;) |
Návrat do podmorského sveta Rapture, ktorého stvoriteľ Andrew Ryan nás pred dvomi rokmi dostal svojou utópiou a doslova vyrazil dych špecifickým pohľadom na žáner strieľačiek, nebol tak pompézny a oslavovaný. Bioshock vyzeral z architektonického hľadiska priam ľúbezne, postupné gradovanie deja a odhaľovanie úpadku ľudskej šialenosti dodával bizarnému svetu, ktorý mal byť tým jediným pravým, až strašidelné kontúry. Pôvodný Bioshock vám nemohol prekĺznuť popod prsty. Ak sa tak náhodou (či z číreho nerozumu) stalo, môžete to pokojne napraviť i dnes. Hra vás dostane a nepustí z pazúrov.
Nápad vytvoriť pokračovanie museli skutočným fanúšikom jednotky obrátiť žalúdok naruby. A povedzme si to úprimne, odhliadnuc od hľadiska čisto finančného, tento nápad bol ak nie stupídny, tak mal vyvolať obavy. Právom. Prvý diel bol úspešný, dokonca sa aj veľmi dobre predával, pokračovanie teda musí zožať potlesk na otvorenej scéne. Výsledné hodnotenie vám bije do očí, takže až tak zle to nedopadlo a tých pár desatín dole tu máte len z akéhosi recenzentského trucu. Buď beriete Bioshock ako akčnú hru a pokračovanie vás potom nesklame, navyše poteší, pretože je súčasťou balenia i multiplayer. Alebo vám primárne pri hraní jednotky išlo o zážitok, akési naplnenie ducha všetkým, čo si ľudia pri strate súdneho vedomia dokážu navzájom vykonať. Prechádzka utopistickým podmorským svetom bola pre vás skôr dobrodružstvom, v ktorom sa síce strieľalo, no prevažne ste sa pozerali vôkol seba. Vy budete sklamaní, až to zabolí pri srdci.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Vývojári zrejme predpokladali, že po Bioshocku 2 siahnu predovšetkým majitelia jednotky, preto preskočíme vysvetľovanie dôležitých pojmov a súvislostí. Takže tu máme koniec 50. rokov, Rapture je ešte plné ľudí, ktorí si nejdú po krku, všetko je krásne, art deco štýl dodáva celému svet nóbl šmrnc. Vy ste jednou z prvých verzií Veľkého Ocka a keď na chvíľu stratíte z dohľadu Malú Sestru, jej krik vás ženie za záchranou útleho dievčatka, chrániaceho sa pred náporom prvých, ešte pomerne ľudských splicerov. Úspešne beriete do obrovitánskych rúk malé stvorenie, no radosť vám kazí tajomná žena vystupujúca z pozadia, z ktorej sa neskôr vykľuje Sophia Lamb. Prinúti vás dať si dole prilbu (máte na sebe krásny skafander), priložiť k hlave revolver a stlačiť spúšť. Na jednej strane vás dojme pohľad, prosenie a detinská ustráchanosť Malej Sestričky, ktorá všetko sleduje, na stranu druhú sa vám musia tlačiť otázky bez odpovedí. Neznalým tento vstup do Rapture neodporúčame, prídu tak o všetku atmosféru.
Prebúdzate sa o desať rokov neskôr. Stále žijete, stále ste Veľkým Ockom, tentoraz však nemáte pod ochranou žiadnu Malú Sestričku. Za jednu dekádu sa Rapture zmenilo. Už z minula vieme (spoiler sem, spoiler tam, neznalým jednotky jedna rada: choďte si už konečne kúpiť a zahrať prvý diel) ako sa Malé Sestričky vychovávali, ako sme volili morálne prijateľnejšie riešenie, ktoré však sťažovalo hranie a zvyšovalo obtiažnosť. Dokonca sme si v jednotke oblek Veľkého Ocka už aj skúsili. A teraz sa budeme prechádzať (takmer) výhradne v ňom. Tento nápad je pochabý a mierne pútavý zároveň. Všetko by bolo v poriadku, len je obrovská škoda, že na začiatku sme hodení rovno do vody (obrovský paradox pri podvodnom svete) a bez zbytočného vysvetľovania musíme robiť rýchle tempá, aby sme držali hlavu nad hladinou, vedeli o čo ide a pri rovnakej schéme postupu odhaľovali ďalšiu zlú, zlú postavu Rapture, ktorou je tentoraz spomínaná Sophie Lamb. Vstup do deja, jeho počiatočné pohltenie je však takmer zúfalo priemerné.
