Pred pol storočím dvaja odvážni ľudia prenikli na najhlbšie miesto sveta. 23. januára 1960 dosiahli Jacques Piccard a Don Walsh v batyskafe Trieste brázdu Challenger na dne Mariánskej priekopy, 11 kilometrov pod hladinou Tichého oceánu. Odvtedy ich výkon nik nezopakoval.
Švajčiar Jacques Piccard bol pre svoju lásku k morským hlbinám prezývaný Kapitán Nemo. Americký námorný poručík Don Walsh práve spolu s ním strávil po dlhom a dramatickom zostupe v praskajúcej oceľovej škrupinke Trieste dvadsať minút na morskom dne. Najhlbšom mieste na našej planéte.
Boli to okamihy naplnené chladom, prázdnotou a obavami, no súčasne obrovskou radosťou z toho, že obaja si splnili svoj sen.
Podľa vzoru balónu
Špeciálna ponorka Trieste, majetok amerického námorníctva, dostala meno podľa talianskeho prístavného mesta.
V roku 1953 ju tam vyrobili podľa konštrukčných plánov vynálezcu a prieskumníka Augusta Piccarda, Jacquesovho otca. Auguste sa pri návrhu batyskafu inšpiroval svojím balónom, ktorý ho ako prvého človeka vyniesol do výšky 23 kilometrov.
Piccard a Walsh vyskúšali odolnosť ponorky už veľakrát pred rekordným zostupom. Pri pokusoch v Tichom oceáne sa s ňou dokázali spustiť do vyše sedemkilometrovej hĺbky. To im však nestačilo.
Najdramatickejšiu skúšku naplánovali na 23. januára 1960 ráno. Cieľom, vzdialeným 11 kilometrov, bolo najhlbšie známe miesto na Zemi: brázda Challenger v Mariánskej priekope v severnom Tichom oceáne.
Už po hodine, keď Piccard s Welshom prekonali prvých 700 metrov, začali cítiť chlad. Onedlho začala do tlakovej gule batyskafu tiecť drobnými netesnosťami voda, no pokračovali v zostupe.
Približne v hĺbke 5,5 kilometra zastavil prenikajúcu vodu narastajúci tlak.
Po ďalších 3,5 kilometra dosiahli dno Mariánskej priekopy. Piccardovi sa toto miesto javilo ako nepredstaviteľná obrovská prázdnota. No ešte museli ísť ďalej.
Do Challengeru bez okna
Zostup do tesnej priehlbne zvanej Challenger bol najzložitejšou fázou; museli znížiť rýchlosť a manévrovať veľmi opatrne, aby sa vyhli skalám. Pokračovali aj potom, čo stratili spojenie s povrchom a na ponornej guli prasklo vonkajšie plexisklo; bola to vraj rana ako z dela. Našťastie vnútorné, pevnejšie plexisklo obrovskému tlaku odolalo.
Po takmer päťhodinovom zostupe Trieste mäkko dosadol na bahnisté dno. Nad sebou mal neuveriteľné množstvo vody a šťastie, že sa obnovilo prerušené spojenie s povrchom. Piccard sa preto mohol v priamom prenose nadchýnať nad tým, že na morskom dne uvidel rybu. Jeho hlas s touto objavnou správnou putoval hore sedem sekúnd.
Jeho objav sa dnes považuje za diskutabilný, no mal svoj význam: vďaka nemu sa dnes nesmie ukladať do morských priekop jadrový odpad.
Neprekonaní
V čase zostupu ukázali prístroje Trieste najväčšiu hĺbku takmer 11 500 metrov, presnejšie merania ju potom korigovali na 10 916 metrov.
No chýbajúcich 600 metrov nemôže hrať nijakú úlohu, lebo Piccard s Walshom dosiahli aj bez nich naozaj heroický výkon. Zostáva neprekonaný aj dnes napriek tomu, že podmorskí výskumníci majú oveľa modernejšiu techniku.
V roku 1995 sa odvážila na dno Mariánskej priekopy japonská robotická ponorka Kaiko, v máji 2009 dosadla do Challengeru americká hybridná ponorka bez ľudskej posádky Nereus. Takže Piccard a Walsh zostávajú jedinými ľuďmi, ktorí si vyskúšali, ako chutí dvadsať minút na dne najhlbšej priepasti sveta.
