Hru na recenziu zapožičal internetový obchod s hrami www.ProGamingShop.sk
Anglický vývojársky tím Rebellion nás v poslednom čase skôr učí ako zaťať zuby a trpieť, avšak stále máme týchto tvorcov hier pre všetky možné platformy zapísaných za ušami ako veselé kopy, ktoré nás naučili, že za plienky sa nemusí hanbiť ani dospelý človek. Áno, to sú tí borci, ktorí nám dali Aliens vs. Predator a my sme od šťastia – a strachu – nadšene tlieskali ručičkami. Keďže je dnes doba iná, náročná, kríza sem a kríza tam, vsádzajú vydavatelia radšej na osvedčené značky, pretože hráč s poloprázdnou peňaženkou si veľmi dobre rozmyslí, za čo svoje tvrdo zarobené eurá minie. A Aliens vs. Predator je značka, na ktorú hráči počujú.
Vec sa má tak, že máme pred sebou vlastne štvrtý diel. Alebo druhý remake. Tretíkrát prvý diel. Aby ste si zbytočne netrápili hlavičky: pred takmer 16 rokmi, kedy sme boli nadšení z Dooma a o hernom systéme Atari Jaguar počuli len z herných časopisov, vydali britskí junáci z Rebellionu na túto platformu Aliens vs. Predator. O päť rokov znovu, len tentoraz pre PC. Potom si dali prestávku, pokračovanie (čiže Aliens vs. Predator 2) prenechali Monolithu, ktorý vie, čo je to strach (Blood, dvojdielna séria FEAR a takisto dvojdielne Condemned). A teraz, keď Sega potrebuje využiť známu značku a my márne pátrame po kvalitnej hororovej hre s prvkami sci-fi (Dead Space), dali Angličanom možnosť znovu sa postaviť na nohy. Ono nie, že by Shellshock 2 alebo Rogue Warrior neboli hrami, to nie. Sú to hry. A pekelne ohavné, otravné, nudné, unavujúce, stupídne. Keď to človek kúpi za 5 euro, tak ľutuje. Tak čo, Rebellion, návrat ku kvalite alebo...
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Klesajúca tendencia hier od Rebellionu sa zastavila. Nie, že by stúpla do nebeských výšin, ale potešme sa aspoň konštatovaním, že prepadák to nie je, sklamaním však určite. Pri všetkej úcte k fanúšikom pôvodnej série, filmom a komiksom – nový Aliens vs. Predator je hrou priemernou a búchanie pästičiek do stola to nezmení. Stačí totiž hodiť pohľad na konkurenčné strieľačky a skúsiť si ich zahrať.
Aliens vs. Predator je strieľačka z vlastného pohľadu, v ktorej hráte za tri rozdielne postavy: mariňáka, votrelca (xenomorfa) a predátora. Hranie za každého je diametrálne odlišné, ponúka rozdielnu hrateľnosť a je teda možné, že vás pobehovanie po stropoch s votrelcom príliš baviť nebude, no za mariňáka vám to pôjde a pred predátorom budete mať rešpekt. Kampaň rozdelená medzi všetky postavy je pomerne krátka. Šesť úrovní za každú z nich mnoho nie je, za také 3-4 hodinky na normálnu obtiažnosť jednu postavu do konca pohodlne stihnete doviesť. Jednotlivé úrovne sa navyše v priebehu kampane opakujú, prelínajú, čo síce vyznieva z pohľadu trojitého príbehu fajn, avšak chcelo by to omnoho viac odlišností. Aby toho nebolo málo, zúfalý počet máp žiaľ postihol aj multiplayer.
Príbeh je prostý: Ľudská rasa odhaľuje tajomstvo zabudnutej planéty, avšak pokusy s tajomnými rasami nedopadnú najlepšie. Na nej už dlhé stáročia testujú predátori svojich mladých, ktorí sa učia na votrelcoch základom boja. Takže máme všetky tri rasy pohromade: mariňáci nám padnú z oblohy, votrelci sú tu vlastne doma a predátori nahnevane klopkajú po mahagónovom stole svojimi ostrými drápmi a idú vyprevadiť nechcenú návštevu. Ako stupídne to znie, tak hlúpo je to i podané. Verte, že príbeh vás príliš nedostane ani pri hraní za mariňáka, ktoré sa skladá z neskutočne otrepaných klišé typu: vždy prídem niekam neskoro, musím zachrániť infikovanú členku svojho tímu, dám na zadok zloduchovi, ktorý si neuvedomuje, že votrelcov si len tak ľahko nezíska na svoju stranu a celé to musí vybuchnúť za zvuku oslavných piesní a fanfár + kryospánok a nelegálny výskum, otvorený záver a podobné drobnosti.
