;) |
Aj preto bolo napokon vhodnejšie násilne rozdeliť strieľačku z vlastného pohľadu na hodnotenie singleplayeru, príbehovej kampane a multiplayeru, masového mecheche po sieti.
Červená expanzia
Prvý diel Bad Company na PC nevyšiel a je to obrovská škoda. K výbornej, hrateľnej a vtipnej kampani bol priložený aj zábavný multiplayer – veď je to predsa Battlefield, sakra – a celé to bolo skôr príjemné prekvapenie ako varenie slanej vody. Dôvody, prečo to bola kvalitná hra, si nájdete v našej staršej recenzii, tu ich spomenieme len v náznakoch. Dvojka na to ide odskúšaným spôsobom: rovnakí hlavní protagonisti sú v priekaku a našu hrdinskú dvojicu z neho treba vytiahnuť. Lenže je to spôsob už otrepaný. Rozpínajúce sa Rusko sa zahryzlo už takmer všade a hlása svoju sociálnu, pardon, socialistickú propagandu. To sa nepáči najsamperfektnejším Američanom. Niekto musí niekomu nakopať zadok. Aby tomu porozumeli všetci, a hra sa tak niekedy žiaľ i správa: vy im.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh sa točí okolo špeciálnej zbrane, ktorá môže zničiť celý svet a naši hrdinovia chcú samozrejme rodnú hrudu zachrániť, hoc sa do politických machinácií miešať veľmi nechcú. Čo je najhoršie, zápletka už nemá tú poriadnu šťavu, námet je zúfalo ohraný. Dokonca i ten humor sa potichu vytratil do úzadia. Naša banda je totiž špeciálnym B-tímom. Táto partia je vysielaná na nebezpečné miesta, aby vyčistila priestor od toho najväčšieho sajrajtu a smotanu si potom zlízali skutoční vojaci, ktorí vec už len dokonajú. Hrdinovia musia pôsobiť v čo najväčšom utajení, no napriek ich menšiemu počtu musia často plniť až príliš nebezpečné misie. Nie je preto veľkým prekvapením, že členovia tohto tímu nejdú do svojej služby príliš dobrovoľne. Alebo sú tak trochu na hlavu.
Vo štvorici po opici
Seržant Samuel D. Redford sa aj napriek samovražednej myšlienke preradenie do B-Company drží hesla, že od politiky radšej ďalej a tých hulvátov okolo seba má predsa celkom rád. A hlavne chce ísť už čoskoro do penzie a sľúbili mu, že ešte jednu misiu a má voľno. Teda možno ešte jednu ďalšiu. Terrence Sweetwater je presne tým typom vojaka, na ktorého sa hráme i my: viac by ste ho očakávali za obrazovkou ako technického poradcu, než v prvej línii. Hlavička na technológie do armády drukovala kvôli štipendiu na vysokú školu a všetko išlo podľa plánu až do momentu, kedy niekto náhodou nahrá vírus do vojenskej siete. Tým niekým je Sweetwater a náhodou to asi nebolo. Za trest je preradený do B-Company.
George Gordon Haggard mladší je tak trochu jednoduchší chlapec a on sa z prítomnosti v B-tíme vlastne teší a berie ho ako jedna z najlepších vecí, ktorá ho mohla stretnúť. Teda až po láske k výbušninám. Tie pozná dokonale a keď sa povie, že treba potichu preniknúť do budovy, odistí niekoľko granátov, vyhodí do vzduchu celú prednú stenu, priloží si ukazovák na ústa, zasyčí pssst a s revom (a brokovnicou) sa vyrúti vpred. Málokedy sa dokáže ovládať, jeho myseľ je riadená pochybnými pudmi (viď. prvý diel, v ktorom našiel tehličku zlata... to proste treba vidieť) a z osobnej hygieny si veľkú hlavu nerobí. Keď prehovorí, je ho počuť. Nie však preto, že by zo seba dostal čosi inteligentné, ale potichu hovoriť proste nedokáže. A napokon ste tu vy, Preston Marlowe, ktorý chcel byť hrdina a napokon zistil, že vojna je pekná sviňa. Pôsobí najinteligentnejšie a možno práve preto ho ovládate.
