NecroVisioN: Lost Company - smradľavý závan nostalgie

Spomienky na strieľačky z vlastného pohľadu, kedy ešte naše poctivé, 14-palcové CRT monitory neprznili trojrozmerné efekty grafických kariet, máme ešte stále pred sebou.

Spomienky na strieľačky z vlastného pohľadu, kedy ešte naše poctivé, 14-palcové CRT monitory neprznili trojrozmerné efekty grafických kariet, máme ešte stále živo pred sebou. Nepotrpeli sme si na prepracovaný príbeh, taktické prvky, realitu alebo zničiteľné prostredie. Doba bola iná a my sme sa uškŕňali pri fantasticky hrateľných, lineárnych strieľačkách typu Shadow Warrior. Poľskí vývojári z The Farm 51 sa snažia o návrat, no ich cestovanie v čase príliš nevyšlo ani pred rokom (pôvodné NecroVisioN), hoc zábava to nebola podpriemerná a tentoraz to nefunguje už dupľom.

Arkádové (nie akčné) strieľačky z vlastného pohľadu sú okrajovým žánrom. Systém „idem dopredu a strieľam, kým všetko nevystrieľam a potom idem zas dopredu“ proste nefunguje za každých okolností. Niekedy, keď vývojári presne vedia, čo chcú a čo bude na hráčov platiť, sa výsledný efekt i pri jednoduchšom hernom žánri dostaví okamžite. Ale veď hry ako Serious Sam či Painkiller poznáte sami veľmi dobre.


Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Prvý NecroVisioN prekvapil – avšak skôr tým, že nešlo o absolútny brak, ale akciu, ktorá vám na pár hodín vydržala a čas strávený s ňou ste za stratený nepovažovali. Inak nič špeciálne, nič významné. Hoci boli základy postavené pomerne zaujímavo: nemŕtvi a pekelné stvorenia v období prvej svetovej poriadny. Bláznivý mix, podarená metelica. Do boja ste mohli vykročiť ako s dobovými zbraňami, tak aj lopatkou či mečom. Kontaktné súboje sa stali nutným prvkom hrateľnosti, pretože často sa v úzkych priestranstvách stalo, že ste sa pozreli nepriateľovi priamo do očí. A tu pomohol jedine kopanec do intímnych miest alebo lopatou po hlave.

Pokračovanie, ktoré je lepšie nazývať samostatne spustiteľným datadiskom, je žánrovo a spôsobom hrania absolútnou kópiou bez akejkoľvek zmeny. Zlé by to byť nemuselo, ono to však dnes, v roku 2010 vôbec nedrží pohromade, pričom samotný herný žáner zameraný na jednoduchosť prekážkou nie je.

Lost Company je prequelom, tie dnes v móde a dej sa tak odohráva sa pred prvým NecroVisioNom. Dozvieme sa teda, čo predchádzalo deju v jednotke a ako sa zlý Johan Zimmermann k práci nekromancera dostal. Ovládať budeme práve Johana, ktorý sa dostane na vlakovej stanici do kontaktu s podivným plynom meniacim normálnych vojakov v podivné monštrá prahnúce po ľudskom mäse. Spočiatku sa snaží nájsť liek, ktorý by zlikvidoval toto nebezpečenstvo, no po pochode desiatkou úrovní sa situácia vyhrotí a Johan sa rozhodne prebrať démonické schopností sám pre seba. Myšlienka ovládania záporného charakteru, ktorý sa v priebehu hrania mení z neutrálneho na zmätený až vyslovene pekelný, je zaujímavá. Horšie je prevedenie, ktoré je nudné, zúfalé, nebudete mu venovať pozornosť. Rozsiahle a unavujúce dialógy sú suchopárne, nezmyselné a otrasne nadabované – dokonca pri niektorých postavách budete mať dojem, že si tu malú úlohu pre seba ukradol Sacha Baron Cohen v úlohe Borata. A smiešne to nebude.

