BOULDER.
V predbežnom online vydaní časopis Science (Science Express) to napísal sedemčlenný americko-švajčiarsky tím Susan Solomonovej z Národného úradu pre výskum oceánov a atmosféry v Boulderi, štát Colorado.
Para má divokú kartu
Vodná para je silný skleníkový plyn. Pohlcuje slnečné svetlo a vyžaruje teplo. Klimatológovia ju v bilanciách vždy zohľadňovali, hoci sa vyskytujú hlasy, že nie dostatočne. Teraz sa zdá, že vo vývoji klímy zohráva úlohu "divokej karty".
Priemerná teplota pri zemskom povrchu stúpla za posledné storočie o približne 0,75 stupňa Celzia. Najviac v poslednom polstoročí otepľovalo sa o približne 0,13 stupňa za desaťročie. Prevažne sa to pripisuje na účet ľudským emisiám skleníkových plynov.
Tento trend sa však narušil v závere 90. rokov minulého storočia. Hoci antropogénne emisie oxidu uhličitého, metánu, chloro- a fluorouhlíkov a oxidu dusného ďalej stúpali, otepľovanie sa takmer zastavilo. Krivka pokračovala viac-menej horizontálne.
Na vysvetlenie tohto paradoxu prišla Susan Solomonová spolu s tímom kolegov. Použili na to kombináciu merania a modelov.
Menej pary v stratosfére
Za "sploštením" otepľovania je pravdepodobne úbytok množstva vodnej pary v spodnej časti stratosféry. Pozorovania spred roku 2000 nie sú také úplné ako po ňom, no stratosférická vodná para prispela k otepľovaniu z rokov 1980-2000, keďže jej vtedy pribúdalo.
Obsah vody v najnižšej časti atmosféry, troposfére (do výšky asi desať kilometrov nad zemským povrchom), úzko súvisí s otepľovaním: čím je teplejšie, tým je jej tam viac. V stratosfére je to zložitejšie. Klimatologické modely takmer určite dostatočne nereprodukujú tamojšie rozloženie a premenlivosť vodnej pary.
Ak vodnej pary v stratosfére pribúda, ochladzuje stratosféru a zohrieva troposféru. Ak vodnej pary v stratosfére ubúda, je to naopak.
Zvláštny pokles
Merania obsahu vodnej pary v stratosfére pomocou výškových balónov sa robia v Boulderi od roku 1980. Súbežne prebiehajú aj pozorovania z viacerých satelitov od polovice 90. rokov minulého storočia. Iní vedci ohlásili v roku 2006 značný a neočakávaný pokles množstva vodnej pary (a ozónu) v stratosfére nad trópmi po roku 2000, čo pretrváva dodnes.
Susan Solomonová s kolegami doložila, že množstvo vodnej pary v spodnej stratosfére kleslo po roku 2000 o približne desať percent. To spomalilo rast globálnej priemernej teploty pri zemskom povrchu v rokoch 2000-2009 asi o štvrtinu z 0,14 stupňa Celzia za desaťročia na 0,10 stupňa za desaťročie voči rastu, ktorý by vyplýval iba z pribúdajúceho obsahu oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov v atmosfére.
Príčina, prečo vodnej pary v stratosfére v poslednom desaťročí ubudlo, nie je jasná. Tím Susan Solomonovej to v súlade so závermi iných vedcov z roku 2008 spája so zmenami hladinovej teploty oceánskej vody v tropických oblastiach, odkiaľ sa voda cez troposféru a jej hornú hraničnú vrstvu, tropopauzu, dostáva do spodnej stratosféry.
Konkrétne išlo o rast hladinovej teploty v súvislosti s klimatickým javom ENSO (El Nino Southern Oscillation: Južná oscilácia El Niňo). Istú úlohu v množstve stratosférickej vodnej pary zohráva stratosférická oxidácia vzdušného metánu. Celé to vyžaduje ďalší výskum.
Zdroj: Science Express z 28.1.2010