Rozčarovanie bude žiaľ pokračovať ďalej. To, že máte na sebe oblečený obrovský skafander vlastne vôbec netušíte. Pokojne si za hlavného hrdinu môžete dosadiť civilistu. Jediným ukazovateľom toho, že ste v koži Veľkého Ocka je občasný záblesk okrajov helmy a pomerne hlasný dupot vašich nôh. Čo skôr ruší. Neznamená to ale, že znesiete viac zranenia a spoliehať sa na vyššie poškodenie zbraní je skôr mladícka nerozvážnosť a chorobný optimizmus. Ten sa v Rapture nenosí. Konfrontácia s ostatnými nepriateľmi je na obyčajnej úrovni. Akoby ste boli obyčajná postava v hre. Tento fakt vás spočiatku bude mátať viac, než by bolo vhodné. Úvod do hrania a približne prvá štvrtina hry pôsobí ako jedno veľké rozčarovania, dokonca sklamanie. Celkovo deväť rozsiahlych úrovní však postupne predsa len dokáže vťahovať a vy sa dostávate k prvým Malým Sestričkám a žiaľ i Veľkým.
Veľké Sestry za tých pár rokov, čo sme prespali, vyrástli a ich sila sa vyrovná posledným verziám Veľkých Ockov, ale svojou pohyblivosťou, rýchlosťou a zbraňami ich výrazne prevyšujú. Súboje s nimi sa tak automaticky stávajú vrcholom danej úrovne. Naopak nesmú chýbať malé dievčatká – a tie môžete buď zachraňovať alebo z nich vysávať životodarnú substanciu ADAM – špeciálnu látku, pomocou ktorej si môžete „zakúpiť“ lepšie vybavenie, čiže nové plazmidy alebo toniky. Poznáme ich spred dvoch rokov. Tie prvé sú akoby kúzla z fantasy hier, tu však predstavujú zdroj sofistikovanejšieho boja, ktorý vám ušetrí zdravie a manuálnu námahu so zbraňami. Pokým je nepriateľ vo vode, je rozumne poslať mu elektrický pozdrav, plameň nemá nik rád a nesmie chýbať napríklad roj včiel, telekinéza...
Toniky sú naopak statické schopnosti, ktorých môžete mať aktívnych toľko, koľko máte zakúpených slotov pre ne. Chvalabohu vývojári ignorovali rozdelenie tonikov do niekoľkých tried – pričom z každej bolo možné mať v jednej chvíli aktívnych len zopár – a ponechali ich ako jeden veľký zoznam. Malé Sestričky sú akoby značkou Bioshocku. Tentoraz, keďže ste predsa Veľký Ocko, si ich môžete vyložiť na plece, zavedú vás k vhodnému telu obsahujúcemu látku ADAM. Vezmete ich, za nejaký čas od bezvládneho darcu získajú potrebné množstvo, no musíte ju obraňovať pred dotierajúcimi nepriateľmi, ktorí sa na vás zosypú a ide sa k ďalšiemu telu alebo úkrytu - tu sa zas rozhodujete, či dievčatko zachránite a získate menej ADAMu alebo naopak ukončíte jej život a spravíte si hru jednoduchšou. Postupne narazíte okrem ochrancov Malých Sestričiek i prvé Alpha prototypy. Do príbehu sa začnete zamotávať trochu hlbšie, vraciate sa na úplný počiatok. Základom príbehu sa stane konfrontácia medzi utopistickým svetom a vzťahom otca a dcéry. Škoda len, že táto cesta sa začína neprehľadne, nezrozumiteľne a pomaly. Keď začne všetko do seba zapadať, začnú sa pred vami odhaľovať minulosť jednotlivých postáv, aj zabudnete, že princíp hrania je prostý: vysielačkou komandovaný hrdina chodí po úrovniach, aby niečo aktivoval, našiel, zničil a následne putuje ďalej.
