;) |
Hrať Posla Smrti 2, ktorý je v zahraničí známy skôr ako Black Mirror 2, je ako ľahnúť si s vynikajúcou knižkou v pokojnom prostredí do vane. Hltáte stránku za stránkou, užívate si bravúrne napísaný dej, nevnímate plynúci čas, chladnúcu vodu, nedokážete sa od zápletky odtrhnúť. Najlepšie by zrejme vystihoval pochmúrnu atmosféru King, ale ponechajme to na vašej fantázii – Posel Smrti je totiž tradičnou old-school adventúrou, v ktorej nájdete všetko to zlé i dobré zároveň. Aby však bola dobrodružná cesta hlavného hrdinu Darrena Michaelsa prístupná i občasným hráčom, pribudli prvky pomáhajúce pri nepríjemných momentoch. Hra má tak, s prihliadnutím na plynutie v starších adventúrach, omnoho výraznejší spád.
Hneď na začiatku však treba všetkých hráčov upozorniť: musíte mať radi adventúry, inak budete na Posla Smrti 2 zdesene pozerať a čudovať sa, prečo sú animácie pohybov tak podivné a miestami príliš toporné. Prečo sú dôležité dejové zvraty a výrazné momenty odpálkované niekoľkými vetami a iba tajomnou hudbou. Alebo kedy sa tam začne strieľať. Nie, toto je adventúra zo starej školy, musíte zapojiť svoju fantáziu a predstaviť si dodatočne jednotlivé momenty vo vašej hlave. Je to pre niekoho krok smerom vzad a stena medzi technologicky vyspelými hrami s maximálne možnou interakciou a Poslom Smrti 2 je až príliš hrubá na to, aby sa preniesol čo i cez len jeden zo šiestich aktov. Celá hrateľnosť je totiž založená na troch jednoduchých princípoch: zbieranie a používanie predmetov, rozhovory s postavami, zopár logických rébusov. Všetko. Bodka. A nesmejte sa, človeka to chytí ako kŕč v nohe a tak skoro nepustí. Asi tak po 15-20 hodinách hrania.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Ak odpadli hráči odradení zameraním na takmer vymretý herný žáner, dobre im tak. Posel Smrti 2 nadväzuje na predchodcu, poznať ho však nemusíte, no príbeh Samuela Gordona, na ktorého pokračovanie odkazuje, je dobré mať v pamäti, neubránite sa tak nostalgickému spomínaniu pri návšteve vynovených „starých“ miest. Pôvodný Posel Smrti je dostupný za pár drobných, ani dnes nestráca nič na svojom čare (ešte raz, je to adventúra, nestrieľa sa tam, neposúvate jednotky po strategickej mape, áno?) a pokračovanie odohrávajúce sa o 12 rokov neskôr, vás svojou nadväznosťou určite poteší.
Dej sa prekvapujúco nezačína na anglickom vidieku, v malom mestečku Willow Creek, ktorému dominuje chátrajúce panstvo Black Mirror s prekliatym klanom Gordonovcov, lež v absolútnom zapadákove amerického Biddefordu. Nemajme to vývojárom za zlé, hoc rozjazd je pomerne pomalý a menej strhujúci, než by sa na napínavý, niekedy až hororový triler patrilo. Keďže sa prímorské mestečko nachádza v štáte Maine, ktorý práve King často používa k svojim príbehom ako miesto, kde sa môže stať všetko a malomeštiactvo doteraz nevymizlo, sme čakali trochu viac. Nie, takmer nič sa tu nedeje – teda ak nerátame typické rysy tohto kraja. Ale pomalší rozbeh môžete a nemusíte považovať za zápor. Nie je to totiž veľkou prekážkou v rozprávaní príbehu, ktorý sa začína skutočne pomaly, no postupom času nádherne naberá na obrátkach a gradovanie je tým pádom skvele rozvrhnuté od striedmejších začiatkov po nemilé odhalenie v záverečnej časti.
Darren Michaels študuje fyziku v Bostone a keďže sa mu akurát skončil semester, prichádza do prímorského Biddefordu navštíviť svoju matku. Tá mu zohnala na prázdniny prácu v miestnom fotolabe. Darren totiž miluje fotografovanie, no to ešte netuší, že v práci si ho pri despotickom šéfovi Fullerovi príliš neužije. Ale to je len úvod a z počiatočného chodenia tam a späť, primitívneho doručovania predmetov, sa pustíte do spoznávania ospalého Biddefordu. Niektoré detaily sú nevyužité, nedotiahnuté do konca, podané príliš okrajovo, hoci by sa na nich dali postaviť pevné základy i samotnej hry. Je to len začiatok, ktorý je lineárne vedený smerom do anglického Willow Creek. Je to obrovská škoda, tvorcovia vybrali z výborných momentov len drobky. Príbehová drožka s napínavým odhalením sa však iba rozbieha a čaká vás nie len odhalenie nepríjemného tajomstva rodu Gordonovcov, ale riešiť začnete i osobné problémy.