Pateticky rozprávaný príbeh je navyše doplnený o absenciu výrazných noviniek, ktoré by Lost Company odlíšili od predchodcu. Dobre známe zbrane stretneme i tu, no je horšie, že počet nepriateľov výrazne nestúpol a väčšinou nás budú naháňať starí, známi z minula. Vojakov je tu riadna kopa, ale vám bude úplne jedno, či má niekto čiapku alebo prilbu. Ide o najslabších protivníkov. Chýbajú výraznejšie postavy: predstavia sa nám šialené sestričky s masochistickými sklonmi, reťazami zviazané umučené torzá či čosi pripomínajúce strýka Festera. No a zopár nevýrazných pekelným monštier. Horšie je, že až na bossov, ktorí však omráčia skôr svojou veľkosťou, nenatrafíte na nič originálne, šialené, čo by vás prekvapilo. A vlastne ani tí bossovia nie sú nič extra, len nemajú dva metre, ale výšku trojposchodového domu.

Poriadnou ranou do rozkroku je navyše absolútne fádne prostredie. Názvy ako kláštor či nemocnica (alebo skôr lazaret) vás neprekvapia a veľmi dobre viete, že dokážu ponúknuť správne ponurú atmosféru. V Lost Company nie, tu ide o úbohý pľac s opakujúcimi sa objektmi. Tak napríklad nemocnica, kde sa mohli dizajnéri levelov vyblázniť, navrhnúť bizarné monštrá a pestré lokácie, sme dočkali nie príliš vtipného prešľapu. Hlavné sídlo, v ktorom strávite dlhé minúty s desiatkami vĺn nepriateľov (tri druhy vymenované vyššie), je vytvorené ako obrovská a vysoká hala. Napravo postele (jeden objekt okopírovaný mnohokrát), v strede stĺpy, naľavo akési obrovské truhlice. Raz za čas stôl, jama, bednička s muníciou. Takto sa dá hovoriť o každom mieste, či putujete interiérmi alebo vykračujete obmedzenými exteriérmi, ktoré vás držia v tuneli bizarnými zátarasmi či nepriechodnými kopcami. Jedným slovom nuda. Dvomi? Unavujúca nuda.

Jednoznačne hre najviac chýba atmosféra. Pri hraní sa všetko tiahne v neutrálnom pásme: jednoducho strieľate a idete dopredu. Nebuduje sa atmosféra strachu, boja o prežitie, nemáte obavy z pekelným monštier, necítite bizarnosť niektorých zmutovaných nepriateľov. Každá z poctivých strieľačiek má svojskú atmosféru. Či už pôjdeme do minulosti dávnej (Blood) alebo tej tu za rohom (Painkiller, Serious Sam), vždy to malo svojský náboj. V Lost Company čakáte len na to, kedy sa vám otvoria ďalšie dvere. Nič na vás poriadne nepôsobí, výsledný dojem je absolútne unavujúci. Nepomôže ani jazda tankom či let v dvojplošníku.

Engine hry je aj po roku vydaní jednotky nevyladený. Nielenže sa každá úroveň šialene dlho nahráva, ale výsledný efekt pri hardvérovej náročnosti adekvátnej kvalite nezodpovedá ani náhodou. Pritom je priam rébusom hľadať dôvod týchto nárokov - človek radšej ani nechce vedieť a vidieť ako by hra bežala (alebo sa skôr plížila) a vyzerala na minimálnej konfigurácii. Každé prostredie (či už vo vnútri alebo vonku) je strohé, fádne, s opakujúcimi sa objektmi. Umelá inteligencia nepriateľov veľa výkonu nespapá, tá je na úrovni sliepky bežiacej za hodeným zrnom. Neohúria vás ani svetelné efekty či dynamické tiene, nedostane sa na detailné textúry – proste ako za starých časov, kde máme chodbičku s jednými otvorenými dverami a všetko okolo je len kulisou. Podobný prístup volí aj Modern Warfare 2, no tam predsa len viete, kde ste a prostredie na vás adekvátne pôsobí. V podobnom duchu sa hrou plížia zvukové efekty (dabing radšej nespomínať) a hudba vám bude až nebezpečne nápadná, ale to bude možno aj počtom melódií, ktoré spočítate na jednej ruke nešikovného drevorubača. Potom je už zasekávanie sa o predmety skôr na smiech. Teda len dovtedy, kým kvôli tomu nemusíte reštartovať hru. Potom sa však poučíte, že tam a tam skákať nemáte. Hra vám to síce dovolí, no dostať späť už nie. Poteší.