Bioshock 2 ostáva stále strieľačkou z vlastného pohľadu, hoc tu príbeh pomerne razantne prehovára do vášho putovania, môžete si vylepšovať zbrane a používate spomínané plazmidy, muníciu (hneď niekoľko druhov do každej zbrane) si väčšinou kupujete a podobne. Je to primárne akčná hra a všetko je tomu podriadené. Rozhodne to nie je zlé, zabudnite však na kochanie sa okolím. Prostredie síce nie je žiadnou recykláciou z predošlej výpravy, nedokáže si ale získať hráčovu pozornosť v takej miere ako v prípade predchodcu. Skôr to pripomína celkom zaujímavé nápady pospájané hluchými miestami. Nápady by i boli, no prevedenie pokrivkáva. Ak sa aj všetko rozbehne a vy si začnete užívať, príliš rýchlo ste znovu vtiahnutý do zničeného Rapture. Výraznou mierou k podivne pochmúrnej atmosfére sa prispievajú nenápadné miesta vyzdvihujúce spoločenstvo Rodiny, o ktoré Sophii Lamb vlastne ide. Hneď zo začiatku navyše odhalíte nepríjemnú pravdu o šialenej predstave dokonalého dieťaťa, jej a vašej dcery. Už keď sa začne zdať, že všetko sa utopí v mierne nadpriemernom art deco štýle, príde poriadna facka a... užijete si aspoň na chvíľu. Nie je to však už ten ohurujúci Bioshock, skôr je pred vami rozvinutý koberec po znetvorenom podmorskom svete, z ktorého chcete zachrániť svoju Malú Sestričku.
Nemá to gule? Dalo by sa to jednoducho popísať i týmto spôsobom, no bolo by to urážkou snahy tvorcov z 2K Marin. Snažili sa a skutočne je to dobrodružstvo plnohodnotné, avšak architektúra úrovní, zaujímavé odhaľovanie a koniec koncov aj dobrá polovica záznamov je pod úrovňou jednotky. Spomeňme na prvý diel, v ktorom záznamy na magnetofónových páskach mali neskutočný šmrnc a doslova sme ich hltali. Podarených kúskov sa zopár nájde aj tu, ale čosi tomu chýba. Taktiež postava Veľkého Ocka je trochu nemotorne zvolená, pretože survival horor v pôvodnej podobe mal hustejšiu atmosféru.
Technické spracovanie je totožné ako v jednotke, keďže bol použitý rovnaký engine. Úroveň grafických detailov a efektov sa samozrejme nevyrovná dokonalým vizuálnym bombám, avšak doháňa to atmosférou jednotlivých prostredí. Kochať sa budete – ale, znovu, menej ako minule. Je to pomerne lineárny a obmedzený svet bez malej interaktivity s prostredím, dokonca i tie výlety mimo Rapture v skafandri po morskom dne sú len prechádzkou v ohraničenej ohrade. Ale aj napriek tomu, že sa tvorcovia rozhodli sústrediť čo najviac objektov do vašej blízkosti, výsledný guláš je niekedy neprehľadný a žiaľ umelecky biedny, dizajnom mätúci či obyčajný.
Zvuková stránka je na vysokej úrovni, k tomuto nie je čo dodať. Pazvuky nepriateľov, výkriky, mručanie, hukot, tečúca voda, vydarený dabing tých niekoľkých postáv (hlavný hrdina samozrejme mlčí) vás prenesie do podmorského sveta bez menších výhrad. Hudba akoby v pozadí sa len občasne zúčastňuje diania a je to obrovská chyba, pretože staré melódie a dobové skladby dokážu poriadne pozdvihnúť pôsobivú atmosféru dekadentného sveta, v ktorom sa čas akoby zastavil. Hudobný sprievod zlým nie je, kvalita sa mu uprieť nedá, no frekvencia púšťaných skladieb sklamala. Hudba mohla bravúrne vypĺňať hluché miesta, pokojne mohli vývojári radšej ubrať z nepriateľov a pridať na „pochôdzkach“ hráča s decentnými melódiami ako sprievodom.
Veľkou novinkou je multiplayer. Jeho podpora je samozrejme vynikajúca a každopádne kto chcel mód viacerých hráčov už minule, nájde ho tu. Je naň kladený veľký dôraz: vytvoríte si vlastnú postavu, základného splicera, najslabšieho nepriateľa v kampani, dostanete vlastný apartmán, odkiaľ chodíte na skusy do rôznych módov. Postupným získavaním skúseností si otvárate nové možnosti v zbraniach, ich vylepšeniach, plazmidoch i tonikoch. V úvode napríklad disponujete len revolverom a brokovnicou. Vytvorením profilov zo zbraní, plazmidov a tonikov, ktoré môžete obmieňať, si určujete vlastné zameranie. Na mapách, ktoré poznáme veľmi dobre z príbehovej jednotky, sa po čase objaví napríklad oblek Veľkého Ocka, ktorý majiteľovi prepožičia ohromujúce schopnosti oproti ostatným. Zlepšovaním sa postupujete po úrovniach a bohaté možnosti voľby tak robia z hrania s viacerými hráčmi akoby menší virtuálny svet podobný MP v Modern Warfare. Módy sú vo svojej podstate klasikou: deathmatch, tímový deathmatch, bojujete o územie vyhranené špeciálnym stanoviskom alebo sa bijete o Malú Sestru ako o vlajku. Nič prekvapujúce a keď chcete počuť subjektívny názor, do univerza Bioshocku sa multiplayer proste nehodí. Nie je zlý, veď ide o akčnú hru, ktorej hrateľnosť s viacerými hráčmi vždy stúpne, dokonca bohatá miera úprav zbraní a vylepšení robí hranie pre každého špecifické... no je to predsa Bioshock, svet založený na honosnej myšlienke neobmedzeného človeka a predsa vládcu, Andrewa Ryana!