V niektorých prípadoch je naivita Darrena až slaboduchá a začnete si trieskať hlavu o stenu, keďže vzťahy začnú byť priehľadné, jednotlivé spojivá sú pre vás viditeľné, zatiaľ čo Darren žije hlavou kdesi v oblakoch. Ale i tak sú to len čiastočné momentky, ktoré sú len opornými bodmi medzi samotnou adventúrnou činnosťou. Posúvanie zápletky, z ktorej sa nedá odbočiť na vedľajšiu cestu, je i napriek tomu stále pútavé, drží hráča pri obrazovke.
Uľahčenie hrania sa týka troch aspektov. Preskočíme hneď to, že si pred hraním môžete zvoliť zjednodušené hranie, kedy hneď viete, čo, kde a ako. Za prvé sa vám po stlačení medzerníku objavia na obrazovke všetky aktívne miesta a možnosti presunu do ďalšej lokácie. Navyše ak máte v rukách predmet a môžete ho použiť na správnom mieste, kurzor sa sfarbí do červena a nemusíte zbytočne klikať a skúšať všetko na všetko. Niekedy vás síce hra odbije tým, že teraz to nejde, no aspoň viete, že v budúcnosti toto aktívne miesto využijete, len k danej kombinácii predmetov musí mať postava dôvod. Druhým vodítkom je Darrenov denník, do ktorého si zapisuje nielen priebeh príbehu, ale zároveň aj úlohy, ktoré ležia na jeho pleciach. V prehľadnej forme si prečítate základné informácie a často tu nájdete i stopu, po ktorej by ste sa mali vydať či radu. A do tretice niekedy i sám Darren pomôže svojim monológom pri braní či používaní predmetov.
Dialógy sú napísané presne v takej forme, aby vám nepripadali príliš strohé, zároveň nejde ani o nezmyselne naťahovaný text. Nemáte tu síce možnosť nasmerovať príbeh niekam inam voľbou z dvoch morálne odlišných odpovedí. Všetko je lineárne a prekecať musíte všetky možnosti, respektíve sa vám to bude hodiť v ďalšom hraní. Keďže je Posel Smrti 2 vážnou, respektíve reálnou hrou, sú rozhovory s jednotlivými ľuďmi postavené rozumne na základe charakteru postavy, s ktorou dialóg vediete. Celkovo natrafíte na 23 rozličných ľudí. Raz za čas sa objaví príjemný vtip, ale ide skôr o humor, nad ktorým sa pousmejete, než aby ste vyprskli od smiechu. Dialógy sú ale napísané pomerne dobre, necítiť z nich zbytočný pátos, nie sú prehnané a ani príliš umelé. Na škodu však trochu, že tvorcovia neodlíšili font pri skutočnom rozhovore a v momentoch, kedy Darren iba premýšľa, uvažuje. Počas rozhovorov sa totiž nie raz stane, že Darren po odpovedi niečo povie, no ide iba o jeho myšlienky, dohady a následne pokračuje v dialógu bez akejkoľvek zmeny v použitom fonte alebo zafarbení hlasu. Stačilo by myšlienky odlíšiť napríklad kurzívou. Niekedy to mätie.
Základom každej adventúry je okrem rozhovorov aj používanie predmetov. Nájdete ich vždy dostatok, ich využitie je pomerne logické. S pomocou viditeľných aktívnych miest je všetko jednoduchšie. Nikdy nebudete mať niekoľko desiatok predmetov, len málokedy sa dostanete k momentu, kedy musíte inventárom v spodnej časti obrazovky scrollovať. Nesmie vás prekvapiť ako Darren odnesie ťažké hadice na vodu alebo kam preboha do nohavíc strčil ten trojmetrový rebrík. Zbieranie predmetov je adventúrne fantastické, ale nepríde vám to vôbec ako podivné – teda pokým máte na ramene vytetované „Milujem adventúry“. Niektoré predmety budete jednoducho používať, iné kombinovať, ale na abnormálne až šialené kombinácie nenarazíte. Keď už to skutočne začne byť vážne, vždy sa dá použiť bezhlavé skúšanie všetkého na všetko, no s veľkou pravdepodobnosťou ste na niečo zabudli. A keď to zistíte, nasleduje tradičné trieskanie si rukou do čela.
Logických hádanie mimo používania predmetov je samozrejme pomenej, no už v minulosti sme sa presvedčili, že sú na nesmierne vysokej úrovni. Okrem skladania roztrhaného dopisu alebo obrazu posúvaním štvorcov (rozmery skladačky 4x3, pričom jeden štvorec z obrazcu chýba), ktoré poznáme veľmi dobre, tu nájdeme napríklad páčenie - skvelé osvieženie, ohýbanie drôtu pri snahe dostať všetky jazýčky do jednej roviny, si istotne užijete. Hudobné hluchých (nebojte sa zdvihnúť ruku, autor článku ma hore obe) nepoteší jedna zvuková hádanka, ale vynahradia to rôzne hľadania tajných kódov a podobne. Záverečné hľadania správnej kombinácie vhodného lana nehovoriac. Ale nič ste nepočuli. Hádaniek je len niekoľko, ale za to sú fakt zábavné, nebudete si trhať vlasy pri žiadnom „šípkovaní“ a podobných quick time eventoch.
