;) |
Nedávno sa na slovenský trh dostal ďalší zo samostatne spustiteľných datadiskov s názvom Call of Pripyat. Nazývať ho pokračovaním alebo dokonca plnohodnotným ďalším dielom nemožno. Tretia hra z prostredia rádioaktivitou postihnutého Černobyľu je tu a otázkou zostáva, či tretia návšteva zdevastovaného sveta nebude predsa len tak trochu násilnou.
Rádioaktívni panici
Nedá sa ale začať inak: máte radi Stalkera? Toho knižného, prvého herného i trochu akčnejší prídavok Clear Sky? Náročnejší hráči týmto projektom nepohrdnú, ba priam s nadšením strávia dlhé hodiny a dni prechádzkami v katastrofou postihnutom teréne. Nie je to totiž tradičná akčná hra, kde by nepriatelia padali k zemi ako hnilé hrušky (Modern Warfare 2), nedá sa hovoriť ani o aspoň minimálnych RPG prvkoch (Borderlands) a Stalkera, respektíve všetky jeho diely, bez výčitiek svedomia zaradíme do špecifického herného žánru, medzi „stalkeroviny“.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Neberte to ironicky, celá séria Stalker, čiže aj dnes recenzovaný Call of Pripyat, má v sebe ukrytú tak hustú atmosféru, že ju v niektorých prípadoch ťažko prekoná tvrdo naskriptovaná scéna alebo radosť z poskočenia postavy o jednu úroveň vyššie. Stalker sa totiž odohráva v oblasti, ktorá svojim tajomným príbehom čierneho kúsku na mape odhaľuje pomaly a postupne skazu založenú na skutočnom príbehu. Nešťastnú tragédiu v ukrajinskom Černobyle poznáme všetci. Z kňižného diela bratov Strugackích zas vývojári čerpali nápady pri vytvorení Zóny. Na nej je postavený knižný príbeh od bratov Strugackích, z ktorého čerpá i hra.
V blízkom okolí jadrovej elektrárne sa všetko zmenilo na nepoznanie, zmutované potvory majú obrovský hlad, armáda chce všetko ututlať, podivné anomálie skrývajú vysoko hodnotené a na čiernom trhu oceňované artefakty. A potom sú tu stalkeri, muži bez budúcnosti (všimli ste si, že počas hrania nenatrafíte na žiadnu ženskú postavu?), ktorí sa vrhajú do nehostinného prostredia len preto, aby čosi našli, najlepšie niečo cenné, čo im zabezpečí dostatočný prísun financií na jedlo, fľašu vodky a opravu poškodených zbraní a oblečenia. Rádioaktiviou postihnuté prostredie je totiž nesmierne nebezpečné.
To všetko poznáme a zaručene to funguje. Hlavnou devízou akčnej hry videnej z vlastného pohľadu je pôsobivá atmosféra zničené sveta. Len nedávno sa možno na detskom ihrisku preháňali pištiace deti, teraz je opustené a zarastené. Udržiavané cesty už nevládzu odolávať bujnejúcej flóre, opustené príbytky, továrne, stanice a ďalšie budovy čakajú na vaše preskúmanie. Ledva síce držia pohromade, všade vládne beznádej, z každého kútu na vás vyskočí špina a prázdnota.
Vyvolané emócie sú na akčnú hru pomerne originálne a to najlepšie ešte len príde: neputujete úzkym koridorom. Je pred vás hodené obrovské priestranstvo a choďte si kam chcete, robte čo len chcete. Nebezpečenstvo však číha nie len na každom rohu, ale za každým stromom, kríkom, odstaveným vagónom. K tomu si pripočítajte nutnosť viesť dialógy s ostatnými stalkermi, banditmi a inými frakciami, inventár, predávanie zbraní, hľadanie artefaktov, more nepovinných úloh a máte pred sebou svet, ktorý nie je určený na zúfalé prebehnutie, lež ponúka hromadu netušených príležitostí ako prežiť a hlavne ako si to celé i užiť. Žiadne vylepšovanie postavy, nové schopnosti, z RPG prvkov tu máme spomínané dialógy (niekedy sa musíte rozhodnúť, komu pomôžete a komu tým naopak uškodíte) a opravovanie a vylepšovanie predmetov. To je všetko. A funguje to.
