;) |
Tak skúste si zahrať sami so sebou šach. Ide to, ale vždy niektorému naschvál nadŕžate. Alebo tenis – ono sa dosť nabeháte a mnoho loptičiek skončí nádherným esom. A nebudeme chodiť ďalej, do sfér intímnejších a pred 22. hodinou neprístupných – to preto, lebo potom by ste museli skončiť v pekle, lebo hry sú zlé, lebo sex je zlý a vôbec. Vo dvojici sa to lepšia ťahá. Vie to aj Rios a Salem, ktorí už nejaký ten piatok robia bábovky na žoldnierskom pieskovisku.
Hoci v názve dvojku nenájdete (nie, slovíčko Two sa skutočne nepočíta), ide o pokračovanie, ktoré by sme pokojne zaradili do skupiny „od predchodcu ťažko rozlíšiteľný“ druhý diel. Dokonca by hráči vstávajúci zadkom nahor mohli prehlásiť, že je The 40th Day o čosi horšou akčnou, romantickou prechádzkou, než jednotka. A možno by mali aj pravdu, ale to už sú prísne subjektívne hodnotenia, ktorých sa pokúsime aspoň na začiatok vyvarovať, hoc k nim neskôr určite príde. Army of Two: The 40th Day je rovnako ako predchodca akčnou hrou videnou z pohľadu kamery zavesenej za plecom svalnatého hrdinu, ktorý strieľa a strieľa a strieľa. A nestrieľa sám, pretože má po svojej pravici parťáka. Kooperatívna myšlienka klasickej third person akcie sa objavila nenápadne, o to viac prekvapila a potešila. Funguje to a je jedno, či je s vami momentálne kremíkový pomocník alebo máte pri sebe živého kamaráta (splitscreen, online).
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Nebudeme však roniť nostalgické slzy a pozrieme sa Army of Two: The 40th Day rovno do očí. Sú krvavé, to v prvom rade - máme tu násilie, máme tu krv, máme tu hromadu mŕtvych. Rios a Salem sú nadopovaní svalovci, na ktorých by ste sa v skutočnosti radšej ani len nepozreli, aby si náhodou nepomysleli niečo nepekné a potom by boli nútení zašpiniť si podrážky vašim bezcenným ksichtom. Hora svalov sa na drsných žoldnierov hodí dokonale. Síce sa preháňa podobne ako napríklad v Gears of War, ale komu to vadí, nech si preháňa v bludisku Pac-mana. Nadhľad a humor sa preniesol i do šanghajského pokračovania, avšak v omnoho menšej miere. Ironické poznámky tu nájdete, no neuškŕňate sa tak ako minule. Rios a Salem sú žoldnieri, pričom dodávateľa sa nepýtajú prečo, ale čo majú spraviť. Svedomie bokom, z niečoho sa žiť predsa musí a nie každý z nás môže tunelovať štát. Ľahká prácička v čínskej metropole Šanghaj sa nepríjemne zvrtne a primitívny job sa mení v boj o prežitie. Nájsť kontakt a spojiť sa s nim predsa nie je nič zložité, horšie už vyzerá výsledok: dvojičky hadr. Najľudnatejšie mesto Číny sa začne rúcať ako domček z karát, oblohou lietajú špeciálne rakety, mrakodrapy padajú, mosty padajú, helikoptéry a lietadlá padajú. Všetko padá. A žiaľ sa borí i konštrukcia budovy pod vašimi nohami, tak hybaj ho do bezpečia.
Cestovateľské chúťky si nechajte na inokedy. Tentoraz je celá hra situovaná do rozboreného Šanghaju, z ktorého sa pokúšate dostať. Najlepšie po vlastných a nie v rakve nohami napred. Monotónnosť zničeného prostredia je čiastočne oživovaná odlišnými lokáciami: nejaký ten čas strávite v nemocnici, poprechádzate sa po zoologickej záhrade, nevynecháte ale ani exteriéry ako klasické úzke uličky a prístav. Nič to nemení na fakte, že väčšinou budete pozerať na dobre známe a akoby opakujúce sa prostredie. Snaha vyvolať zapamätateľné momenty je vytváraná výhradne prostredníctvom výbuchov a masívnych pádov mrakodrapov. Nie, že by sa na to pozeralo zle, ale keď horí celé mesto, jeden padnutý dom vás až tak nerozhádže. Navyše dizajnu levelov chýbajú potrebné „očarujúce momenty“, pri ktorých by ste zastavili a kochali sa. Síce deštrukciou, ale spomenuli by ste si na túto scenériu aj o mesiac. K týmto zážitkom sa môže zaradiť zrejme iba začiatok pekla, prvý vystúpenie – doslova – na budovu a rozhliadnutie sa okolo seba. Neskôr šedosť a nuda, nerozptýlia vás ani všade poletujúce papieriky a už ani tie nemocnice nie sú tým, čím kedysi bývali.
