Odkedy elektromagnetizmus v druhej polovici 19. storočia opísali fyzici, existoval aj nápad magneticky zaznamenať zvuk. Teoreticky bol princíp známy, dlho však chýbala praktická konkurencia Edisonovmu fonografu. Ten fungoval mechanicky, čo malo viaceré nevýhody, napríklad praskot pri prehrávaní valčekov, na ktorých bol uložený zvuk, a najmä nízka kvalita záznamu.
Prví boli Nemci
Novinku telegraphón uviedol Dán Valdemar Pulsen v roku 1900 na výstave v Paríži. Predstavte si kovový valec - tak vyzeral prvý aparát, ktorý dokázal magneticky zaznamenať hlas. Konkrétne šlo o hlas rakúskeho cisára Františka Jozefa, ktorý sa zásluhou telegraphónu zachoval do dnešných dní. O hudobnom priemysle však vtedy ešte nikto nesníval, vynález, na ktorý sa zabudlo, mal pôvodne nahrávať zmeškané telefónne hovory.
Štafetu prevzalo Nemecko, kde koncom 20. rokov patentovali pásku z papiera alebo filmu, na ktorej bol nanesený magnetický prach. Dva roky po tom, ako sa k moci dostal Adolf Hitler, vyrobila berlínska továreň AEG prvý Magnetophofon. Vyzeral ako kufrík a fungoval na magnetické cievky firmy BASF z celuloidu. Miera šumu však bola priveľká, a tak prístroj neurobil dieru do sveta, predalo sa sotva tisíc kusov, kým sa začala druhá svetová vojna.
Cez vojnu nemeckí vedci vo vývoji pokročili, čo Spojenci správne tušili, akurát nevedeli, ako bájny nemecký magnetofón vyzerá a ako funguje. Nepriateľské komunikačné systémy mala v popise práce americká jednotka Signal Corpse, ktorá skúmala elektroniku ukoristenú nacistom. Jej členom bol aj Jack Mullin, talentovaný inžinier, ktorého meno neskôr vošlo do dejín.
Klasika v rádiu
Bavila ho práca aj klasická hudba, a tak po nociach v laboratóriu počúval rádio. Keďže praskajúce vinylové platne sa nehodili na rozhlasové vysielanie, koncerty v éteri v tom čase spravidla zneli naživo. Spoza frontu Mullin naladil aj Berlínsku filharmóniu. Znela vynikajúco, no on po čase spozornel. „Ani Hitler nemohol filharmonikov prinútiť, aby hrali dvadsaťštyri hodín bez prestávky sedem dní do týždňa," 
spomínal na okamih, keď zistil, že to, čo počuje, musí byť záznam. S humorom neskôr dodal, že magnetofón ich výzvednej službe unikol práve preto, že Nemci ho nepovažovali za čosi, čo treba utajiť.
Pre Američanov napriek tomu prístroj zostával záhadou a dlho sa im ho nedarilo ukoristiť. Tip, ako sa k nemu dostať, Mullin dostal po skončení vojny, keď sa vracal zo služobnej cesty po Nemecku. Neskôr spomínal na najťažšie rozhodnutie v živote: vpravo cesta späť k jednotke, vľavo odbočka k mestečku, kde bola nacistická rádiostanica, v tom čase už v rukách Spojencov. Ak by sa pustil vpravo, ktovie kam by sa uberal nahrávací priemysel. Čo totiž objavil, boli dva prototypy magnetofónu, ktoré Mullina šokovali kvalitou zvuku. Technológia, ktorú cez vojnu vyvinuli Nemci, sa volá AC-biasing, a práve tou v reprodukcii zvuku začínajú dejiny High Fidelity, inak povedané Hi-Fi.
Páska v zámorí
Paradoxom je, že revolučný vynález, ako bol tento, do USA Mullin doviezol ako osobný suvenír z vojny a aby to urobil, musel vyplniť hromadu byrokratických formulárov. O dva roky dokončil vlastný prototyp magnetofónu, ktorý pri prvom predvedení vyvolal rozruch: publikum nevedelo rozoznať, či je hudba, ktorá hrá za oponou, reprodukovaná, alebo živá. Keď prístroj ponúkal filmovému štúdiu MGM v Hollywoode, písal sa rok 1947.
