QUEBEC. Vtáky z južných cípov Južnej Ameriky a Afriky ako aj z Oceánie lietajú hniezdiť ďaleko za severný polárny kruh. Ukázalo sa, že na to majú vážny dôvod: ich vajciam i mláďatám tam oveľa menej hrozí, že sa stanú korisťou šelmy či dravca. V časopise Science to oznámila Laura McKinnonová z Québeckej univerzity (Kanada) s ôsmimi kolegami z vlastnej krajiny a z Francúzska.
Prečo tak ďaleko?
Vedci skúmali možné príčiny záhadného javu: prečo viaceré druhy arktických pobrežných vtákov investujú množstvo času a energie do každoročných migrácií, pri ktorých preletia niekoľko desaťtisíc kilometrov na klimaticky drsné miesta? Nesplnili by účel ako vhodné letné hniezdiská aj oblasti s miernejšou klímou bližšie k ich južným zimoviskám?
Vedci už viac-menej pochopili, ako sa vtáky pri takých dlhých letoch navigujú a zostavili fyziologickú bilanciu, ktorú každoročná migrácia obnáša. No stále sa vracala spomenutá základná otázka: prečo im to stojí za také obrovské úsilie? Organizmy nikdy neplytvajú zdrojmi. Správajú sa efektívne, výnosy musia prevažovať nad nákladmi.
Laura McKinnonová s kolegami teraz na základe celokontinentálneho výskumu zistila, že vtáky v podstate nemajú na výber. V pozadí je tlak predátorov. Ak má vtákom prežiť dostatok potomkov, musia lietať ďaleko, kde je predátorov menej.
Viac výhod
Platí však, že čím dlhšia je trasa migrácie, tým väčšie sú energia spotrebovaná pri lete a riziko, že cestou zahynú od vyčerpania, alebo že ich uloví predátor. No prevyšujú to výhody: na arktických hniezdiskách je otvorený prehľadný terén, stále denné svetlo, hojnosť potravy, hoci iba sezónne, obmedzené súperenie, menej choroboplodných zárodkov a parazitov zväčša to pribúda s rastúcou zemepisnou šírkou, no nie všetko.
Na prvý pohľad by vtáky pokojne mohli hniezdiť o kus cesty južnejšie a nemuseli by lietať až na samý sever Kanady či Grónska.
Tímu Laury McKinnonovej zostal ako najpresvedčivejšie vysvetlenie znížený tlak predátorov na ďalekom severe. Na 1555 umelých hniezdach zo siedmich hniezdísk minimálne dve letá merali v Arktíde relatívne riziko útoku predátorov pozdĺž 3350 kilometrov dlhej severojužnej osi, čo je 29 stupňov zemepisnej šírky. Zistili, že smerom k severu klesá o 3,6 percenta na šírkový stupeň, po korekcii celkove o 65 percent voči najjužnejšiemu sledovanému bodu, ostrovu Akimiski v Hudsonovom zálive.
Skúmali síce iba pobrežné vtáky, no podľa komentátorov v Science, Oliviera Gilga z Helsinskej univerzity (Fínsko) a Burgundskej univerzity v Dijone (Francúzsko) a Nigela Yoccoza z Tromsovskej univerzity (Nórsko) to zrejme platí aj pre ostatné na súši hniezdiace vtáky, ktoré čelia hlavnému predátorovi, polárnej líške.
Komentátori upozorňujú, že treba uvážiť cykly množenia a úbytku lumíkov keď je lumíkov veľa, predátory vrátane líšok sa špecializujú na ne a vtáky si všímajú menej, keď je lumíkov málo, je to naopak.
Iný tím, na čele s Carstenom Egevangom z Grónskeho ústavu pre prírodné zdroje v Nuuku a z Aarhuskej univerzity v Roskilde (oboje Dánsko), v tejto súvislosti v časopise Proceedings of the National Academy of Sciences doložil pomocou miniatúrnych, iba 1,4-gramových geolokátorov, ktoré pripevnil k telu 11 vtákov, aktuálny migračný rekord, platný pre všetkých živočíchov: drobný arktický vták rybár dlhochvostý (Sterna paradisaea) lieta zimovať do Oceánie, pričom niektoré jedince každoročne urazia tam aj späť vyše 80.000 kilometrov!
Hlavné zdroje: Science z 15. januára 2010; Proceedings of the National Academy of Sciences USA Early Edition z 11. januára 2010. Pre TASR Zdeněk Urban
