;) |
Je to tak trochu zavádzanie. S dátumom vydania je všetko v poriadku a pri návšteve svojho obľúbeného obchodu si v spomínanom termíne hru domov odnesiete, horšie je to s popisom. Heavy Rain totiž podľa bežných meradiel nie je hra, lež skôr interaktívny film. Napínavý triler, ktorého sledovanie vás okúzli a navyše ste si na režisérsku stoličku v určitých momentoch sadli práve vy.
Najprv studená sprcha pre všetkých, ktorí čakali dokonalý projekt. Heavy Rain obsahuje chyby, na ktoré budete nadávať. A mnoho prehlásení bolo náležite zveličených. Nič to však nemení na jednoduchom konštatovaní, že hranie – či skôr vychutnávanie si – Heavy Rain je zážitkom, aký sa objaví raz za niekoľko rokov. Ak sa budete stále na Heavy Rain tvrdohlavo pozerať ako na hru, tradičný produkt komerčnej zábavy, nájdete si mnoho vecí, do ktorých môžete pichnúť a poukazovať na ne. Stačí však nečakať nemožné, predsa len hry sú ešte len v puberte a majú pred sebou veľkú a pestrú budúcnosť. Heavy Rain je v tomto prípade akýmsi priekopníkom, ktorý ukazuje cestu v podobe virtuálnych dobrodružstiev vo filmovej podobe.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Kedysi dávno, keď sa o hrách hovorilo len v kruhoch mladých ľudí, na ktorých pozerali niektorí, samozrejme tematiky absolútne neznalí, ako na bláznov. U nás sa síce toho zrejme príliš nezmenilo, ale Heavy Rain otvára dvere pre tých, ktorí holdujú anglickému jazyku a chcú si predovšetkým užívať, hráčmi však byť nemusia. Predstavte si 8 až 10 hodín trvajúci napínavý triler, ktorý sa nebojí na vás zaútočiť tými najsilnejšími zbraňami, emóciami. Dnes sa často nepoužívajú už ani vo filmovom priemysle, v hrách to bola len vyprahnutá púšť so zopár zelenými fľakmi kdesi v pozadí.
O Heavy Rain ste toho už istotne čítali dosť, ale predsa si spomenieme príbehové resumé. Ovládate štyri hlavné postavy, z ktorých každá významne prispeje do zápletky okolo vyšetrovania vrážd Origami Killera, masového vraha, unášajúceho malých chlapcov. Po únose niekoľko dní, zvyčajne štyri, žijú, avšak následne sú objavené iba ich utopené telá s ľaliou a papierovým origami orgiami v ruke. V zábavnom priemysle pomerne otrepaný námet, dôležitý je však spôsob jeho podania, kľučkovanie medzi základnými piliermi príbehu a hlavne všetky postavy, nielen hrdinovia, ktorých ovládate. To sú ingrediencie, ktoré nedokážete popísať slovami, charakterizovať číslami či štatistikami. Buď to cítite a vnímate alebo ste pasívne odovzdaní a čakáte len ďalšiu akčnú hru.
Pod ovládačom vám skončia štyri postavy: depresiami zmietaný otec Ethan Mars, staršie súkromné očko Scott Shelby, špeciálny agent FBI Norman Jayden a nespavosťou zmietaná žurnalistka Madison Paige. Každý z týchto hrdinov je špecifický, zasahuje do prípadu inak a niečím prispieva do jeho ďalšieho posunu. Nebudeme teraz zachádzať do príliš veľkých detailov zápletky. Rozhodne však budete pri hraní za každú postavu pociťovať špecifické emócie a dojmy z obrazovky sa poľahky prenesú do vášho vnútra. Pri Ethanovi to bude beznádej, strach a až šialená myšlienka: čo všetko ste ochotní spraviť pre záchranu milovanej osoby? Dokážete skutočne trpieť? Fyzicky i psychicky? Dokážete niekomu ublížiť. Alebo ho možno i zabiť? Alebo dokonca zabiť seba? Veľa otázok a len jednoduchá dvojica odpovedí pozostávajúca z áno a nie. Voľba je náročná, čas vás tlačí. Emócie.