Aby toho nebolo málo, fádnosť a priemernosť neskôr – hlavne v posledných dvoch, troch úrovniach, vystrieda frustrácia. Náročnosť narastá exponenciálne, pričom zmysel tohto absurdného kroku leží hlboko ukrytý v hlavách poľských vývojárov. Je záhadné, čo môže byť zábavné na tom, že v prvých leveloch sa na vás v miestnosti vyrúti 5 nepriateľov, zatiaľ čo v posledných ich je tridsať a sú náležite silní, doslova o nich zakopávate. Na strednej obtiažnosti čosi nenormálne a frustrujúce. Pokusy o hranie s kódom nesmrteľnosti krivku zábavnosti vôbec nezdvihli, pretože okrem behu preč z kopy nepriateľov si len občas vystrelíte a jedinou istotou je chaotické kopanie, strieľanie a beh. Zábava ako hrom, a to keď sa dostanete k záverečnému démonovi, ešte len uvidíte, čo je to plač a škrípanie zubov. Veď i v minulosti bola náročnosť záverečných úrovní a obtiažnosť súbojov volená tak, aby sa masou nepriateľov dalo prestrieľať. V Lost Company to funguje tak, že keď je 10 bežných vojakov pomerne zábavným masakrom, hodia nám pod nohy dvoch bossov s gigantickými kladivami, desiatky okrídlených monštier, vreštiace sestričky a kedejakú inú háveď. Jediná otázka pre tvorcov: prečo?

Zhodnotiť NecroVisioN: Lost Company sa nedá inak ako priemerne. Béčková hrateľnosť vôbec nevadí a keby bola cena primeraná kvalite titulu, nevadila by ani absencia akejkoľvek atmosféry. Proste mávneme rukou, že sa tam strieľa, a to predsa stačí. Lenže plytkosti sa hra nezbaví až do samotného záveru, kde zas nastupuje neprimeraná náročnosť ruka v ruke vykračujúca si s frustráciou. Nie je to zábavné ani za mak a ostáva už len na vás, či si chcete kalich horkosti vypiť až do dna. Keď to zoženiete za pár drobných, potom máte v rukách relax na 8 až 10 hodín, pri takmer plnej cene hry však smeruje palec jednoznačne smerom nadol.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.

DOMOV

Šéf protikorupčného úradu Kovařík: Politikov treba vyšetrovať citlivo

Policajti pri citlivých kauzách nemôžu zisťovať všetko, musia brať ohľad aj na česť politika, tvrdí Ficov šéf boja proti korupcii Peter Kovařík.

PRIMÁR

Keď mejkap podráždi. Problémy, ktoré vyvoláva kozmetika

Vyberte si kozmetiku, ktorá nepoškodí pleť.

Neprehliadnite tiež

Astronautka z NASA: Vieme, že sa niečo pokazí

Astronautka Dorothy Metcalf-Lindenburgerová hovorí, ako vyzerá tréning v NASA a ako sa astronauti pripravujú na zlyhania.

Rozšírená realita je zábavná aj užitočná. Skúste tieto aplikácie pre iPhone a iPad

Nová aktualizácia iOS 11 pre mobilné zariadenia od Apple priniesla aj ARKit. V ponuke sú prvé aplikácie a je s nimi zábava.

TECH_FM

Kontroverzný objav naznačuje, že praľudia sa mohli vyvinúť v Európe

Stopy dávneho tvora mätú vedcov. Odborníci sa sporia, komu patrili.

Strašia vás baktérie na mobile? Vymysleli "umývačku"

Nová nabíjačka dezinfikuje mobily, používa na to ultrafialové žiarenie.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Rastie nám pokrivená generácia?
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  4. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  5. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  6. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  7. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  8. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  9. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať
  10. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci
  1. Detské zúbky sú veda
  2. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  4. Rastie nám pokrivená generácia?
  5. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  7. AAA AUTO za päť rokov predalo 320 tisíc vozidiel
  8. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  9. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj?
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky
  1. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 21 243
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 8 826
  3. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 7 791
  4. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 5 577
  5. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 924
  6. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 895
  7. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 768
  8. Trenčania to chcú mať všade blízko. Kde kupujú byty? 1 578
  9. Poistenci VšZP už nebudú platiť 17 centov v lekárňach za recepty 1 571
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 1 489