Aby sa mohol stanoviť vzťah medzi stimuláciou v predškolskom veku a inteligenciou v neskoršom veku, podnikol tento tím na čele so psychológom Adrianom Raineom longitudinálnu štúdiu na vzorke 1795 trojročných detí. Tieto výsledky sa potom porovnávali a prehodnocovali s výsledkami v škole, v čítaní a s neuropsychologickými výsledkami týchto detí, keď už mali jedenásť.
Deti, ktoré sa v troch rokoch zaujímali o okolie a boli veľmi zvedavé, dosahovali o 12 bodov lepšie skóre v inteligenčných testoch ako deti, ktoré neboli takto stimulované.
Autori výskumu tvrdia, že malé deti, ktoré aktívne spoznávajú svoje okolie prostredníctvom hry a kladením otázok rodičom, si tak pre seba vytvárajú veľmi podnetné prostredie, čo sa neskôr prejaví aj zvýšenou kognitívnou schopnosťou a lepším výkonom v škole. Avšak vysoký stupeň fyzickej aktivity, bez prítomnosti sociálnej reciprocity sa nemusí prejaviť zvýšením intelektového výkonu dieťaťa, kľúčovou úlohou je sociálna začlenenosť dieťaťa, ktorá neskôr podporuje kognitívne schopnosti. Zjednodušene povedané, sociálne angažovanejšie deti dosahujú lepšie výsledky v inteligenčných testoch.
Význam tohto výskumu spočíva v tom, že deti, ktoré hľadajú stimuláciu, si vytvárajú účinnejšie a podnetnejšie prostredie, ktoré na rozdiel od rôznych vzdelávacích programov spôsobuje časovo trvalejšie zmeny inteligencie už počas detstva. Rodičia k tomu môžu tiež prispieť – svojou trpezlivosťou a snahou odpovedať na otázky svojich budúcich géniov. LUKÁŠ CETERA
(Autor je študentom psychológie na FF PU v Prešove)
