TUCSON. Rady odtlačkov nôh, ktoré pred miliónmi rokov zanechali v tanzánskom Laetoli australopitekovia, sú najstaršia známa ukážka našej chôdze. V časopise Public Library of Science ONE to oznámil päťčlenný tím Davida Raichlena z Arizonskej univerzity v Tucsone (USA).
Laetoli leží necelých 50 kilometrov južne od známej Olduvaiskej rokliny na východe planín Serengeti v severnej Tanzánii. V Olduvai vykopali členovia slávnej paleoantropologickej rodiny Leakeyovcov mnohé kosti ľudských prapredkov.
Odtlačky v sopečnom popole
V roku 1976 Mary Leakeyová objavila v Laetoli dva paralelné rady odtlačkov nôh, očividne tvorov z našej línie. Vznikli chôdzou v popole, ktorý vychrlila neďaleká sopka. Jemný dážď popol s odtlačkami zakonzervoval do podoby tufu. Kým na nich silnejšie zapracovali živly, prekryli ich iné sedimenty. Odtlačky sú podľa datovania popola staré 3,6 miliónov rokov.
Bližší pohľad na odtlačky ukázal, že v stopách jedného z tvorov kráčal ešte jeden jedinec. Pravdepodobne boli rodina. Podľa fosílií ľudských prapredkov z predmetného obdobia, ktoré sa našli v okolí, išlo o australopitekov z druhu Australopithecus afarensis, ku ktorému patrila aj slávna Lucy z Etiópie.
Tvorovia kráčali vzpriamene a nepomáhali si rukami ako ľudoopy. Ich chôdza svojou typickou rýchlosťou a dĺžkou krokov pripomínala ľudskú. Australopitekovia pritom ešte neboli príslušníkmi ľudského rodu Homo, ale tvormi na našej línii po jej rozchode s líniou, ktorá viedla k dnešným šimpanzom. Kráčali vzpriamene, ich končatiny a lopatky však stále niesli znaky adaptácie na šplhanie.
Prví Homo sa vyvinuli z australopitekov pred 2,5-2,3 miliónmi rokov.
Pokus v laboratóriu
Tím Davida Raichlena pripravil unikátny biomechanický experiment. V laboratóriu vybudovali pieskovú dráhu a nafilmovali ľudí, ako po nej kráčali. Najskôr normálnou ľudskou chôdzou so vzpriameným postojom a potom v zhrbenom postoji so skrčenými nohami (ako kráčajú šimpanzy). Odtlačky naskenovali v 3D a zanalyzovali
počítačom.
Zvláštnu pozornosť venovali hĺbke šľapají v zadnej i prednej časti chodidla. Zistili, že pri vzpriamenej chôdzi je zhruba rovnaká, kým pri zhrbenej so skrčenými nohami je predná časť oveľa hlbšia, čo spôsobuje rozdielny prenos hmotnosti pri kroku.
"Na základe predchádzajúcich analýz kostier australopitekov z druhu Australopithecus afarensis sme očakávali, že odtlačky z Laetoli budú pripomínať osobu, ktorá kráča skrčená v kolenách a v panve, tak ako typický šimpanz, a nie chôdzu, akú normálne používajú moderní ľudia. K nášmu veľkému prekvapeniu však odtlačky z Laetoli spadajú presne do rozpätia normálnych odtlačkov ľudskej chôdze. Táto ľudskejšia forma chôdze je energeticky neuveriteľne efektívna, čo naznačuje, že znížené nároky na energiu boli veľmi dôležité pri evolúcii dvojnohosti ešte pred vznikom nášho rodu Homo," povedal David Raichlen.
"Na tomto výskume fascinuje, že v čase, keď naši predkovia mali anatómiu vhodnú pre trávenie významnej časti dňa na stromoch, už sa im vyvinula vysoko efektívna dvojnohosť moderného ľudského typu," doplnil ho člen tímu Adam Gordon z Newyorskej štátnej univerzity v Albany (USA).
Zdroje: Public Library of Science ONE z 22.3.2010; Komuniké University of Arizona z 19.3.2010