A čo je nové?
No tak samozrejme príbeh napríklad. Tentoraz sa pokračuje v príbehu pôvodného Shadow of Chernobyl. V roku 2012 sa podarí známemu Strelcovi vypátrať silný generátor psionického zariadenia Vypaľovač mozgov, pomocou ktorého môže vymazať ľudskú pamäť. Stalkeri a ďalší dobrodruhovia sa preto vrhnú s vidinou rýchlo získaného bohatstva priamo do stredu Zóny. Hľadajú nové artefakty, napríklad legendárny Plnič želaní či pátrajú po tajomnom mieste Oáza, ktoré vás okamžite uzdraví, vylieči, nech ste akokoľvek doráňaní. Armáda nemôže ostať pozadu a vysiela do nebezpečnej oblasti niekoľko vrtuľníkov. Za záhadných okolností s nimi stráca spojenie a operáciu tak vyhlasuje za neúspešnú. Možné následky havárie, ale hlavne jej dôvody má vypátrať major Alexander Degtarjev, čiže vy. Armáda vás preto vysiela do Zóny, aby ste prešetrili celú situáciu. Degtarjev nie je žiadny orezávatko, dávnejšie pôsobil v Zóne ako stalker a teraz sa vyberá na takmer samovražednú misiu.
Hlavný hrdina musí najprv nájsť jednotlivé havarované stroje, zistiť, čo sa im stalo, prečo sa zrútili, prípadne nájsť tých, ktorí prežili. V konečnom dôsledku to znamená, že sa ocitnete v blízkosti dobre známeho mestečka Pripjať – mesta duchov. Po prvej katastrofe boli všetci obyvatelia okamžite vysťahovaní, takže všetko vyzerá tak, akoby sa zrazu všetci vyparili. Opustená lokácia je ale zo začiatku neprístupná, najprv musíte splniť niekoľko úloh v prvej z troch oblastí situovanej do akéhosi dedinského predmestia s bažinami, neskôr sa presuniete do priemyselnej oblasti, ktorej dominuje továrenský komplex. Nájdete vrtuľníky, získate dôležité informácie, najmete si vlastnú družinu (najlepšie z oddaných priateľov, ktorým ste pomohli), získate špeciálny oblek a podzemnou trasou sa presuniete priamo do mesta duchov. Kým sa však do neho prepracujete, ubehne mnoho hodín, pričom všetko záleží na povahe vášho hrania.
Ako už bolo spomenuté, v Stalkerovi a tým pádom i v Call of Pripyat sa dá hrať hurá systémom, ale nie je to ono a navyše v tomto prípade budete zomierať pravidelnejšie, než sa objavujú kauzy našej milej vlády. Dlhé hodiny sa budete prechádzať po otvorených priestranstvách, ktoré sú tentoraz oproti predchodcom rozlohou menšie, no zároveň do nich vývojári pridali viac objektov, špecifických budov, takže prostredie nie je tak prázdne a pusté. Novinkou je štvorica slotov na rýchle použitie predmetov, ktoré aktivujete klávesami F1-F4. Je rozhodne použiť lekárničku či obväzy týmto spôsobom ako sa prepínať do inventáru a hľadať vhodný predmet. Hlavne ak sa čas pri presune do vášho batohu nezastaví, takže zmena zbrane (v prípade minutia munície), je často rýchlou cestou do pekiel. Ďalšie zlepšenia sa skôr kozmetického rázu. Prekvapí však napríklad pravidelná emisia, pred ktorou sa musíte poriadne ukryť, inak zahyniete. Pestrofarebnú oblohu si užijete len niekoľko sekúnd.