Vtedy do príbehu vstúpil druhý, slávnejší kolega, oscarový herec a spevák Bing Crosby. Jedna z mála hviezd, ktorej meno na hollywoodskom chodníku slávy nájdete dokonca trikrát, v tom čase pripravovala pravidelnú šou pre rádio NBC. Magnetofón Crosbyho nadchol, pretože neznášal živé prenosy a Mullina ihneď zamestnal ako technika. Záznam na pásku mu umožnil nahrávať bez stresu a navyše, nahrať relácie do zásoby a zvyšok mesiaca hrať golf. Zakrátko v USA takmer každé rádio vlastnilo legendárny magnetofón Model 200 firmy Ampex, kam Crosby investoval peniaze. Sotva vieme doceniť zvukovú revolúciu, ktorá sa vtedy začala. Zrejme ju nepredvídal ani John Mullin.
Keď v roku 1999 zomrel, pochovali ho spolu s magnetickou páskou, ktorú mu dali do hrobu, čo bolo možno aj 
symbolické, pretože v tých časoch nad magnetofónovým záznamom už viedli CD nosiče a potichu sa blížil čas MP3 prehrávačov.
Zvuková revolúcia
S platňami z vinylu môžete robiť kadejaké kúsky, no ani dnešní dídžeji platňu nedokážu prehrať odzadu alebo z nej fyzicky vystrihnúť časť nahrávky a tú prilepiť k inej. Lacné magnetické nahrávanie umožnilo záznamy pre rozhlas (a neskôr televíziu), no väčším prínosom bol strih. Traduje sa, že Mullin s Crosbym ako prví vyskúšali onen smiech „publika", známy zo sitcomov, keď do nahrávky vlepili druhú pásku s výskotom obecenstva.
Skreslenia, ku ktorým dochádzalo pri manipulácii s páskou, sú zase základom efektov delay, echo či flanger, ktoré pozná každý zvukár. Revolúciu na inom fronte spôsobil magnetofón, ktorý Crosby daroval svojmu kamarátovi menom Les Paul. Slávneho výrobcu gitár a zvukovej techniky (a nemenej dobrého gitaristu) tak priviedol na skvelý nápad, akým bolo nahrávanie na viac stôp. Dovtedy sa v štúdiu nahrávala hudba, ktorá znela naraz v reálnom čase. Magnetofón však umožnil nahrávať nástroje či spev oddelene, tým, že na jednej páske bolo vedľa seba viac stôp (pôvodne dve). Na každú z nich sa mohla nahrať samostatná hudobná sekcia a pomocou jednoduchého mixážneho zariadenia (tzv. mixpult) sa stopy miešali. Práve táto schopnosť sa ukázala ako kľúčová výhoda magnetickej pásky.
Historka hovorí, ako to zistil generál Eisenhower koncom vojny, keď občanom porazeného Nemecka plánoval prehrať svoj odkaz. Pásky Spojenci nevlastnili, až na jednu nemeckú, nie dôkladne vymazanú. To spôsobilo škandál, pretože z nahrávky napokon znel americký generál prekrikovaný Adolfom Hitlerom. Že je to výmysel? Možno, ale výborne ilustruje, čoho bolo toto médium schopné.
Prvé kazety
Samozrejme, nosičmi pásov boli vtedy ešte stále nepraktické kotúče. Boli veľké, neskladné a dlho trvalo, kým ste na páske našli svoju obľúbenú pesničku. Okrem toho, aj samotné magnetofóny boli veľké zariadenia a okrem tých novinárskych boli prakticky neprenosné. Prvá kazeta, podobná tým, aké poznáme, prišla už v roku 
1958. Bola len o pár centimetrov väčšia ako tá dnešná a možno aj preto je medzi médiami vyhynutým druhom. Pravá, slávna compact či music cassette, podľa francúzskeho cassette, „škatuľka", je na svete od roku 1963.
Na nátlak konkurencie firma Phillips poskytla licenciu pre ostatných výrobcov zdarma, čo je dôvod, prečo kazeta zvíťazila vo vojne formátov. Pôvodne šlo o čisté kazety na záznam ľudského slova pre diktafóny, ale čoskoro boli na trhu tie s hudbou, ktorá bola nahraná vopred. Aj kazetové magnetofóny sa vyvíjali a do roku 1968 ich len v Japonsku predali dva milióny kusov. Na výslnie však kazety vyniesli najmä autorádiá. V autách sa škatuľky z plastu, odolné proti nárazom a prachu, ochotne krútili ešte dlho po príchode konkurencie, ktorou boli cédéčka a MP3 prehrávače.