Psíček a mačička
Spoločnosť je to skvostná k písaniu vtipných príbehov, lenže to si niekto v DICE povedal, že keď ten Modern Warfare letí, napíšu niečo také o záchrane sveta. A keď to Modern Warfare 2 tak fičí v obchodoch a všetci ho žerú a zarobili na ňom milióny, prečo nezmeniť celý koncept kampane na lineárnu a naskriptovanú strieľačku? Prečo? To hráč nepochopí, ale z akčnej hry v pomerne otvorenom svete sa stala koridorová akcia. Pôvodne ste totiž boli na obrovskej mape, kde ste chodili tam a tam, potom inam, pretože ste museli splniť cieľ misie, ale mohli ste sa tankom vybrať na zber húb do priľahlého lesu. Tu prejdete neviditeľnou hranicou a akoby uťal. Tam, kde ste nenašli živú dušu, začnú vyliezať nepriatelia, strieľa to po vás, je to sprosté, nekryje sa to, nespolupracuje, je to naskriptované, takže vždy viete, že ten a ten panák bude bežať za tamtú barikádu a vy ho pohodlne dostanete do virtuálneho pekla. Keď vystrieľate X panákov, akoby znovu padla, všade ticho a kľud, takže bežíte 100 metrov a celý ten kolotoč sa spustí odznovu.
Aby to nebolo málo, príbeh dal dohromady niekto, komu by rozumný človek nedal ani občiansky preukaz a možno by mu nezveril ani leták z hypermarketu. Pozrel sa okolo seba, čo teraz letí, všetko to vzal, zamiešal a tento pokrm od psíka a mačičky predsa musí fungovať. Nie, nemusí a div sa svet, ani nefunguje. Spomínané naskriptované súboje sú predsa super, tak prečo nie? Nie? Áno presne, toto už nie! Tak prejdime na prostredie. V jednotke bolo také fádne, odohrávalo sa to na jednom pľaci (myšlienky dizajnéra, nám to vôbec nevadilo), chcelo by to viac. Napríklad sneh, takže začiatok sa odohráva v zasneženej oblasti (zrejme len nechcená náhoda a podoba s Modern Warfare 2), kde sa to celé zvrtne z vašej prieskumnej misie sa stane bombastická záchrana sveta. Miesto jazdy skútrom tu máme jazdu v terénnom vozidle a tá je o čosi zábavnejšia než v Modern Warfare 2. Možno to bude aj tým, že strieľať a šoférovať naraz je nemožné a strieľate si granáty pod kolesá. Ale má to šťavu, hlavne ak balansujete nad priepasťou, nepriatelia po vás pália, nič nevidíte pre lietajúci sneh.
Strih a hybaj ho do džungle, pridáme pasce podobné z Vietcongu a nepriateľom chýbajú už len slamené klobúky, aby to bol Vietnam ako vyšitý. Posadia nás do helikoptéry za rotačný guľomet, budeme brániť špeciálny satelit, dostaneme do rúk podporu zo vzduchu, kedy označíme miesto a kamaráti v stiháčkách a bombardéroch ho pokropia. Z toho miesta nevyrastie nádherný kvet, lež budova ľahne v prachu a sutinách. Zábavné je, že označiť môžete len miesto, ktoré vám vypáli oči, pretože tam máte červený ukazovateľ, ktorý ako idiotovi nahovára, že tu to označ, skry sa za tank, čakaj, ono to buchne, potom vylez, označ to tu... presne TU a nikde inde, zas zalez... Kde sme to ešte neboli? No predsa niečo na štýl Blízkeho východu, takže sa opaľujeme pod pražiacim slnkom a všade naokolo to pripomína nedávnu vojnu, len tie turbany tu chýbajú. A viete čo je vtipné, hra sa odohráva v imaginárnej prítomnosti, no stále predsa letí aj druhá svetová, tak prečo to do hry nejako neprepašovať? A vývojárom sa to podarilo!
Mŕtvy Rambo
Omnoho horšie však na hráča bude pôsobiť naskriptovanie jednotlivých scén. Príliš bijú do očí, sú umelé, akoby atrapy postavené okolo vás, no vy vidíte, že ide len o napodobeninu. Aby to však nevyznelo príliš záporne, samotné prestrelky sú vynikajúce, nabité potrebným nábojom, adrenalínom. Už na normálnu obtiažnosť zistíte, že nepriatelia síce príliš mnoho inteligencie nepobrali, ale na druhú stranu je všetko vyvážené vašou krehkou telesnou schránkou, takže rambovským štýlom smerom vpred bežať nemôžete, neprežijete ani povestnú sekundu. Musíte sa teda snažiť správať tímovo, v drvivej väčšine prípadov postupujete spolu všetci štyria. Drsné prestrelky majú správny náboj, niekedy však napätie skĺzne k frustrácii vplyvom slabšej AI vašich parťákov, ktorí jednoducho viac znesú, menej trafia a všetci nepriatelia sa sústredia na vás. Príliš okatý spôsob ako nútiť hráča, aby sa snažil byť prirodzeným lídrom. Práve vy ste tým najdôležitejším, vy musíte oddrieť to najhoršie. Má to svoju kladnú i zápornú stránku.