Mariňák predstavuje najobľúbenejšiu voľbu, pretože je na prvý pohľad najslabší a najspodnejší článok potravinového reťazca. Ono áno, vojačik toho mnoho nevydrží a musí si dávať pozor, takže pípajúci radar je jeho najväčším pomocníkom a známe píp-píp-píp z Cameronovych Votrelcov budete milovať i nenávidieť zároveň. Viete, že sa niečo blíži, vyskočí to na vás z ničoho nič z rohu, takže vystrelíte zo stoličky s ustráchaným výkrikom na perách – ale na túto návštevu sa i tak netešíte, pretože nervy máme len jedny. Dobre známa hrateľnosť je budovaná na strachu len spočiatku, po polovici misií je to stále len a len o streľbe, keďže početnosť nepriateľov začne stúpať, hrateľnosť sa preklenula skôr k typickej akčnej hre a už takmer vôbec nechodíte potichu, nepozeráte za rohy i pred obrazovkou. Už to nie je o strachu.
Pocit strachu a beznádeje pri prehľadávaní tmavých priestorov sa prejavuje len zo začiatku, neskôr začnete na tmavé kúty a celkovo temné prostredie nadávať. Naraz odnesie mariňák tri zbrane, pričom len pištoľ má nekonečnú muníciu, treba teda sledovať a presne mieriť. Síce je to pri vrtkých votrelcov nesmierne náročné – a tí naschvál nepózujú ako modelky pri fotografovaní hanbatých kalendárov. Pokým sme v temných chodbách a uličkách a neskáče na vás hneď dvojica slintajúcich kamarátov na každom rohu, je to fakt hodnotná zábava. Arzenál zbraní poznáme z filmov: automat, brokovnica, plameňomet a ešte moderná verzia sniperky.
Horšie to je s rozkúskovanou hrateľnosťou. Náročnosť mierenia na rýchlo pohybujúce sa ciele je pri ich veľkej výdrži nepriateľov a niekedy i pri ich zbytočne veľkom množstve príliš frustrujúca. Núti hráča vyžmýkať zo seba maximum. Niekedy to zábava je, hlavne pri „survival“ momentoch, kedy musíte na určitý čas udržať vybranú pozíciu, avšak často vás to skôr hnevá, nestíhate sa otáčať a kontaktné súboje sú niekedy veľkým chaosom. Nekonečný respawn slizkých domácich zvieratiek je síce príliš okatý, ale aspoň je to vzrušujúce. Horšie ale je, že v niektorých chvíľach je náročnosť zbytočne vysoká. Easy obtiažnosť je skutočne pre nováčikov, normálna vás núti obávať sa o zdravie aspoň čiastočne a keď pôjdete s obtiažnosťou vyššie, bude to skôr frustrácia ako výzva, navyše prídete o checkpointy a každú úroveň budete musieť prejsť na jeden záťah.
Dômyselný systém budovania atmosféry je degradovaný až príliš arkádovým ovládaním, akčným spôsobom boja, obmedzeným priestorom pri manévrovaní a taktizovaní. Je tým síce viditeľne podaná pocta pôvodným dielom, ale tie už pár rôčkov majú a predsa len doba pokročila a hráči sa mierne zmenili, pričom im nestačí chodenie vpred a strieľanie. Ťažko popisujúce dojmy priemernej atmosféry, priemernej zábavy, priemernej hrateľnosti a pohltenie nedokáže nik bližšie špecifikovať. Pretože je to priemerné, nezaujímavé, obyčajné – a to je vždy horšie ako hra zlá, ktorej aspoň máte čo o hlavu otrepať.
Je síce pekné, že votrelec vsádza skôr na kontaktný boj so stealth prvkami – predsa len mariňák musí panáka poslať do pekla na čo najväčšiu diaľku, hoc pažbou útoky odrážať môže, votrelčia kyselina a predátorove pazúriky sú pri neho smrteľné. To si tak lozíte po strope, po stenách, hľadáte tmavé kúty, kde vás mariňáci nespozorujú a potom už len chvostíkom porátate plomby vojakovi či z lásky pošlete riadnu pusu nováčikovi. Ďalej je možné neslušne flusať kyselinu, dôraz je taktiež kladený na enormne rýchly pohyb. A samozrejme – votrelec nádherne pradie.
