Prvý kozmický výstup sa udial nad Zemou vo výške 495 kilometrov. Alexej Leonov sa v tej chvíli spolu s loďou pohyboval rýchlosťou 28-tisíc kilometrov za hodinu.
Životné dobrodružstvo
Svoje dobrodružstvo Leonov stvárnil na obraze; namaľoval sa, ako pláva kozmickým priestranstvom. Videl vtedy celú Európu a uvedomil si, že Čierne more je skutočne čierne. Rozoznal aj Baltické more a záliv pri Kaliningrade, kde sa narodil.
Pre tento okamih nemal Leonov pripravené nijaké historické slová, takže mu z úst vyšlo iba: „Zem je skutočne guľatá.“ Stihol nakrútiť ešte trojminútový film, no mikrokameru Ajax od sovietskej tajnej služby, ktorá „videla“ cez gombíkovú dierku skafandra, nepoužil. Cez nafúknuté prototypové oblečenie totiž nedočiahol na lanko, ktorým sa Ajax spúšťal.
Na Zemi síce skafander skúškami prešiel, no v kozmickom vákuu sa zdeformoval. Keď Leonov dostal od veliteľa Pavla Beľajeva príkaz, aby sa prešmykol úzkou komorou späť do lode, uvedomil si, že sa tam nezmestí. Beľajev videl, že je zle, no pomôcť nemohol.
Povolenie si nepýtal
Leonov sa vtedy rozhodol porušiť inštrukcie. Vráti sa hlavou napred, aby sa mohol v komore niečoho zachytiť, a zníži v skafandri tlak na polovicu, aby trochu spľasol. Keby by mu v krvi zostal dusík, okamžite zomrie, no po hodine, keď dýchal čistý kyslík, bolo toto riziko minimálne.
Oveľa väčším rizikom by bolo čakať na povely zo Zeme. Kým zvolajú komisiu a kým sa niekto odváži rozhodnúť, čo mám robiť, budem nebožtík, prebehlo mu mysľou.
Keď sa Leonov nakoniec dostal do komory širokej iba meter, čakal ho najťažší manéver jeho života: prevrátiť sa nohami dopredu, aby mohol vliezť do malej kabíny.
Bola to nadľudská úloha, lebo skafander meral 190 centimetrov a v pleciach 68. Jeho tep v tých chvíľach dosiahol 190 a vypotil litre potu; napokon ho zachránili na maximum vytrénované zápästia.
Veľa kyslíka, málo orientácie
Po obrovskom vypätí Leonov zabudol skontrolovať vzduchotesný príklop a prístroje začali do kabíny vháňať kyslík. Bolo ho oveľa viac, než mohli kozmonauti spotrebovať.
Keď tlak dosiahol hranicu, keď by najmenší elektrický skrat spôsobil výbuch, kozmonauti od vyčerpania a stresu na sedem hodín zaspali. Potom Leonov náhodou spustil hadicou od skafandra spínač, ktorý ďalším zvýšením tlaku uzavrel štrbinu v príklope, a ten konečne klesol na normu.
Pri spiatočnom lete sa zasa pre zmenu pokazil automatický navigačný systém. Beľajev musel modul naviesť do odľahlej tajgy, ďaleko od plánovaného miesta pristátia.
Trvalo vyše dvoch dní, než ich našli – premrznutých a hladných, ale šťastných.
Médiá tento príbeh označili za hrdinský. Leonov to neskôr spresnil: „Hrdinstvo je iba romantická fikcia. Naozajstný hrdina urobí niečo len preto, že mu to prikazuje zmysel pre povinnosť.“