O lokalizácii od TopCD sme vedeli už dávnejšie a vlastne tá stála za zdržaním českej verzie. Napokon sa Posel Smrti 2 i napriek tomu objaví na trhu skôr v českej ako anglickej verzii (tá vyjde až koncom apríla), takže nie sme na tom až tak zle. Čo sa týka samotného dabingu, je to všetko o uhle pohľadu. Hlavného hrdinu nadaboval David Prachař a často je egoistický prístup skvelý, pri monológoch je to lahôdka, bežné dialógy majú kvalitu, no... keď dôjde k vyhroteniu situácie, ide stále o hovorený text, nie je cítiť žiadne skutočne výrazné emócie. Tak je tomu i u ostatných postáv – mnohé sú vynikajúce, skvelé chvíle si užijete hlavne v samotnom Black Mirror, ale chýba tomu viac šťavy, odviazania sa, emócií. Niekedy je to len akoby čítaný text, prípadne akoby ste počúvali priemernú rozhlasovú hru. Teraz je len otázne, či je to chybou alebo skôr nevyužitým potenciálom. Osobný príklon k druhej verzii berte ako čisto subjektívny názor recenzenta, vás možno dabing sklame. Preložené texty (ide o nemeckú hru, po Future Games prebrali obraty najprv King Arts a neskôr Cranberry Productions) sú na vysokej úrovni a keďže sme hrali novinársku verziu, niektoré nezrovnalosti pri inom písanom a hovorenom slove prehliadame – významovo všetko sedelo.
O hudbe sa dá naopak písať len a len v dobrom. Nepúšťa sa na nebezpečný ľad epických skladieb, ktoré by mohli zvádzať k absolútnemu klišé, ale sa drží jednoduchých konceptov. Často budete počuť len jeden hudobný nástroj a vedzte, že ponurú atmosféru dokážu výborne nadopovať napätím aj skromné melódie zahrané na sláčikových nástrojoch. Keď k tomu pridáte zopár tónov na klavíri, máte pred sebou síce minimalistický, avšak bravúrny pokrm pre uši. Niekedy sa aj s malým gašparkom dá zahrať veľké divadlo a práve hudba patrí k tomu, čo vám pomôže v ponorení sa do deja.
Čo sa vizuálnej stránky týka, netreba mať zbytočne vysoké nároky. Sila predrenderovaných pozadí s trojrozmernými postavami sa ukazuje už niekoľko rokov ako najlepšia voľba a ide o najvhodnejší model pre dobrodružné hry. Detailne vytvorené prostredie – a je úplne jedno, či ide o interiéry alebo exteriéry – netrpí na skromnosť, objektov je v hre mnoho. Celé je to skvostná mozaika, ktorú by ste si pokojne dali aj na svoju plochu vo Windowsoch. Cit pre každé miestečko na obrazovke sála ako z podzemného bunkra, tak upršaného Willow Creek, fotoateliéru či typickej americkej rodinnej reštaurácie v Biddeforde. Navštívite takmer stovku obrazoviek, takže žiadne skromné a stiesnené priestory.
Ohúriť dokáže aj jednoduchá krása a hoc postavy už nie sú tak úchvatné, ich pohybové kreácie niekedy skôr rozosmejú, pri niektorých činnostiach nevidíte daný predmet v rukách hrdinov alebo raz za čas musíte sledovať nemotorné animácie pohybov prešľapovania na mieste, stále sa na hru dobre pozerá. Ani pri priblížených záberoch v konkrétnych situáciách na postavy vás neprekvapia krásou. Pri dialógoch používajú niekedy komické gestá (ale nie až tak ako v japonských RPG, napríklad Phantasy Star a pod.) a mimika tváre neexistuje. Ale na to môžete pekne hodiť bobek, pretože to, čo vás ohúri, je spomínané prostredie, ktoré je jednoducho nádherné, špecifické pre dané miesto. Dôkaz namiesto sľubov: nie, že by to bolo sklerózou, ale človek si nemusí pri písaní recenzie spomenúť na každé miestečko. Pri Poslovi Smrti 2 to nie je problém, pretože sa vám to všetko vryje do pamäte a vidíte tú nádheru pred sebou.
Záver je jednoduchý: Posel Smrti 2 je výborná adventúrka. Pokým ich milujete, určite vás nesklame, no pozor, nie je to žiaden 3D paškvil, ale poctivá adventúra, v ktorej rozprávate, zbierate predmety a používate ich či riešite logické rébusy. Akčné pasáže tu síce nájdete, Darren dokonca môže zomrieť. Nebojte sa, pozícia sa uloží tesne pred daným incidentom a máte čas sa mu vyhnúť, respektíve reagovať. Ale viac ako dobre známe princípy od hry nečakajte. Neprekvapí spôsobom, akým sa hrá, pohltí však atmosférou. Na druhú stranu: jednotku žiaľ pokračovania neprekonalo. Je to škoda, avšak je otázne, či by sa to vôbec hre podarilo pri vysokej kvalite pôvodnej hry.