Pekné je taktiež to, že predátor je konečne slabším charakterom a hoc je to stále mašina na zabíjanie, má to omnoho náročnejšie a musí sa vám hranie s ostrými čepeľami, neviditeľnosťou a obrovskými skokmi (panák skočí 20 metrov na konár stromu, no pár metrov vysoký múr nezvládne) dostať do krvi. Je možné i strieľať, ale stojí vás to drahocennú energiu. Až neskôr si užijete radovánky napríklad so špeciálnym diskom, kopijou a taktiež sa vašimi pomocníkmi stanú jednotlivé módy videnia. Termo-pohľad poľahky odhalí ľudských jedincov a podobne. Lenže nie je to opancierovaný hrdina, navyše čelí veľkej presile, s ktorou sa musí vysporiadať tvárou v tvár. Na druhú stranu vie pekne lámať väzy, vytrhávať hlavy i s chrbticou (trofeje) a podobne. Nič pre slabšie žalúdky.
To je celé fajn, pretože za tri postavy sa hrá inak, avšak príbeh za každú z nich je... priemerný. Podobne môžeme kopnúť do enginu, ktorý síce dokáže vyčariť vďaka skvelému spôsobu nasvietenia scén a dynamických tieňov, lesknúcimi sa textúrami a gigerovským spracovaním votrelčieho brlohu vystrašenú grimasu na hráčovej tvári. Samotné spracovanie objektov a okolia je priam odstrašujúce v negatívnom zmysle slova. Nezaujímavý dizajn lokácií sa vám veľmi rýchlo preje už pri hraní za mariňáka, neprekvapí vás ani materská škôlka votrelčej kráľovnej, pričom zhovadiť už toto, to je proste na metál. Ostatné efekty vo svojej podstate neexistujú, jednotlivé modely postáv vynikanú až v úplne tesnej blízkosti. Keďže druhov nepriateľov mnoho nie je, je animácia obstojná: ono vlastne nebolo poriadne čo modelovať, všakže. Pozerať sa na to dá, no atmosféra je potápaná slabšími textúrami a mdlým dizajnom úrovní.
Presne opačne pôsobia zvuky: tie majú filmový sound. Pípanie radaru, streľba z jednotlivých zbraní, škrekot votrelcov, podivné pískanie, hrkútanie - či čo sú to za pazvuky predátorov. To sú maličkosti, avšak výrazne sa podpisujú nad atmosférou hrania. Nemý hrdina je bežnou súčasťou akčných hier, tých zopár nadabovaných postáv (Lance Henriksen ako hlavný záporňák) sa vcelku podarilo. Hudobné motívy pôsobia mierne rušivo, pretože vo vypätých momentoch skôr degradujú vyhrotenú situáciu a odvádzajú pozornosť. V ostatných chvíľach hudba príliš nevyčnieva, ale ani nerobí neplechu. Niekedy sa ozve strašidelný, sekundový grif, no keďže v tom momente sa nič nedeje (aspoň ani raz v priebehu hry som vtedy nič nespozoroval), je to skôr otravné.
O umelej inteligencii sa nedajú písať litánie. Nepriatelia hlúpi nie sú, rozumu však mnoho nepobrali a ich spolupráca je takmer nulová. Napriek tomu je Aliens vs. Predator pomerne náročnou hrou. Vyplýva to z celkovej obtiažnosti súbojov, kedy jednotlivé postavy málo znesú, protivníci vlastne vydržia toľko, čo vy a vždy sú v presile, munícia sa neváľa na každom rohu, je potrebné postupovať obozretne, presne mieriť, pretože každá chyba sa trestá a zomrieť môžete aj pri obyčajnom strete s jedným protivníkom. Stačí chvíľa nepozornosti a zdravie klesá ako grécka ekonomika. Kombinácia krátkej kampane a vysokej náročnosti môže zvádzať k jednoduchému konštatovaniu: keď je to pre niekoho krátke, nech si zdvihne obtiažnosť. Keby nezmizli aj jednotlivé checkpointy... tu je potom žiaľ skôr o frustrácii ako o zábave a napätí, pozornom hraní.