Kvalita zvuku
Z hľadiska zvukovej kvality boli kazety kompromisom. Čím rýchlejšie sa totiž páska krúti, tým je nahrávka kvalitnejšia. Malé kazety sa krútia pomalšie ako veľké kotúče, a preto aj ich zvuková kvalita bola pomerne nízka. Aj preto ortodoxní audiofili kazety veľmi dlho odmietali a tvrdohlavo kupovali len kotúčové magnetofóny a pásky. Koniec koncov, profesionálne kotúčové magnetofóny sa v štúdiách používajú dodnes a podľa mnohých zasvätencov ich zvuková kvalita tromfne digitálne nahrávky najmä svojím zvukovým podaním, ktoré je „teplejšie" a „ľudskejšie" ako digitál. Nekvalitnejšie, ale skladné kazety však vďačne poslúžili prostému ľudu. V 70. rokoch zlepšila povesť technológia na potlačenie šumu Dolby B, vďaka ktorej kazety svojou kvalitou začali konkurovať platniam. Ako vie každý nad tridsať, zlatým časom kaziet bola dekáda, ktorá prišla vzápätí. Počet predaných kaziet s nahranou hudbou prvýkrát predbehol počet predaných platní v roku 1984.
Plusy a mínusy
Magnetofónové kazety mali mnohé výhody. Platňu môžete poškriabať, zlomiť a v teple sa môže zdeformovať. Cédečko poškriabete a usvedčí vás odtlačkami prstov, ktoré na ňom zanecháte. Kazeta sa zmestí do vrecka a ak po nej hoci (decentne) podupete nohou, môžete ju používať naďalej. Nevýhody? Pri prehrávaní šumí, páska sa ľahko deformuje a potom je tu fakt, že používaním sa kazeta obohrá, akokoľvek je kvalitná. Za najväčšiu nevýhodu sa však považovalo „zošrotovanie" pásky v magnetofóne. Tento jav pozná azda každý, kto vlastnil kazetový magnetofón - keď navíjacie koliesko prestalo ťahať, páska sa začala zhromažďovať v útrobách 
magnetofónu a nenávratne sa zničila, čo často znamenalo aj slzy a plač.
Ako to funguje?
Ako vlastne kazeta funguje? V plastovom obale je magnetická páska, ktorá sa pretáča zľava doprava. Široká je 3,81 milimetra a každá strana obsahuje dve stopy, čím vzniká stereo efekt. Vyrobená je z polyesteru, na ktorom je nanesená magnetická vrstva. V súčasnosti sa používa zmes kobaltu a oxidu železitého, v prípade povestných „chrómiek" je to oxid chromičitý. Magnetický signál na elektrický a naopak potom konvertuje hlava magnetofónu. Páska sa krúti rýchlosťou 4,76 centimetrov za sekundu a čo je plus, v prípade potreby ju môžete pretáčať aj vlastnou silou - stačí zasunúť ceruzku a krútiť ako rapkáčom. Jedna strana kazety obsiahne pol, trištvrte, prípadne hodinu záznamu a nemusí ísť iba o zvuk. Prehistória osobných počítačov pozná kazety, ktoré niesli dáta ešte predtým, než užívateľov od utrpenia oslobodili harddisky a predsa len praktickejšie diskety a CD-romy.
Kazetová demokracia
Známa je pravda, že médium mení charakter toho, čo nesie, a preto je viac než len nosičom. Napríklad rozsiahle kompozície a tematické albumy umožnili až dlhotrvajúce platne, ktorých jedna strana mala od 15 do 25 minút záznamu. Štruktúra dvoch strán zastarala s CD, ktoré už nebolo treba v prehrávači obracať a hovorí sa, že kapacita cédečiek bola zvolená, aby obsiahla symfóniu Ludwiga van Beethovena v trvaní 72 minút. Čo nové priniesli kazety? Jedno slovo to vystihuje: demokraciu. Vysielanie z rádia, ľubovoľnú platňu alebo hudbu, ktorú zložil, si mohol nahrať každý, čo bolo nemožné na platniach, ktoré sa museli lisovať. Domácke kompilácie hudby z rôznych zdrojov, ktoré najprv vznikali na kazetách, prežili dodnes, pod pôvodným názvom mixtape ich poznajú hiphoperi.
Autorské práva
Na Západe sa kaziet chopili alternatívni hudobníci. Albumy nahrávali sami a na kolene a rozmnožovali a distribuovali ich na kazetách, čím obišli veľké vydavateľstvá. Súčasťou subkultúr ako je punk, metal či hardcore, sú kazety dodnes. Oveľa viac však veľké firmy znervózňovalo, že nové lacné médium šírilo hudbu takpovediac zadarmo, pretože stačilo si kúpiť čistú kazetu a hudbu ste si nahrali z ktoréhokoľvek gramofónu či rádia. Už v tých časoch podnikavci predávali na trhoch a burzách podomácky nahrané kazety s úspešnými interprétmi, čo bol jav rovnako rozšírený ako dnešné sťahovanie hudby z internetu. Dnešní bojovníci za autorské práva by mohli mať na pamäti, že kampaň Domáce nahrávanie hudby zabíja hudbu je stará viac ako dvadsať rokov. Pôvodne ju vyhlásil Britský fonografický priemysel a nebola úspešná, 
zato ju kadekto parodoval. Za všetko hovorí podvratný slogan, podľa ktorého Domáci sex zabíja prostitúciu.