Práve Ethan je totiž postavou, ktorá vojde do mojich osobných dejín. Ako jediný zatiaľ dokázal bez veľkej námahy dostať emócie priamo pred obrazovku, rozložil ich ako karty na stôl a dovolil mi vyťahovať si jednu po druhej, skúšať, užívať si. Robiť chyby, cítiť absolútnu beznádej, nenávidieť sa. Jedným pohľadom. Jednou činnosťou. Akoby telesná schránka pred obrazovkou ovládala hru, no vnútro, duša, bola pevne spútaná s Ethanom. Ostatné postavy majú taktiež svoje tajomstvá, túžby a žiaľ i temné stránky, ale na tie si už budete musieť prísť sami.
Na emócie sa hrá neustále. Ide o dôsledok činností, ktoré vykonávate. Tie sa dajú rozdeliť na hlavné – primárne rozprávanie príbehu – a potom sekundárne, ktoré si vyskúšate, neskôr vám môžu jednorázovo pomôcť v príbehu a podobne. Celé ovládanie je v mnohom odlišné od iných projektov. Treba povedať, že v jednom prípade i žiaľ, o tom však neskôr. Kontextové ponuky objavujúce sa vo vašej tesnej blízkosti nenápadne podsúvajú pred hráča možnosť objavovania. Vypočúvate jednu dôležitú osobu a je len na vás, či budete postávať v pozadí alebo si k nej sadnete. Ide o zážitok, ktorý celkový vplyv na priebeh nemá, ale zvyšuje celkovú atmosféru, ktorá je pôsobivejšia, prirodzenejšia, uveriteľnejšia – viac vás vtiahne do diania na obrazovke. Pri voľbe využívate dobre známe Playstation tlačidlá (krížik, krúžok, trojuholník, štvorec, L1+2, R1+2), pričom tie sú následne skombinované s viacerými stlačenými tlačidlami naraz (náročné činnosti, ktoré vykonávajú postavy na obrazovke sa tak stanú pri niektorých kombináciách náročné i pre vás), pribudne otáčanie analógom a niekedy budete musieť činnosti vykonávať skôr plynule ako rýchlym stláčaním jedného tlačidla. Neprídete však ani o to. A vďaka gyroskopickým výhodám gamepadu pre PS3 budete ovládačom i triasť do rôznych strán, prípadne ním mávať.
Dobre známe a nenávidené QTE (quick time events) sú teda hlavnou časťou ovládania Heavy Rain. Nemusíte sa hneď ľakať, zalamovať rukami či nadávať. V tomto prípade nejde o žiadnu rýchlovku, pri sledovaní volieb stíhate vnímať i priebeh danej akcie na obrazovke. Pri bitkách síce treba reagovať rezkejšie, všetko je však podmienené aj vašou úvodnou voľbou ovládania, takže menej zdatní hráči sa nemusia obávať frustrujúcich momentov. Na rozdiel od Fahrenheita (posledná hra od vývojárskeho tímu Quantic Dream, ktorý vytvoril aj Heavy Rain) sú QTE pohodlne zvládnuteľné a navyše vás za nesprávnu voľbu nebude nik biť po hlave, možností na nápravu máte mnoho, prípadne niekoľko nepodarených pokusov o výsledku nerozhoduje. Najviac si napínavej akcie užijete pri, ako inak, akčných scénach, bitkách, naháňačkách a podobne. Ovládanie pritom nijak neovplyvňuje sústredenie sa na reálne dianie na obrazovke, nemusíte zúfalo škúliť na každú ponuku, ktorá sa objaví aj dlhšie než na niekoľko desatín sekundy. Aby toho nebolo málo, každé stlačenie , pohyb analógom sa snaží byť v čo najprirodzenejšej forme, aby zodpovedalo skutočnému pohybu. Všetko si to vyskúšate napríklad pri kreslení pred rysovacou doskou.
Interakciu si užijete aj pri rozhovoroch a iných voľbách ovplyvňujúcich príbeh. Niekedy, napríklad pri stresových situáciách sú jednotlivé možnosti rozmazané a navyše sa trasú, takže pri vyhrotených chvíľach sa nepríjemná nálada prenáša aj do vášho rozhodovania. Ďalšia drobnosť, ktorá poteší. Nahlas propagované rozširovanie príbehu podľa voľby hráča, i s možnosťou úmrtia hrdinu, sa tu vyskytujú, nie však v takej miere, že by sa z jedného začiatku a zaujímavého príbehu stal gigantický epos s mnohými desiatkami možností postupu. Tie tu síce nájdete, pri hľadaní stôp ste postavení pred dilemy a keď jednu stopu nenájdete, niekoho dôležitého nezachránite alebo smerujete dialóg či nezasiahnete správne, môžete prísť o dôležité vodítka a zápletka sa v rámci vášho predošlého putovania môže odchýliť.