Čo teda drží Aliens vs. Predator nad vodou? Multiplayer, milé deti, na ten sme sa i tak tešili najviac. Tak napríklad aj taký osamotený multiplayer (ehm) v podobe survival módu, v ktorom obetavý hrdina, mariňák čelí nekonečným zástupom votrelcov, je nesmierna zábava. Kooperatívne ešte väčšia, ale zúfalo malý počet primitívnych máp robí z tohto nájdejného módu chvíľkovú zábavu. Škoda a päťadvadsať niekomu v Rebellionu na holú. Omnoho lepšie je na tom skvostom tímový deathmatch – v tomto prípade sú hráči rozdelení do troch tímov podľa jednotlivých rás (čo je zábavnejšie) alebo klasicky rovnomerne (neskutočný vtip: po prihlásení do hry v posledných sekundách som musel stáť sám proti 6 ostatným hráčom... len k tomu, že nie vždy je to práve rovnomerne) do dvoch skupín.
Vcelku podarený je Infestation a Predator Hunt – tu však musíte dokonale poznať mapu a vybranú postavu. V druhom prípade mariňáci lovia jedného predátora. Kto ho zabije, stáva sa predátorom a za každé zabitie mariňáka dostáva bod. Ak teda aj zneškodníte jedného, jediného súpera, ešte vyhraté nemáte: musíte dostať i niekoho v koži predátora, rátajú sa killy za copatého pána. Nie je to vôbec jednoduché, treba počítať aj s prezieravým zneškodnením konkurenčných sokov v pravý moment. Infestation je akoby obrátenou kartou honu na predátora: jeden hráč sa stáva votrelcov, ostatní ho lovia. Ak votrelec niektorého hráča zneškodní, stáva sa votrelcom a spoločne naháňajú ostatných mariňákov. Kto zostáva posledný, vyskakuje od radosti.
Tým najzábavnejším ostáva tímový deathmatch, ktorý ponúka rýchlu a podarenú zábavu. Má to však aj zopár háčikov, v prípade Aliens vs. Predator niekedy i hákov. Tak najprv to, za čo vývojári nemôžu. Niektorí hráči sú hlúpi. Nebudeme nadávať na neskúsenosť, niekedy to proste nejde a nemusí mať každý hneď čo najviac killov, ide predsa o tým a často je dôležité asistovať pri zneškodňovaní. Nebudeme nadávať ani na hlúpe pobehovanie, pretože niekedy to je paradoxne najlepšia taktika. Horšie totiž je, že sa pravidelne nájde truhlík rozsievajúci smrť vo vlastných radoch. To nepoteší. Problémom číslo dva v hodnotených zápasoch (len tu získavate skúsenosti, ktoré využívate v rebríčkoch, súkromné zápasy sú vám len na priateľské zápasy) je neustály respawn do menu pri voľbe quick match. Náhodný výber mapy a módu by ešte nevadil, horšie je, že po dokončení mapy musíte znovu reštartovať hru a čakáte. A práve toto je v kombinácii so zdĺhavým hľadaním a prihlasovaním do hry nesmiernym utrpením. Jediným riešením je vytvorenie vlastnej hry či pozvanie priateľov. Oproti ostatným akčným hrám, kde si jednoducho k multiplayeru sadnete a hráte, je podpora viacerých hráčov v Aliens vs. Predator zbytočne komplikovaná. A to je multiplayer skutočne zábavný aj napriek tomu, že si nie vždy môžete zvoliť postavu, za ktorú budete hrať. Hráčov navyše na serveroch mnoho nie je.
Aliens vs. Predator v tejto najnovšej verzii dieru do sveta nespraví a je pravdepodobné, že do koncom roku o ňom bude vedieť len málokto. Kampaň je hrateľnosťou absolútne priemerná a Rebellion tak potvrdil klesajúcu tendenciu kvality svojich hier. Všetko zachraňuje multiplayer, no i ten trpí nepríjemnými chybami ako malým počtom hráčov a tým pádom i zdĺhavým prihlasovaním sa do hry. Práve voľba viacerých hráčov je však tým jediným, prečo má zmysel si hru zaobstarať. Otázne je, či sa vám to oplatí za plnú cenu, ktorá u nás nie je zrovna najnižšia. Inak si ušetrite cestu do obchodu a investujte do niečoho výhodnejšieho.