Grafické spracovanie je celkovo fádne a hneď vás udrie do očí, že medzi klady grafika patriť rozhodne nebude. Prostredie je mierne interaktívne, avšak nečakajte zázraky. Taktiež výzor nepriateľov nezaujme, keďže majú na sebe špeciálne obleky a narazíte tak len na zopár druhov vojakov plus niekoľko špeciálnych bossov (majú jedno slabé miesto a pokým ho nenájdete a netrafíte, môžete páliť do nepreniknuteľného pancieru až do momentu, kedy bude mýtny systém plne funkčný... naveky).
Nie príliš podarený dizajn úrovní podtrhuje fakt, že mnoho času strávite v obmedzených priestoroch, kde je kooperácia založená na útočení z viacerých strán nevyužiteľná a často sa proste tlačíte za jednou prekážkou. Postupne sa dostanete aj k strategicky výhodným priestranstvám s mnohými prekážkami, za ktoré sa môžete (čítaj: musíte) ukryť. Celé hranie totiž prebieha jednoducho: idete dopredu, vyvalia sa na vás nepriatelia, vy ich postrieľate a ide sa ďalej. Ak ich je príliš mnoho, prípadne sú rozmiestnení výhodne a dávajú vám do tela (to, že ste za prekážkou, ešte totiž neznamená, že vám netrčí nejaká časť tela a nepriateľ sa do nej milerád trafí), je potrebné dať z partnerom hlavy dohromady a trochu ich oblbnúť.
Na to nám slúžia jednoduché príkazy a aggro ukazovateľ. Princíp je tak jednoduchý, prostý, až tak neskutočne príťažlivý, že by ste mu i dušu upísali. Ukryjete sa za prekážku – plusom je, že si môžete vybrať, či sa pozeráte cez rameno ľavé alebo pravé, a to jedným stlačením, hurá za to, páni vývojári – a vidíte, že nepriateľ je zabarikádovaný za betónovými zátarasmi. Zatiaľ čo vy sa snažíte čosi trafiť, prikážete kamarátovi, nech sa presunie zboku do výhodnej pozície. Tým, že na seba upozorníte streľbou, narastá aggro meter vašim smerom – nepriatelia sa sústredia na vás, vášho parťáka nesledujú, nevnímajú. A keď sa dostane do dobrej pozície, že má protivníkov ako na dlani, s prstom v obľúbenom otvore všetko vykosí. Spolupráca na jednotku. Taktiež je možné ozdravovať sa, pomáhate si pri prechode prekážkami. Všetko záleží na tom, či chcete pracne a zdĺhavo strieľať z úkrytu alebo trochu pohnete tým medzi ušami (a nos to skutočne nie je) a využijete prostredie a spoluhráča k ladnému tancu medzi strelami. Aggro je výborným pomocníkom a vďaka nemu si hru prakticky užijete, pretože sami vidíte, čo sa práve deje a využívate túto výhodu k svojmu prospechu. Kooperatívna akcia v tom najlepšom svetle.
Povedzme, že nechcete hrať so živým spoluhráčom: nemáte druhý ovládač alebo nechcete skúšať šťastie na internete. Dobre, dá sa i tak a je to neskutočná zábava. Váš parťák totiž nie je tupé hovädo, ale sa správa rozumne, dokáže nepriateľa trafiť, dokonca ho i skoliť a keď mu niečo prikážete, tak to aj bez odvrávania spraví. Málokedy sa stane, že sa vyberie na samovražedný pochod vpred, aby si najprv férovo podal ruku s každým nepriateľom a až potom nastúpil na štartovaciu čiaru krvavej prestrelky.