Hardcore
Nič pre padavky, nič pre víkendových hráčov. Ak radi uchopíte virtuálnu zbraň, zarevete si pred obrazovkou a s krikom sa vrhnete na skupinu nepriateľov (pif-paf, dole-dole a už si hrdinsky masírujete... ego), obíďte Stalkera ako neskúsený stalker anomálie. Radšej. Systémom idem dopredu a strieľam sa nielenže ďaleko nedostanete, ale navyše nevstrebete ani len desatinu pôsobivej atmosféry. Hranie musíte jednoznačne prežívať, nikam sa neponáhľať a odhaľovať celú Zónu postupne.
Rozprávať je najlepšie sa s každým, pretože sa dozviete zaujímavé informácie medzi rečou a tie sa vám ani nezapíšu do denníku, jednoducho dostanete tip a pokým viete, čo hľadať a kde hľadať, máte v rukách nenápadný hint. Na mape síce vidíte miesto, kam sa máte pri vybranej úlohe dostať, no je to len v niektorých prípadoch. Často máte úlohu typu „nájdi toho a toho stalkera“, pričom netušíte, kde sa nachádzal naposledy. Zistíte a získate ďalšiu nápovedu, kam mal namierené. Podobné odhaľovanie je plne dobrovoľné, nik vás do neho nenúti, no práve to spraví s celkovou hrateľnosťou mnoho. Nie ste do ničoho tlačení, plynule meniaci sa deň s nocou a taktiež poveternostné podmienky, robia zo života v Zóne uveriteľnú cestu po základnom príbehu – s mnohými odbočkami. Nechodíte stále rovno za nosom, ale skúmate a užívate si.
Potom tu máme streľbu. Nováčikovia to budú musieť zažiť, to sa nedá pochopiť z rozprávania. To, že niekam mierite, ešte neznamená, že dané miesto aj trafíte. Rozptyl základných, neupravených zbraní je obrovský. Munícia sa nepovaľuje za každým kríkom a treba ňou šetriť. Presnosť získate jedine vylepšením zbrane, no technik na základni nie je kúzelník a upgradov vám nevytvorí milión. Potrebuje nástroje, potrebuje súčiastky. Tie z neba nepadajú a navyše si nechá za všetko poriadne zaplatiť. Zároveň však funguje aj systém vzťahov medzi postavami: pomôžete mu, on vám dá nezanedbateľnú zľavu na opravu a modifikáciu. Peniaze sú, ako inak, vždy až na prvom mieste a podobne sa správajú aj jednotlivé frakcie v Zóne. Berte to ako fakt. Nestrieľate po desiatkach nepriateľov, ale o to viac sa s nimi natrápite.
Paradoxne však nie sú hlavnými protivníkmi iní stalkeri, armáda či ďalšie zoskupenia, ktoré vám budú stúpať na otlak. Alebo skôr vy im. Horšie je to so zmutovanými psami, upírmi, zombíkmi a kadejakou háveďou. Mutantov je hneď niekoľko druhov a ich hlavným znakom je, že sú rýchli, čo vám znemožňuje už i tak dosť nepresné mierenie. Zabavíte sa, to verte. Navyše sa zbrane postupom času poškodzujú. Nie, že by prestali fungovať a odpadla vám hlaveň. Tá potvora sa začne zasekávať a vy musíte po prerušení streľby svoju kamarátku nabíjať. Nie raz vás to bude stáť život. Držať svoj arzenál vo výbornom stave a s dostatkom munície býva kumšt, ale to už akosi patrí k folklóru Stalkera.
Podobne sme na tom s inventárom: napchať si doň môžete čokoľvek, obmedzení ste maximálnou váhou. Ak ju prešvihnete, máte ešte nejaký limit, no v tom prípade prichádza beh do úvahy len na dobu niekoľkých sekúnd. Posilniť sa môžete špeciálnym energetickým nápojom a unesiete viac. Behy za obchodníkom budú spočiatku pravidlom, obchodovať môžete s kýmkoľvek, kto má nejaké ruble. Treba si však dať pozor, že kupujúci si dávajú veľký pozor na stav zbrane a poškodené – drvivá väčšina od nepriateľov – nekúpia. Treba ich opraviť, čo znovu čosi stojí a dostatočne plnú peňaženku v Call of Pripyat nebudete mať nikdy. Áno, taký krutý je Stalker vo všetkých dieloch a preto ho tak milujeme a dokážeme sa s ním zžiť.
Audio / Video
Technické spracovanie je na... mno... typicky stalkerovskej úrovni. Použitý grafický engine už má nejaký ten rôčik a je na ňom vidieť vrásky. Má síce podporu DirectX 11, dokáže dostať do kolien dynamickým nasvietením a tieňmi, z čoho pramení úžasná zmena dennej doby či blesky v nočných búrkach. A potom sú tu špeciálne efekty ako stekajúca voda po objektoch a ktovie čo ešte. To áno, lenže textúry a jednotlivé objekty sú vytvorené s menším citom pre detail, vykresľovanie fauny v blízkosti postavy až príliš bije do očí. Je pravdou, že každá z troch častí Zóny je priamo prístupná po nahraní lokácie a už vás nečaká žiadny loading, no i napriek tomu vidíte nie príliš detailné textúry a príliš prázdne interiéry. Navyše je nutné znižovať mieru grafických efektov, pretože príliš veľkej HW náročnosti sa Stalker: Call of Pripyat nezbavil. Žiaľ. Pre plynulý chod je nutné znížiť rozlíšenie a všetky tie serepetičky stiahnuť, aby vám hra bežala. Nespravíte to, bude hra padať do systému. Osobná skúsenosť s pravidelnými návštevami bola vyriešená pokusnými zmenami nastavenia. Vám sa to možno nestane, treba ale hru upraviť tak, aby vám bežala minimálne 50-60 snímkov za sekundu, inak sa nevyhnete nepríjemným situáciám a tie znepríjemnia aj samotnú hrateľnosť (nepresnejšie mierenie a pod.). Optimálna zostava v tabuľke je teda priemerná, pre plynulý chod na najvyššie detaily treba ešte viac pritlačiť na pílu a mať silnejšie / rýchlejšie / lesklejšie komponenty vo vašom miláčikovi.
Situáciu zvláda na výbornú audio stránka hry – nielenže je ozvučené všetko, ale v zničenom prostredí znie každý hluk... jednoducho hlučne, rušivo, nápadne. A to vás dostane do kolien práve pri prekvapivej streľbe, ktorá sa s dunením ozve v opustenej budove. Nepriazeň osudu je v Zóne podporovaná pochmúrnou hudbou. Nejde ani tak o skladby, ale skôr melódie, ťahavé tóny, ktoré pri skutočne hnusnom počasí a postupne zapadajúcim slnkom dokážu neprijemne poštekliť nervy. Streľba po tieňoch (sú dynamické a nezabudnite na ohlušujúcu rachot pri streľbe) je pravidlom a atmosféra je fantasticky budovaná aj vďaka skvelej hudbe. Ambientné melódie majú to správne depresívne čaro, až pri obyčajnom putovaní zadržiavate dych. Užijete si to hlavne v Pripyati, ktoré sa v nočných hodinách mení na nočnú moru.
Dobre, teraz to, čo nám vadí
Menej je niekedy viac. Zameranie sa na hardcore prvky je fajn a tak to má byť, nelížeme predsa lízatko, ale pokúšame sa prežiť. V Zóne to nie je ľahké. Niekedy možno až príliš a musíte proste hodiny a hodiny behať. Kto nemá dostatok času na hru a nedokáže sa jej venovať naplno, nech to ani neskúša. Akčné typy hráčov sme už vylúčili a odišli so stiahnutým chvostom. Preto ešte toto jedno upozornenie. Niekedy to vadí, ale to je otázka vkusu každého z hráčov. Ale veď vy to pochopíte pri nočných pasážach (v blízkosti postele sa dá vyspať), takmer nekonečnom pobehovaní po Zóne, rozhodovaní, čo do inventáru a čo radšej vyhodiť, malému množstvu rubľov vo vrecku, hľadaní kam sa vybrať, s kým pokecať (po dlhom čase je lepšie mať po ruke papier a ceruzu a pekne si písať poznámky, deti premilené!) a tak ďalej.
Náročnosť je nastavená pomerne vysoko, čo by vadiť nemuselo z niekoľkých frustrujúcich problémov: pozíciu si hra síce ukladá hra sama (vďaka niekomu tam hore, vždy do nového súboru), no autosave nastavený časovo by pomohol, quicksave by taktiež neuškodil. Ak si totiž chcete uložiť pozíciu sami – a robte to často – musíte sa pekne odgúľať do menu, tam si kliknúť na ikonu a potvrdiť a potom si konečne môžete zatlieskať, akí ste vy ale šikovní. Niekedy zaskočí chybička krásy v grafickom engine, inokedy tuposť umelej inteligencie nepriateľov, mimochodom nie príliš kooperujúcich. Lepšie prepracovaný by mohol byť aj denník v PDA, ktorý je skúpy na informácie. Ale taký už je Stalker. Niekedy frustruje (po príchode do Pripyati si užijete útok na nemocnicu, keď mnohokrát (krát mnohokrát) zomriete, pretože niekto na vás testuje špeciálnu zbraň, ktorú máte ukoristiť, ale v drvivej väčšine nájde skôr projektil vašu sprostú gebuľu ako vy podliaka, ktorý ju drží), niekedy zbytočne núti pobehovať sem a tam (zber a predaj ovocia... pardon, zbraní). Už je to tak tretím rokom. Čo nám z toho vyplýva? Je to proste Stalker, akého už nejaký ten mesiac poznáme a nič sa markantne nemení.
Angličtina, ruština, čeština
Prvých dvoch Stalkerov distribuoval CD Projekt a vždy sa postaral o perfektnú lokalizáciu vrátane dabingu, takže sme boli spokojní. Call of Pripyat však skončil v náručí konkurenčnej Cenegy. Tá, povedzme si to úprimne a pri všetkej úcte, nemá príliš kvalitné preklady a radšej preto upustila od dabingu – o titulky sa postaral CD Projekt. Táto spolupráca by bola výborná, veď angličtina s ruským prízvukom je nádherná, dokonca aj preklad sa podaril, no niekto to mierne pohihňal pri exporte lokalizovaného kódu. Farba fontu nie je vždy zvolená najlepšie, navyše pri animovaných sekvenciách nie je možné titulky vôbec zapnúť, čo je pri už spomínanej milej angličtine s ruským prízvukom niekedy na zasmiatie. Navyše menšie kacírske zvolanie do GSC Gameworld: doba pokročila a už keď dabovať, tak všetky dialógy, nie len zopár viet. Vďaka.
Bozk na rozlúčku
Na Call of Pripyat sa dá pozerať dvojakým spôsobom. Buď hry z tejto série milujete alebo vám nič nehovoria a nebavia vás. Je síce pravdou, že tu máme po tretíkrát takmer to isté, no až teraz to skutočne všetko funguje tak ako má. Mutanti skôr útočia v noci, plynule meniaci sa čas dodáva dojem skutočne žijúceho sveta, prostredie je depresívne, tentoraz nie prázdne. Hru si môžete užívať a pomaly sa s ňou maznať. Inak to nejde, nechytí vás do svojich mocných pazúrov atmosféra a od hry znudene odchádzate. Ako teda hodnotiť tento ďalší pokus? To je na každom z vás, jednoznačne však po 25 hodinách hrania musíme konštatovať, že to má stále svojské čaro, ktoré nás núti len tak sa prechádzať po večernej Zóne a dúfať, že sa dožijeme ďalšieho, nie príliš príjemného dňa. Stalker: Call of Pripyat vsádza predovšetkým na pôsobivú atmosféru – a to sa predsa ráta.
Tipy a triky
|
