia. Slabé prúdenie smeruje späť od Ázie k Havajským ostrovom. Nad týmto teplým pásom sa rýchlejšie prehrieva aj vzduch, ktorý odparuje oceánsku vodu. Vznikajú tak oblaky, ktoré sa tiahnu ponad celým pásom.
Vedci sa domnievajú, že práve takéto klimatické podmienky uľahčovali v dávnejšej minulosti migráciu námorníkov medzi jednotlivými ostrovmi rozsiahlej Polynézie. Je pravdepodobné, že znalosť tohto fenoménu umožnila pred tisíckami rokov prekonávať veľké vzdialenosti aj na chatrných plavidlách. Hoci dávni moreplavci nepoznali príčiny, vedeli pre svoje potreby využiť následky javu spätného prúdenia oceánu.
Pri navigácii medzi jednotlivými ostrovmi sa námorníci zrejme riadili pásmi oblakov, ktoré sa naprieč zdanlivo nekonečnými oblasťami vodnej šíravy tiahli nad pásmi prúdenia od jedného súostrovia k druhému. Veľký pás ich nakoniec doviedol až k vzdialenému havajskému súostroviu, ktoré osídlili.
Záhady na pokračovanie
Timothy Liu z Havajskej univerzity, ktorý podrobne skúmal prúdenie vzduchu nad hladinou Tichého oceána, však upozorňuje, že hoci výsledky meraní z družice sú veľmi inšpirujúce, havajský prúd celkom nevysvetľujú. Hlavným problémom zostáva jeho úžasná dĺžka.
V tomto prípade zrejme dochádza ku kombinácii rôznych efektov – polohy a výšky prekážky, mechanizmov vyparovania vody z oceánu, rotácie Zeme a zrejme aj Coriolisovej sily, ktorá asi závisí od zloženia zemského povrchu. Práve v tejto oblasti ju tvorí prevažne plastický oceán.
Podrobnejšie štúdium fenoménu havajskej vlny by však v blízkej budúcnosti mohlo osvetliť aj vznik a zánik ďalšieho klimatického fenoménu, ktorý poznáme pod menom El Niňo. Ten zásadným spôsobom ovplyvňuje počasie na východnej pologuli.
Autor: ROMAN PIFFL
