BRUSEL. V časopise Science ich uverejnil šesťčlenný medzinárodný tím, ktorý viedla Ines Van Bocxlaerovej zo Slobodnej univerzity v belgickom Bruseli.
Čeľaď ropuchovitých, Bufonidae, tvoria špecifické žaby. Takmer 40 rodov s vyše pol tisíckou druhov. Takmer a vyše odrážajú klasifikačnú neujasnenosť, v zoológii častú. V tomto prípade ju sčasti spôsobuje prelínanie ropuších vlastností do iných skupín žiab a naopak.
Zo samcov samičky
Samotná čeľaď Bufonidae zahŕňa tzv. pravé ropuchy, zväčša hnedasté. Majú bradavičnatú pokožku a pár žliaz za hlavou, z ktorých pri ohrození vylučujú zmes jedovatých látok. Na rozdiel od väčšiny žiab s určitou formou chrupu sú ropuchy bezzubé.
Znášajú vajíčka, z ktorých sa liahnu žubrienky, pri jednom rode priamo malé ropuchy. Ak samce ropúch prídu o semenníky, alebo ich majú defektné, môžu sa zmeniť na samice, lebo sa im vtedy špeciálny orgán pri obličkách premení na vaječníky.
Ropuchy žijú prakticky na celom svete. Z kontinentov sú výnimkami iba Austrália a Antarktída. Obývajú prostredia od klasického žabieho, teda vlhkého, až po také, kde je počas väčšiny roka sucho. Je to teda ekologicky i evolučne veľmi úspešná skupina obojživelníkov.
Ako byť úspešnou ropuchou?
Vedci si položili otázku: Čo v tom ropuchám pomohlo? Ines van Bocxlaerová s kolegami vymedzila znaky, ktorú podporujú rozširovanie ich územia výskytu. Základom bola súvislosť týchto znakov s územných rozložením druhov dnešných ropúch. Použili viacnásobné kontroly, aby zabránili skreslenej štatistike. Skúmali 228 druhov, čiže asi 43 percent etablovanej ropušej rozmanitosti, vyvážene z území výskytu.
Ropuchy začali expandovať v Južnej Amerike a rýchlo kolonizovali všetky ostatné kontinenty okrem dvoch spomenutých. (Hoci aj v Austrálii teraz spôsobuje veľké nepríjemnosti istá veľká ropucha, ktorú tam doviezli ľudia kvôli likvidácii plantážnych škodcov.)
Po prvé, rozšírenejšie sú druhy, ktorých dospelé jedince toľko nezávisia na nepretržitej vlhkosti, čo je najmä vec prispôsobenia pokožky.
Po druhé, rozšírenejšie sú druhy s jedovými žľazami, pričom tieto druhy tiež lepšie zadržiavajú vodu v tele počas sucha.
Po tretie, vo výhode sú ropuchy so špeciálnymi tukovými telieskami, ako zásobou energie pre obdobie s obmedzenými zdrojmi potravy. Po štvrté, výrazne rozšírenejšie sú veľké druhy, hranica prebieha na úrovni päťcentimetrových dospelých samcov.
Zvyšné tri znaky sa týkajú reprodukcie a vývoja.
Po piate, zvýhodňuje nešpecializované kladenie vajíčok do vodných telies, aj dočasných.
Po šieste, rozšírenejšie sú druhy, ktorých larvy si samé nachádzajú potravu v prostredí.
Siedmy a posledný znak sa javí prirodzený, rozšírenejšie sú druhy s väčším počtom kladených vajíčok, keďže ropuchy sa v toto ohľade navzájom veľmi líšia, kladú ich od 45.000 po iba päť.
Nové oblasti
Čím viac z týchto znakov v sebe kombinuje ropuší druh, tým bol úspešnejší pri expanzii do nových oblastí.
Modelová ropucha zodpovedá aj u na nás bežnému rodu Bufo: pomerne veľké suchozemská ropucha s bradavičnatou pokožkou a veľkými jedovými žľazami. Vedci uzavreli, že dôležitým hýbateľom vzniku nových ropuších druhov bolo samo osebe ich šírenie na nové územia, vznikali na pohyblivej hranici expanzie.
Invazívna ropucha v Austrálii ťaží z výhod svojej na expanziu prispôsobenej ropuchovosti.
Hlavný zdroj: Science z 5. februára 2010.
