NecroVisioN: Lost Company - smradľavý závan nostalgie

Spomienky na strieľačky z vlastného pohľadu, kedy ešte naše poctivé, 14-palcové CRT monitory neprznili trojrozmerné efekty grafických kariet, máme ešte stále pred sebou.

Spomienky na strieľačky z vlastného pohľadu, kedy ešte naše poctivé, 14-palcové CRT monitory neprznili trojrozmerné efekty grafických kariet, máme ešte stále živo pred sebou. Nepotrpeli sme si na prepracovaný príbeh, taktické prvky, realitu alebo zničiteľné prostredie. Doba bola iná a my sme sa uškŕňali pri fantasticky hrateľných, lineárnych strieľačkách typu Shadow Warrior. Poľskí vývojári z The Farm 51 sa snažia o návrat, no ich cestovanie v čase príliš nevyšlo ani pred rokom (pôvodné NecroVisioN), hoc zábava to nebola podpriemerná a tentoraz to nefunguje už dupľom.

Arkádové (nie akčné) strieľačky z vlastného pohľadu sú okrajovým žánrom. Systém „idem dopredu a strieľam, kým všetko nevystrieľam a potom idem zas dopredu“ proste nefunguje za každých okolností. Niekedy, keď vývojári presne vedia, čo chcú a čo bude na hráčov platiť, sa výsledný efekt i pri jednoduchšom hernom žánri dostaví okamžite. Ale veď hry ako Serious Sam či Painkiller poznáte sami veľmi dobre.


Všetky screenshoty nájdete v galérii hry

Prvý NecroVisioN prekvapil – avšak skôr tým, že nešlo o absolútny brak, ale akciu, ktorá vám na pár hodín vydržala a čas strávený s ňou ste za stratený nepovažovali. Inak nič špeciálne, nič významné. Hoci boli základy postavené pomerne zaujímavo: nemŕtvi a pekelné stvorenia v období prvej svetovej poriadny. Bláznivý mix, podarená metelica. Do boja ste mohli vykročiť ako s dobovými zbraňami, tak aj lopatkou či mečom. Kontaktné súboje sa stali nutným prvkom hrateľnosti, pretože často sa v úzkych priestranstvách stalo, že ste sa pozreli nepriateľovi priamo do očí. A tu pomohol jedine kopanec do intímnych miest alebo lopatou po hlave.

Pokračovanie, ktoré je lepšie nazývať samostatne spustiteľným datadiskom, je žánrovo a spôsobom hrania absolútnou kópiou bez akejkoľvek zmeny. Zlé by to byť nemuselo, ono to však dnes, v roku 2010 vôbec nedrží pohromade, pričom samotný herný žáner zameraný na jednoduchosť prekážkou nie je.

Lost Company je prequelom, tie dnes v móde a dej sa tak odohráva sa pred prvým NecroVisioNom. Dozvieme sa teda, čo predchádzalo deju v jednotke a ako sa zlý Johan Zimmermann k práci nekromancera dostal. Ovládať budeme práve Johana, ktorý sa dostane na vlakovej stanici do kontaktu s podivným plynom meniacim normálnych vojakov v podivné monštrá prahnúce po ľudskom mäse. Spočiatku sa snaží nájsť liek, ktorý by zlikvidoval toto nebezpečenstvo, no po pochode desiatkou úrovní sa situácia vyhrotí a Johan sa rozhodne prebrať démonické schopností sám pre seba. Myšlienka ovládania záporného charakteru, ktorý sa v priebehu hrania mení z neutrálneho na zmätený až vyslovene pekelný, je zaujímavá. Horšie je prevedenie, ktoré je nudné, zúfalé, nebudete mu venovať pozornosť. Rozsiahle a unavujúce dialógy sú suchopárne, nezmyselné a otrasne nadabované – dokonca pri niektorých postavách budete mať dojem, že si tu malú úlohu pre seba ukradol Sacha Baron Cohen v úlohe Borata. A smiešne to nebude.