Ohlušujúce explózie
Zatiaľ len priemerné strieľačka, akých sme tu mali v bledomodrom už desiatky. Do pôsobivej atmosféry výrazne prehovára technické spracovanie, ktoré je na vysokej úrovni. Počnúc grafickým spracovaním, mierou detailov, časticových či svetelných efektov, až po ohromné a ohlušujúce audio. Pokým si pustíte hru s priestorovým ozvučením, poriadne tomu vytnete, basy pri výbuchoch vás zosadia zo stoličky a vy si budete užívať neskutočný huriavk, okolo uší lietajúce projektily, všade počuť výbuchy. Audiovizuálne spracovanie je profesionálne, perfektné a to treba slovko hodiť o fyzikálnom engine. Alebo radšej dve.
Už minule sme otvárali oči (a ústa) nad deštrukčným modelom, ktorý nám umožňuje zničiť všetko. Stromy, ploty, stĺpy, rôzne statické objekty ako napríklad krabice, vrecia s pieskom a samozrejme aj domy. Zistíte, že s granátometom si užijete neskutočnú zábavu, ničiť môžete budovu stenu po stene, čím narušíte jej statiku a už len sledujete prepadávajúci sa príbytok, ktorý sa zmenil v kopu trosiek. Ešte väčšia zábava je s tankom – samozrejme, je určený k boju a mali by sme nekonečnou muníciou zasypávať zlých teroristov. Lenže čo ak sa skrývajú v tamtom priľahlom lesíku? Aha... tak nie. Ale možno v tomto dome... hm, nič. Možno v tom druhom... a prečo teda už nezrovnať so zemou všetko? Dôvod nevidíme, no vedztem že teraz sa už ani tichý sniper pred vami neukryje a nemusíte sa lopotiť s jeho zneškodnením. Ak ho zočíte, nie je nič ľahšie ako prepnúť na granátomet, namieriť, vypáliť a pozerať sa ako po malom okienku, odkiaľ vás sniper chcel prekvapiť, ostala diera dva krát dva metre. Romantika. A sú tu samozrejme aj sudy, ktoré po zásahu vybuchnú. Akoby naschvál sú pri budovách.
Je to jednoducho zábava – detinskú radosť zo zničenej steny a kusov betónu lietajúceho okolo vás budete mať náramnú. No zároveň vás samotná hra tlačí, aby ste rýchlo postupovali ďalej, vyhodí nedobrovoľne z tanku, pretože teraz musíte ísť predsa po vlastných a podobne. Áno, sme v konflikte, musíme zachrániť svet, ale tak príliš vyhranený lineárny systém plný zúfalých skriptov vám nedovolí si deštrukciu poriadne ani užiť. Otvorený svet, aj keď nie tak rôznorodý a pestrý, bol omnoho lákavejším prostredím ako neustále, bez lad a skladu, meniace sa okolie. Do nadpriemerného technického kabátu niekto obliekol bezduchú zlátaninu.
Presne taký je dojem zo singleplayeru. Hrá sa to celkom dobre, je to zábavná strieľačka, ale potenciál hrateľnosti je výrazne okresaný tunelovým efektom pochodu. Stále musíte ísť rovno za nosom, hnaní do nového, lákavého prostredia. Celé sa to začne podobať skôr na zlepenec odlišných úrovní, ktorý drží pokope plytkým príbehom. Navyše vyslovene wooow situácií, pri ktorých takmer nedýchate, nájdete v hre... no budete musieť sakramentsky pozorne hľadať. Ale prečo si v DICE povedali, že toto je predsa cool a rýchle tempo nás udrží v napätí, je otázkou dňa. Alebo sme rozmaznaní prvým dielom s omnoho viac otvoreným svetom? Príbeh však skôr sklamal ako naplnil vysoké očakávania nastavené predchodcom. Chcete akčnú strieľačku, kde je nutné postupovať aspoň trochu obozretne, pričom čím viac farbičiek, tým lepšie? Potom je Battlefield: Bad Company 2 hrou pre vás, pre ostatných bude toto, približne osem hodín na normálnu obtiažnosť trvajúce dobrodružstvo skôr miernym sklamaním.
Hodnotenie multiplayeru vám prinesieme približne o týždeň.