Základné príkazy sú okrem sledovania kamarátovej činnosti externou kamerou tri s dvomi módmi: obranným a útočným. Držanie pozície je jasné – pri obrannom režime sa partner zotavuje zo zranení, v útočnom opätuje paľbu a nepohne sa z miesta. Preskupenie je vo svojej podstate držanie sa pri sebe – obaja žoldnieri postupujú blízko pri sebe, udržujú pozíciu a v prípade útočného pochodu sa na všetko páli. Na záver tu máme postup vpred, a ten je buď obranný (parťák opatrne vyčkáva) alebo útočný (zbesilý beh, streľba). Nie je to síce mnoho, ale k radosti z kooperatívneho hrania to stačí, navyše sú príkazy jednoducho vyvolávané cez D-Pad, takže si na ne rýchlo zvyknete.
Pri hraní dôjde aj na špecifické momenty. Povedzme, že sa bezhlavo vrhnete dopredu a vyrušíte tak hliadku vojakov. Môžete sa im vzdať, dať ruky za hlavu, kľaknúť si a potom v neočakávanom momente tasiť a kovbojským štýlom zneškodniť dôveryhodných panákov. A dobre im tak, nemajú sa zahrávať s drsnými chlapíkmi. Menším spestrením sú rukojemníci, ktorých sa môžete pokúsiť zachrániť. Neskôr v hre sa vám odmenia, konkrétne v záverečnej pasáži, takže sa snažte. Ako docieliť bezbolestnú záchranu? Spôsobov je hneď niekoľko. Môžete zajať hodnosťou najvyššieho vojaka, ostatní sa automaticky sklopia hlavne a nechajú sa spútať. Alebo použijete vyššie uvedený trik so vzdaním sa, rýchlym zneškodnením nepriateľov. Musíte veriť, že sa civilistom nič nestane. Taktiež môžete naplánovať synchrónny útok na nepriateľov – najlepšie ak sú dvaja. Prípadne využijete tlmič a potichu si podáte zlých teroristov. Je možné aj nabiť pušku a hybaj ho strieľať, len si treba dať pozor, aby ste to všetko stihli čo najrýchlejšie a najlepšie bez strát.
Na prvý pohľad zaujímavo pôsobia morálne voľby. Vynikajúci nápad, výborné spracovanie, len škoda, že dopad na hru samotnú to nemá a chytí vás to za srdce len na niekoľko sekúnd. V určitých momentoch sa totiž musíte rozhodnúť: vojdete do skladu zbraní a chytí vás miestny strážnik. Čo spravíte? Ak si zbrane vezmete, môže dôjsť k prestrelke, pri ktorej by policajt zahynul. Alebo zbraň položíte naspäť a necháte ochrancu zákona, nech vykonáva svoju činnosť? Po každom incidente sa spustí nádherná komixová animácia, pri ktorej sa dozviete ako to skončilo. Zistíte, že morálne správne rozhodnutie môže mať nepríjemné následky: strážnik za úplatok predá zbrane teroristom. Podobných príkladov by sa dalo nájsť mnoho. Necháte Rusa, ktorý vám pomohol, týrať neznámu ženu? Nie? Dobre, pomôžte jej, lenže poznáte jej minulosť? Nerobí to Rus z nejakého dôvodu? Na druhú stranu, je to predsa žena a hádže na vás tááák veľmi smutné oči. Výsledok je viac než zaujímavý a za dobrotu vyjdete nie raz na žobrotu. Len keby sa to aktívne dotýkalo aj samotnej hrateľnosti. Akoby menšie zlo neexistovalo, vždy sa trafíte presne do psieho e-e.
Prejdeme ku zbraniam: je ich dostatok, pričom naraz si môžete vziať granáty, primárnu, sekundárnu a špeciálnu zbraň. V ideálnom zložení automat, pištoľ a ostreľovačka. Počas hrania zbierate peniaze, za každú úlohu v misii ste zaplatení a obsah peňaženiek vám s radosťou dajú aj zachránení civilisti. Financie investujete do vylepšovania zbraní, pričom rozhodne neplatí, že čím drahší upgrade, tým účinnejší. Záleží na vašej taktike, spôsobe hrania, na čo danú zbraň vôbec chcete využívať. Úpravami meniace sa ukazovatele sú štyri: aggro, ovládanie, presnosť a poškodenie. Počet zbraní je obrovský, ich cena pomerne vysoká, no pokojne si vystačíte aj so základným a následne vylepšeným vybavením. Je možné zbierať zbrane po mŕtvych nepriateľoch, nedostatkom munície trpieť nebudete.