Sú tu možnosti, záver je závislý na vašom hraní, no je nereálne očakávať absolútne odlišný príbeh, jeho vývoj. To by sme sa Heavy Rain nedočkali ani o ďalších päť rokov. Ak prijmete tento jednoduchý fakt, do hrania sa pustíte znovu radi a budete skúšať to a tamto, dostanete odlišný zážitok! Nielenže vás to obohatí novými situáciami alebo zmenou už videných, ale taktiež je kladený iný dôraz na emočnú stránku. Odlišných záverov nájdete niekoľko, ale znovu musíte vziať na vedomie, že vysnívaná hra, ktorá by bola zakaždým iná, sa vlastne, ak budeme vychádzať z myšlienky singleplayeru, vytvoriť nedá. To však máte znovu o myšlienke prepletajúcej sa celou recenziou: chcete si skutočne užívať alebo stoj čo stoj hľadať chyby a upozorňovať na to, ako by to celé malo byť podľa vás. Ako vnímanie napínavého zážitku je hrateľnosť Heavy Rain vďaka rôznym možnostiam nasmerovania príbehu momentálne jasnou jednotkou na trhu.
Skôr ako prejdeme na technické spracovanie, vytiahneme z klobúka jediný výrazný zápor. Technickú stránku je lepšie nechať si až na samotný záver, je totiž síce plnohodnotným doplnkom, no výrazne ho ovplyvňuje... nepochopiteľné náročné ovládanie pohybu postavy. Pre chôdzu je samozrejme nutné zvoliť smer pohybu, no postava aktívne zareaguje až v momente, kedy držíte tlačidlo R2. Druhým analógom ovládate pohyb hlavy, čím hľadáte interaktívne možnosti v prostredí. Pohyb je však absolútne mätúci a žiaľ sa mi nepodarilo ani po hodinách hrania plne osvojiť a často hrdina po lokáciach chodil ako dezorientovaný. Tento problém sa dá vyriešiť neustálym centrovaním kamery za postavu, avšak v tomto prípade dochádza k miernej strate atmosféry. Zmeny pohľadu statickej kamery narúšajú pôvodný smer pohybu a dochádza tak k nepríjemným otáčaním sa do iného smeru, v najhoršom prípade sa postava niekam rozbehne, prepne sa kamera, hrdina sa otočí, rozbehne sa naspäť, znovu dôjde ku zmene pohľadu kamery a postava sa znovu otočí...
Pohyb je vyriešený maximálne nezmyselne. K tomu si pridajme zopár davových scén, kde sa hrdina prediera desiatkami ľudí. Tí pôsobia ako roboti, sťažený pohyb je niekedy nemožné plnohodnotne ovládať a tak vám neostane nič iné, len dúfať, že sa tým davom hrdina nejako prederie. Reálne to nevyzerá, k plynulej interakcii s NPC z Assassin’s Creed 2 to má strašne ďaleko. Je to nelogické. Pravdou síce ostáva, že pri aktívnych miestach, kde je nutné použiť ľavú analógovú páčku (rovnakú ako pre pohyb) sa zorientujete rýchlo, no je náročné sa k nim dostať a niekedy musíte postavu zbytočne puntičkársky nasmerovať. Keby bol použitý úplne opačný model (pre vyvolanie akcie je nutné stlačiť R2) a pohyb by bol ovládaný iba analógom, bolo by to omnoho prirodzenejšie. Jediná chybička krásy, dokáže však nepekne otráviť.
Po grafickej stránke môže pripadať Heavy Rain namlsaným PC hráčom ako značne kontroverzná záležitosť, ale nie vždy je krásne to, čo podporuje DirectX 11, má gigantické rozlíšenie a na plynulý beh nestačí karta za tri stovky. Krása Heavy Rain tkvie v jej vnútri, akoby vyžarovaní. Niekedy budete žasnúť nad mierou detailných textúr a pestrosťou interiérov, inokedy zas zarazí strohosť a jednoduchosť objektov. Pojem interaktívny film si po grafickej stránke hra pohodlne udrží, fotorealistické spracovanie musíte vypustiť z hlavy. Dostanete sa do rozličných miest, pričom každé je špecifické svojou atmosférou, výrazne sa pod výsledný dojem beznádejného pátrania podpísal všadeprítomný dážď. Ten zohráva dôležitú úlohu v samotnom prípade a pátraní, no nebudeme nič prezrádzať. Po porovnaní svetlom zaliateho domu v modernom štýle kdesi na predmestí sa presuniete do jednoduchého, sivého a smutného bytu – vtedy pochopíte zmysel grafického spracovania. Inak na vás bude pôsobiť apartmán vo výškovej budove, inak špinavé šrotovisko, park s detským ihriskom, farebný a blikajúci diskobar... Až nepríjemne pod kožu sa vám dostane priam filmová kamera.