Walkman
Žiaden stereotypný výjav z černošského geta sa nezaobíde bez magnetofónu typu boomblaster, ktorý sa nosil na ramene a bol vybavený silnými reproduktormi. Hudba sa takto preniesla priamo na ulicu, kde sa rozvíjal breakdance, hip-hop a graffiti. Ďalším krokom na tejto ceste bol ešte prenosnejší prehrávač walkman. Oficiálna história vraví, že ho vynašla firma Sony, o prvenstvo sa však s japonským výrobcom súdilo a súdi viacero vynálezcov vrátane jedného z Česka. Do dejín popkultúry však nezvratne vošiel práve osobný kazetový prehrávač Sony. Zostrojil ho Japonec Nobutoši Kihara pre svojho šéfa, aby mohol hudbu vychutnávať počas dlhých letov cez oceán.
Paradoxom je, že výraz walkman dotyčný nadriadený neznášal a že sa napokon ujal, spôsobila nákladná reklamná kampaň, ktorú bolo už neskoro zastaviť. Walkman celkom zmenil spôsob, akým počúvame hudbu. Kreslo v obývačke vystriedala chôdza po meste, hudba sa stala soundtrackom k pohyblivej scenérii navôkol. Sprisahanecké bolo počúvať walkman vo dvojici, čo umožnili spárované slúchadlá.
Zakázaná tvorivosť
Oveľa dôležitejšiu úlohu ako na Západe však kazety zohrali na našej strane železnej opony. V sovietskych republikách od Ukrajiny po Kamčatku kolovali kazety s pesničkami Vladimíra Vysockého, ktorý za život nenahral jedinú oficiálnu platňu. U nás zase na páske každý poznal napríklad zakázaný album kapely Pražský výběr. A ak vás v rýchliku obťažoval opitý drevorubač z Oravy, aby ste vedno s ním ziapali pesničku Karla Kryla, bolo takmer isté, že ju napočúval z magnetofónu.
Prehliadkou ľudovej tvorivosti v čase socializmu (aj po ňom), boli domáce zbierky kaziet. „Pretože nebolo praktické - pre odlišnosť formátov - kopírovať si pre kazety obaly CD a zoznamy skladieb, človek sa stával dizajnérom vlastnej kolekcie. Nad popisovaním som strávil mnoho hodín a grafológ by asi odhalil, do akej miery opisovanie názvov skladieb do úzkych riadkov ovplyvnilo môj rukopis," spomína v českom časopise His Voice jeho šéfredaktor Martin Kratochvíl (nemýľte si ho však so známym hudobníkom).
Súmrak kaziet
Kazety nikdy neboli jediným a nadlho dominantným nosičom hudby. Prvý klinec do ich rakvy zatĺkli cédečka. Kým v roku 1990 sa predalo 443 miliónov kaziet, vlani to už bolo iba 34tisíc. Beznádejne obstarožné sa kazety stali po rozšírení digitálnych formátov ako je CD a mp3. Najdlhšie vydržali v autorádiách. Výrobcovia autorádií akoby 
zaspali dobu, prípadne to bola z ich strany schválnosť, ale ešte donedávna bolo bežné, že sa predávali autorádiá s kazetovým prehrávačom.
V časoch, keď začal fungovať iPod a hudbu si mnohí nosili na USB kľúčoch, nebola šanca spojiť tieto zariadenia s klasickým autorádiom. K náprave konečne prišlo až pred pár rokmi. Klasické lacné kazety však stále letia v rozvojových krajinách a fanúšikov majú aj medzi hudobníkmi - jedným z nich je aj líder americkej kapely Sonic Youth Thurston Moore, ktorý sa hrdí, že inak ako z kaziet hudbu nepočúva. Existuje aj fáma, podľa ktorej sa kazety už dávno nevyrábajú a svet len doberá zásoby, ale nie je to pravda. Naopak, sú správy, podľa ktorých predajnosť kaziet tento rok znova stúpa. Čakajú toto médium lepšie časy podľa vzoru platní, ktoré vodami hudobných pirátov preplávali ako artefakty pre zberateľov? Ktovie. Móda zvaná retro je nevyspytateľná.