Ako už bolo spomenuté, väčšinu času strieľate. Poriadne o dušu, nestále niečo trieska a tak to má byť. Všetko je založené na spolupráci tomu musíte podmieniť hrateľnosť. Pokojne môžete odohrať vybrané časti kampane z kýmkoľvek zo siete, no chýbať nesmie ani klasický multiplayer. K dispozícii sú štyri módy, ktoré kazí len príliš veľký ping na EA serveroch. V niektorých momentoch je to skutočne neznesiteľné a nie raz sa stane, že boj sa stane lotériou. Kooperatívny deathmatch je vynikajúcou voľbou, aby ste si osvojili základné pravidlá. Naraz sa na mape môže objaviť až tucet hráčov rozdelených do dvojíc. Osamotený postup je vstupenkou do náručia smrti, musíte sa presúvať spolu, spoločne sa brániť, spoločne útočiť. Iba tak totiž máte šancu proti podobne hrajúcim protivníkom. Tí osamotení padajú ako hnilé hrušky. Oživovanie je oproti singeplayeru zrýchlené, čo pomáha hrateľnosti. Naučiť sa kooperatívny postup nie je jednoduché, no pri správnej voľbe partnera je to neskutočná zábava. Sólo hráčom odzvonilo.
Mód Control dáva možnosť dvom skupinám hráčov, ktoré bojujú o špeciálne kontrolné body. Čím viac žoldnierov daný bod okupuje, tým rýchlejšie je obsadený a generuje dôležité body do skóre. Warzone je založené na plnení úloh, pričom vždy si dané skupiny hráčov navzájom odporujú a snažia sa uškodiť. Posledná voľba Extraction je zatiaľ prístupná len pre tých, ktorí si hru predobjednali, my ostatní si budeme musieť počkať. Hrateľnosť tohto módu je založená na štyroch kooperujúcich hráčoch, ktorí sa snažia vydržať čo najdlhšie proti nekonečným vlnám nepriateľov. Ako bolo spomenuté, multiplayer zábavný je. Škoda toho pingu a samozrejme musíte naraziť na človeka, ktorý nechce výhradne sólovať, inak to nemá zmysel. Body totiž zbierate ako tím a nie jednotlivci. Výbornou voľbou je, že hru si môžete založiť i sami, prípadne si zvolíte miesto v už rozbehnutej hre a nespoliehate sa na rýchly výber.
Narýchlo si prejdeme zvuky. Okrem toho všetkého rachotu a celkom podarenej, no v podstate v pozadí hrajúcej hudby by sa dala audio stránka akceptovať ako prijateľná. Len keby niekto nezabudol do menu pridať nastavenie zvukových efektov, respektíve ich hlasitosti. Nielenže nemôžete hlasitosť manuálne nastaviť v hre, ale navyše dialógy sú nahrané omnoho tichšie ako streľba a ambientné ozvučenie, takže buď sa vám otriasajú doma steny a dialógy počujete (na titulky zabudnite) alebo sledujete otvárajúce sa papule a neburáca vám celý barák.
Všetko by bolo v najlepšom poriadku, keby Army of Two: The 40th Day nepostihla nepríjemná choroba pokračovaní. Od predchodcu sa takmer vôbec nelíši, čo by hrateľnosti pôvodnej hry ani príliš nevadilo. Ono je však všetko už raz videné, už raz hrané a v hernej nirváne vás nedrží ani príbeh, ani spracovanie, ani naskriptované scény. Približne šesť hodín trvajúca kampaň na normálnu obtiažnosť síce môžete rozohrať znovu, ale nebude to veľká zábava. Jedinou možnosťou tak ostáva multiplayer a ten niekedy trpí na príliš dlhú odozvu. Neberte to ako negatívum, ktoré strhne hru do priemeru. Samotná hrateľnosť je vysoká a kooperatívna akcia má grády, je zábavná, užijete si ju. Rovnako ako v jednotke. Bez Army of Two: The 40th Day určite prežijete a keď po hre skočíte pri výraznej zľave o niekoľko mesiacov, nebudete ľutovať. Už to tu však bolo a zmien je minimum, navyše hrateľnosť akoby zvážnela a v niektorých prípadoch sa stala monotónnou.