Pateticky rozprávaný príbeh je navyše doplnený o absenciu výrazných noviniek, ktoré by Lost Company odlíšili od predchodcu. Dobre známe zbrane stretneme i tu, no je horšie, že počet nepriateľov výrazne nestúpol a väčšinou nás budú naháňať starí, známi z minula. Vojakov je tu riadna kopa, ale vám bude úplne jedno, či má niekto čiapku alebo prilbu. Ide o najslabších protivníkov. Chýbajú výraznejšie postavy: predstavia sa nám šialené sestričky s masochistickými sklonmi, reťazami zviazané umučené torzá či čosi pripomínajúce strýka Festera. No a zopár nevýrazných pekelným monštier. Horšie je, že až na bossov, ktorí však omráčia skôr svojou veľkosťou, nenatrafíte na nič originálne, šialené, čo by vás prekvapilo. A vlastne ani tí bossovia nie sú nič extra, len nemajú dva metre, ale výšku trojposchodového domu.

Poriadnou ranou do rozkroku je navyše absolútne fádne prostredie. Názvy ako kláštor či nemocnica (alebo skôr lazaret) vás neprekvapia a veľmi dobre viete, že dokážu ponúknuť správne ponurú atmosféru. V Lost Company nie, tu ide o úbohý pľac s opakujúcimi sa objektmi. Tak napríklad nemocnica, kde sa mohli dizajnéri levelov vyblázniť, navrhnúť bizarné monštrá a pestré lokácie, sme dočkali nie príliš vtipného prešľapu. Hlavné sídlo, v ktorom strávite dlhé minúty s desiatkami vĺn nepriateľov (tri druhy vymenované vyššie), je vytvorené ako obrovská a vysoká hala. Napravo postele (jeden objekt okopírovaný mnohokrát), v strede stĺpy, naľavo akési obrovské truhlice. Raz za čas stôl, jama, bednička s muníciou. Takto sa dá hovoriť o každom mieste, či putujete interiérmi alebo vykračujete obmedzenými exteriérmi, ktoré vás držia v tuneli bizarnými zátarasmi či nepriechodnými kopcami. Jedným slovom nuda. Dvomi? Unavujúca nuda.

Jednoznačne hre najviac chýba atmosféra. Pri hraní sa všetko tiahne v neutrálnom pásme: jednoducho strieľate a idete dopredu. Nebuduje sa atmosféra strachu, boja o prežitie, nemáte obavy z pekelným monštier, necítite bizarnosť niektorých zmutovaných nepriateľov. Každá z poctivých strieľačiek má svojskú atmosféru. Či už pôjdeme do minulosti dávnej (Blood) alebo tej tu za rohom (Painkiller, Serious Sam), vždy to malo svojský náboj. V Lost Company čakáte len na to, kedy sa vám otvoria ďalšie dvere. Nič na vás poriadne nepôsobí, výsledný dojem je absolútne unavujúci. Nepomôže ani jazda tankom či let v dvojplošníku.

Engine hry je aj po roku vydaní jednotky nevyladený. Nielenže sa každá úroveň šialene dlho nahráva, ale výsledný efekt pri hardvérovej náročnosti adekvátnej kvalite nezodpovedá ani náhodou. Pritom je priam rébusom hľadať dôvod týchto nárokov - človek radšej ani nechce vedieť a vidieť ako by hra bežala (alebo sa skôr plížila) a vyzerala na minimálnej konfigurácii. Každé prostredie (či už vo vnútri alebo vonku) je strohé, fádne, s opakujúcimi sa objektmi. Umelá inteligencia nepriateľov veľa výkonu nespapá, tá je na úrovni sliepky bežiacej za hodeným zrnom. Neohúria vás ani svetelné efekty či dynamické tiene, nedostane sa na detailné textúry – proste ako za starých časov, kde máme chodbičku s jednými otvorenými dverami a všetko okolo je len kulisou. Podobný prístup volí aj Modern Warfare 2, no tam predsa len viete, kde ste a prostredie na vás adekvátne pôsobí. V podobnom duchu sa hrou plížia zvukové efekty (dabing radšej nespomínať) a hudba vám bude až nebezpečne nápadná, ale to bude možno aj počtom melódií, ktoré spočítate na jednej ruke nešikovného drevorubača. Potom je už zasekávanie sa o predmety skôr na smiech. Teda len dovtedy, kým kvôli tomu nemusíte reštartovať hru. Potom sa však poučíte, že tam a tam skákať nemáte. Hra vám to síce dovolí, no dostať späť už nie. Poteší.