Krásu totiž musíte nielen vidieť, ale aj cítiť. Zas je to však len o samotnom hráčovi, čo presne chce od hry dostať a ako vníma to, čo mu ona ponúka. Čerešničkou na torte sú animácie tváre, jej mimika, animácie postáv. Vyjadrujú momentálnu náladu či jej náhlu zmenu. Vidieť smutnú tvár malého dieťaťa, na smrť vystrašenú tvár otca, bezradného špeciálneho agenta s drogovou závislosťou a... každú emóciu vyjadrenú mimikou si užijete. Oproti až puntičkársky vymodelovaným postavám je zvyšok tela postáv skôr priemerne spracovaný. Neplatí to všeobecne o animáciách, všetky pohyby nasnímané pomocou technológie motion capturing sú dokonalé a s úžasom si ich budete vychutnávať. Ak budete mať čas, určite si v menu nájdite making of o motion capturingu. To, čo vy odohráte za pár minút, trvalo niekomu - kvôli gigantickým možnostiam smerovania bitky (čiže kedy sa trafíte a kedy nie) vytvoriť desiatky dní. Fuška, ale výsledok je úžasný.
Skokom sa presunieme k ozvučeniu. Prečo to nepriznať hneď: dabing je dokonalý, ozvučenie bežných činností ani nepostrehnete, no všetko skutočne zvučí tak ako má a keď sa do popredia začne drať hudba, budete namäkko. Na ústrednú melódiu si po pár prvých úvodných tónoch spomeniete aj po rokoch. Nezabudnuteľné melódie sú ďalším stabilným pilierom ohromujúcej atmosféry. Vytvoriť skľúčenú situáciu je v prípade Heavy Rain tak jednoduché, až to pri obzretí sa za inými veľkými hrami zabolí. Obrovský symfonický orchester odviedol dokonalú prácu, ktorú by im mohli závidieť aj hollywoodske veľkofilmy. A len tak pomimo: intro, v ktorom sú nám predstavení tvorcovia hry a „nič poriadne sa nedeje“, je vďaka hudbe zážitkom ako hrom! Jednotlivé postavy v hre sú vytvorené podľa skutočných hercov a tí im prepožičali aj hlasy. Vidno, že do dlhoročného vývoja vložili protagonisti všetko, čo v nich bolo. Prezentácia emócií a nálady (hnev, slabosť, plač, smiech, beznádej, utrpenie, aroganciu, ustaranosť, bolesť) je pomocou dabingu úžasná. Ťažko popísať čosi tak realistické. V Heavy Rain nenájdete po amatérskom prístupe a umelom prejave ani len náznak. Nielen u štvorice hlavných protagonistov, všetky nadabované postavy podávajú vzhľadom na hry nadživotný výkon!
Už bez ďalšieho zdržovania. Heavy Rain vás buď pohltí alebo vôbec nepritiahne. Môžete upozorňovať na pomerne obmedzené možnosti interaktívnych predmetov, takže to vôbec nevyzerá ako skutočný život. Môžete upozorňovať na niektoré prvoplánované pútače (áno, bude sex a áno, bude tu nahé ženské telo). Môžete sklamane odsúdiť hru na základe (inak fakt nepodareného) ovládania pohybu. Ale ak si chcete užívať, necháte sa jemne objať pôsobivou atmosférou a pomaly zaspíte v jej náručí, ťažko vás niekto z tohto vábivého zovretia dobrovoľne dostane. Možno tak pri záverečných titulkoch. Alebo nie, pri nich budete zasnene spomínať a v mysli si prehrávať zážitky nadobudnuté počas hrania. Heavy Rain nie je ani tak o hraní ako zážitkoch, dojmoch, pocitoch. Plnohodnotnom, doposiaľ v hrách nevidenom emóciami naplnenom dobrodružstve. Ak však dokážete prejavovať emócie a necháte sa nimi unášať, máte tu ako na podnose nezabudnuteľný zážitok. Pre niekoho nepodarený hype, pre mňa osobne skutočne prvá next-gen hra.