Cítiteľne sa celou recenziou nesie menšie sklamanie. Vývoj jednotlivých šokov (pre upresnenie: System Shock od Looking Glass Studio, System Shock 2 od Irrational Games / EA – haha, predstavte si to, Bioshock – 2K Boston, 2K Australia, Bioshock 2 – 2K Marin, Digital Extreme...) prešiel mnohými zmenami, v prípade prvej trojice bol však rukopis zaujímavého prostredia jasne viditeľný. Občas natrafíte na bravúrne scény, sú však sporadické. Keď zo začiatku v podobe mechanických ukážok samotný Andrew Ryan predstaví utopistickú myšlienku bezprostrednej slobody pre všetkých obyvateľov Rapture bez utláčania komunistického, štátneho, náboženského a finančného začnete chcieť viac, vidieť viac. Prosíte, aby hra išla hlbšie, no ona sa iba hrajká na povrchu a nebyť základnej myšlienky v príbehu, nešlo by o príliš mnoho. Do jemného rozčarovania tak skĺznete aj pri pomerne zaujímavých scénach. Nie je to ono, je to už len akčná hra v pomerne zaujímavom svete.
Náročnosť ako taká stúpa pomerne výrazne a po polovici hry sa už musíte riadne obracať a čo najefektívnejšie využívať ponúkané výhody v podobe plazmidov a tonikov. Okrem využívania pascí budete hackovať automatické strieľne alebo strážne kamery, ktoré sa potom pridajú na vašu stranu. Obrnených nepriateľov efektívnejšie skolíte muníciou prechádzajúcou poľahky pancierom, podobne reagujú na ľudských jedincov špeciálne projektily proti živým tvorom. Obyčajnú muníciu síce nájdete častejšie, investícia do mierne drahšej a špecifikovanej sa vyplatí hlavne v neskorších fázach hry, kedy sa nielenže častejšie vyskytujú silnejší nepriatelia, ale útočia navyše v skupinách. Už len samotná Veľká Sestra je viac než náročný sok, ale neskôr ju začnú sprevádzať ďalší protivníci a smiechu sa neubránite pri strete s ďalším Veľkým Ockom. Dá sa z toho ale aj vyťažiť, ak ich poštvete proti sebe. K streľbe teda musíte neskôr kombinovať to, čo máte a trochu premýšľať. Niekedy je však náročnosť až zbytočne vysoká. Spoznávanie nepriateľov a odhaľovanie ich slabín tentoraz neprebieha ich fotením, ale kamerovaním: výrazný pokrok, pretože spustíte kameru a je ohodnotený nasnímaný súboj. Netreba pripomínať, že v závere ide o takmer nutnosť, inak vám aj obyčajný houdini splicer bude robiť veľké problémy.
Záverečný verdikt je nesmierne závislý na tom, či očakávate podobne atmosférou nasiaknuté dobrodružstvo ako minule. Už to nemá dostatočné grády a napätie žiaľ nie je trvalo udržiavané. Art deco štýl síce prítomný je, avšak zároveň badať jeho utláčanie do pozadia zničeným svetom Rapture. Postava Veľkého Ocka je síce zaujímavá, zároveň však z toho nevyťažili vývojári dostatočne veľa. Tentoraz nebudeme príliš odhaľovať tajomstvá Rapture, čaká nás skôr cesta tam a späť. Málo? Pre tých, ktorí si hranie jednotky skôr užívali a akčnú zložku brali skôr ako výplň. Tentoraz je tomu opačne. Ak vám to príliš nevadí, pokojne si pridajte bod k výslednému hodnoteniu, pre náruživých hráčov multiplayeru je tu navyše konečne podpora viacerých hráčov.