Aby toho nebolo málo, fádnosť a priemernosť neskôr – hlavne v posledných dvoch, troch úrovniach, vystrieda frustrácia. Náročnosť narastá exponenciálne, pričom zmysel tohto absurdného kroku leží hlboko ukrytý v hlavách poľských vývojárov. Je záhadné, čo môže byť zábavné na tom, že v prvých leveloch sa na vás v miestnosti vyrúti 5 nepriateľov, zatiaľ čo v posledných ich je tridsať a sú náležite silní, doslova o nich zakopávate. Na strednej obtiažnosti čosi nenormálne a frustrujúce. Pokusy o hranie s kódom nesmrteľnosti krivku zábavnosti vôbec nezdvihli, pretože okrem behu preč z kopy nepriateľov si len občas vystrelíte a jedinou istotou je chaotické kopanie, strieľanie a beh. Zábava ako hrom, a to keď sa dostanete k záverečnému démonovi, ešte len uvidíte, čo je to plač a škrípanie zubov. Veď i v minulosti bola náročnosť záverečných úrovní a obtiažnosť súbojov volená tak, aby sa masou nepriateľov dalo prestrieľať. V Lost Company to funguje tak, že keď je 10 bežných vojakov pomerne zábavným masakrom, hodia nám pod nohy dvoch bossov s gigantickými kladivami, desiatky okrídlených monštier, vreštiace sestričky a kedejakú inú háveď. Jediná otázka pre tvorcov: prečo?

Zhodnotiť NecroVisioN: Lost Company sa nedá inak ako priemerne. Béčková hrateľnosť vôbec nevadí a keby bola cena primeraná kvalite titulu, nevadila by ani absencia akejkoľvek atmosféry. Proste mávneme rukou, že sa tam strieľa, a to predsa stačí. Lenže plytkosti sa hra nezbaví až do samotného záveru, kde zas nastupuje neprimeraná náročnosť ruka v ruke vykračujúca si s frustráciou. Nie je to zábavné ani za mak a ostáva už len na vás, či si chcete kalich horkosti vypiť až do dna. Keď to zoženiete za pár drobných, potom máte v rukách relax na 8 až 10 hodín, pri takmer plnej cene hry však smeruje palec jednoznačne smerom nadol.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Nespávajú, aby mohli prekladať titulky. Zadarmo a za pár hodín

I love you, povie filmová postava a v titulkoch sa objaví: Ja láska vy.

DOMOV

Žena, ktorá močila na Korán, ohrozila bezpečnosť Slovenska

Na videu obvinenej viala v pozadí slovenská vlajka.

Neprehliadnite tiež

Objavili záhadné mikróby, ktoré prežili v kryštáloch desaťtisíce rokov

Organizmy sú úplne iné než tie v databázach. Niektorí spochybňujú, či naozaj pochádzajú z kryštálov.

Google a Microsoft neukážu weby pre nelegálne sťahovanie

Nový etický kódex platí pre vyhľadávače v Británii, či prekročí jej hranice dnes nie je jasné.

Ako by to vyzeralo, ak by všetci ľudia žili v jednej budove?

Stačí približne 180-tisíc ľudí, aby mala krytá budova vlastné počasie.

Na YouTube bude menej reklám, zrušia tie najdlhšie

Hoci reklamu na YouTube zatiaľ možno filtrovať, firma sa rozhodla zrušiť svoj najinvazívnejší reklamný formát.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  2. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  4. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 11 815
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 6 471
  3. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 6 384
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 026
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 5 663
  6. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 5 612
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 289
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 881
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 659
  10. Jarné prázdniny pri mori? 3 002

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop