Na prelome novembra a decembra sa stala z mladej slovenskej vedkyne svetová hviezda. Vtedy zverejnili rozhodnutie austrálskej vlády, ktorá udelila trojročný grant na výskum boja proti rakovine kože zrážaním iónov. Na čelo tohto výskumu vymenovali Slovenku LINDU FEKETEOVÚ a Nemku Ute Willeovú z Melbournskej univerzity. Príjemnú a veselú doktorku z Bratislavy sme v hlavnom meste Viktórie navštívili.
Čo vás pritiahlo k vede? Deti sa hrávajú s bábikami, pozerajú rozprávky a vy samá fyzika, chémia, molekuly, radikály. Ako ste k tomu prišli?
„Aj ja som sa hrávala s bábikami i autíčkami, rada som kreslila. Myslím si, že každý vedec je svojím spôsobom umelec. Keď sa zaoberáte molekulami, potrebujete veľmi dobrú predstavivosť a práve fantázia ma tam nejako nenápadne zatiahla.“
Absolvovali ste fyziku na Univerzite Komenského. Čo vás na nej zaujímalo a čo ste tam vlastne skúmali?
„Prvé tri roky to bola všeobecná fyzika, potom som si musela zvoliť špecializáciu – vyhrala plazma. Na prednáškach ma totiž najviac očaril profesor Košinár. Bol úžasný, dokázal rozprávať o plazme zaujímavo a vášnivo: veď nikomu ani nenapadlo, že oheň, blesk a väčšina vesmíru sú v plazmatickom stave. Keď spomenul možnosť dostať sa aj na iné univerzity v zahraničí, zaimponovalo mi to. Odporučil mi zájsť za profesorom Dušanom Skalným, u ktorého som potom dokončila aj magisterské štúdium. Veľmi rýchlo mi vybavil prvý pobyt v Innsbrucku na Univerzite Leopolda Franzensa. Už počas magisterského štúdia som bola trikrát v Rakúsku, kde som pozorovala zrážky elektrónov s molekulami. Napokon som v Innsbrucku urobila aj doktorát, za čo veľmi vďačím už nebohému profesorovi Skalnému.“
Našli ste v Innsbrucku lepšie podmienky než v Bratislave?
„Pochopiteľne, v Rakúsku pred siedmimi rokmi mali na výskum a na pokusy viac financií, takže bola možnosť experimentovať. Na Slovensku sme zase mali veľmi dobrých a erudovaných profesorov.“
Innsbruck je krásne a lákavé mesto. Nemrzelo vás, že sa musíte šprtať vo fyzike? Našli ste si aj voľný čas?
„Tirolsko je ozaj nádherné a kopce čneli hneď za domom. Niektoré experimenty trvali niekoľko hodín, a keď sa nastavili a spustili, dalo sa odskočiť von. No robila som aj po nociach, pripravovala prednášky, takže nie všetky víkendy boli voľné.“
Magisterský diplom, doktorát, zahraničné pôsobenie – vedeli ste už vtedy, akým smerom sa chcete uberať a prečo to všetko robíte?
„V živote sa nechávam akoby unášať vetrom. Kam ma zaveje, tam idem. Prirodzene, v Innsbrucku mi ani vo sne nenapadlo, že skončím až v Melbourne, hoci už od strednej školy som snívala o návšteve Austrálie, keď nám zemepisár povedal, že ak začneme kopať pod sebou tunel, prerazíme do Austrálie.“
A ten vietor vás potom zavial do Belfastu na Kráľovskú univerzitu v Severnom Írsku a aj do dánskeho Aarhusu. Ako ste sa tam dostali?
„V Innsbrucku som veľa prednášala a spoznala mnohých vedcov. Jedným z nich bol Tom Field z Belfastu, ktorý ma pozval na tri mesiace do Severného Írska na nový experiment; také príležitosti sa nedajú odmietnuť. Rovnako prišla ponuka aj do Dánska cez projekt Európskej únie na šesť mesiacov do Aarhusu, kde sa dalo pracovať na synchrotrone. Vedela som, že v Austrálii tiež stavajú synchrotron a tam ma to ťahalo.“
Na také univerzity sa nedostane hocikto. Prečo si vybrali práve vás?
„Veľa škôl má prostriedky na pokusy, takže keď skúsení profesori vidia nadaných mladých vedcov, ktorí by úlohu zvládli, poskytnú ich. Mne pomohli aj medzinárodné konferencie, na ktorých som prednášala. Veľmi ma priťahovali pokusy so zrážkami molekúl a iónov, a nám sa v Belfaste i Aarhuse tieto experimenty darili.“
Načo sú zrážky iónov s molekulami potrebné a ako sa dajú využiť výsledky ich pozorovaní v bežnom živote?
„Najskôr je dôležité ich pozorovať, vyhodnotiť a zistiť, ako ióny s molekulami reagujú. Ak si všímate biomolekuly a časti DNA a z výsledkov poskladáte konečný obrázok, dá sa vyriešiť veľa záhad. Sú potrebné na rozvoj technológie, vo farmácii na vývoj liekov, pre astronautov, na ochranu pred škodlivým žiarením a podobne.“
Ako ste sa dostali z Aarhusu do Melbourne?
„V Dánsku som v laboratóriu našla ďalších dvoch slovenských kolegov, čo svedčí o dobrej povesti našich vedcov. Ešte v Aarhuse som napísala žiadosť o grant na Melbournskú univerzitu, ale oznámili mi, že musím čakať asi osem mesiacov. Rozhodla som sa to risknúť a vybrala som sa do Austrálie ako turistka. Keďže som mala skúsenosti s prácou na synchrotrone v Dánsku, získala som na štyri mesiace robotu na Monashskej univerzite v Melbourne.“
Dosiahli ste svoj doteraz najväčší úspech, keď vás austrálska vláda vymenovala na čelo výskumu boja proti rakovine kože pomocou častíc DNA a zrážok biomolekúl. Aký je to pocit?
„Okrem mňa vymenovali aj nemeckú kolegyňu Ute Willeovú, ktorá tu pôsobí osem rokov a spolupracujeme aj s univerzitou v Innsbrucku. Našou úlohou je skúmať fyzikálnu chémiu a opravu častíc DNA, poškodených ultrafialovým žiarením. Toto žiarenie poškodzuje DNA natoľko, že dochádza k mutácii a poškodenie môže dospieť až k rakovine kože. Niektoré rastliny a zvieratá, najmä vačkovce, produkujú enzým, ktorý poškodené častice DNA nap?ráva. Človek má menej efektívny systém obrany, preto toľko ľudí trpí na rakovinu kože. Ak identifikujeme a získame tento enzým zo zvierat a použijeme na ľudskú pokožku, dá sa poškodená DNA liečiť až o polovicu účinnejšie. Keby sa nám podarilo využiť enzým do krému, ktorý nazývame krém snov, tak sa jednoduchým natretím po spálení slnkom dá zregenerovať pokožka a predísť rakovine.“
Takže kengury majú pozoruhodný enzým. Vysvetlite, prosím, aj tým čitateľom, ktorým sa dostali do rúk články z iných médií, že nerobíte pokusy s kengurou kožou.
„Bola som nahnevaná a šokovaná, keď som si to prečítala. Nerobíme pokusy na zvieratách, kengúr sa ani nedotkneme. S doktorkou Willeovou iba dodávame elektrón k DNA, ktorej časticu vyrobíme v laboratóriu. Pozorujeme, ako sa tieto poškodené častice správajú po zrážke s elektrónom.“
Ako dlho bude vláda projekt financovať a kedy budete mať krém snov?
„Grant schválili na tri roky, potom sa uvidí. Čo sa týka krému, nevidím to skôr než o takých 5 – 10 rokov.“
Prečo tak dlho a prečo na také niečo nemohli prísť iní už oveľa skôr?
„Vedci na ochrane kože pracovali, ale nikto nepoužil našu zrážkovú metódu. Spozorovali sme aj molekuly, ktoré by mohli byť toxické a ľudskému telu škodlivé. Určite by ste sa nechceli natrieť krémom, ktorý by mal aj vedľajšie účinky, a tak to ešte nejaké roky potrvá. Potrebujeme veľa testov. V Melbourne máme skvelé podmienky, ale najviac výsledkov prináša medzinárodná spolupráca, tímová, s výmenou skúseností. Viac hláv, viac pohľadov a nápadov.“
Po správach o vašom vymenovaní na čelo výskumu a o vašich objavoch ste sa z ničoho nič stali svetovou hviezdou, priam celebritou. Ako zvládate záujem médií?
„Je to niečo celkom nové. Určite poteší, že sa mnohí zaujímajú o vašu prácu, ale časovo je to naozaj dosť náročné. Keď sa správa dostala do sveta, tri dni som sa nedostala k výskumu, iba som sedela pri telefóne a odpovedala na otázky novinárov z rôznych krajín. Som rada, že to teraz trošku utíchlo.“
Autor: Melbourne
