ať a určovať kvalitu i trochu inak, než klasickým: áno, nesklame vás to. Nový Jak a Daxter vás totiž, ehm, nesklame.
Vývojársky tím Naughty Dog je majiteľom Playstationov v akejkoľvek forme a podobe dobre známy. Ich najnovšia adrenalínová jazda s názvom Uncharted nás už dvakrát dostala do kolien a kto nevidel, neuverí, kto nehral, nepochopí. Predtým však boli spoločne s Insomniacom (paradoxne taktiež pracujúcich pod hlavičkou Sony) kráľmi plošinovkového žánru. Ono Crasha musíte poznať takmer všetci a ani Jak s Daxterom nie sú až tak nenápadnými.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Obaja si odkrútili i nejaké to PSP a PS2 dobrodružstvo, pretekali sme a práve teraz nastal ten správny čas na to, aby sa licencia dostala do rúk menej známym tvorcom. Napríklad High Impact Games. To sú celkom talentovaní chlapíci a slečny, hoc nevydali žiadny svoj projekt a vulgárne napísané parazitujú na licenciách, zatiaľ im to vychádza a svojimi hrami neurazia.
Inak je The Lost Frontier klasikou najklasickejšou. Príbeh je zamotaný tak akurát. Máme tu esenciu Eco, ktorej množstvo sa začína povážlivo krátiť, čo vyvolá nestabilnú situáciu v rozprávkovom svete, a preto treba všetko uviesť do rovnováhy a zachrániť tak svet. Brnkačka. Znovu tu máme hrdinu v podobe Jaka, vtipného side-kicka Daxtera, slečnu, ktorú bude nutné zachraňovať a proste slečnu a vedkyňu Keiru a pirátov a podobne. A kopec ďalších a. Jak skáče, kupuje si lepšie zbrane, strieľa - vďaka jeho činnosti môžeme hovoriť o tuctovej 3D plošinovke. Daxter sa v určitých momentoch mení na svoje temné ja a z pomerne prítulnej fretky sa stáva niekoľko metrov vysoké, chlpaté, uslintané monštrum, ktoré sa spolieha primárne na svoju obrovskú silu, roztočenie sa ako tornádo a chytanie a odhadzovanie nepriateľov. Fajn spestrenie, hlavne ak sa budete musieť zabávať s prepínaním spínačov a ďalšími zábavkami známymi z 2D plošinoviek.
To najzaujímavejšie však ešte len príde. Dobre, môžete nakupovať, vylepšovať sa, nemôžu predsa chýbať ani minihry a podobné serepetičky, no príjemnou zmenou je lietanie. To si sadnete za knipel jedného zo štyroch poletuchov a už to ide, už plachtíte, strieľate a keby to nevyzeralo tak infantilne a nebolo to pomerne jednoduché, človek si pripadá ako v dogfighte za prvej svetovej. Navyše si lietadielko meníte k obrazu svojmu a oddýchnete si od večného skákania.
Ale stále je to len klasicky tuctová plošinovka. Hoci sa jednotlivé sekcie s odlišnou hrateľnosťou pomerne plynule menia, musíte sa v niektorých prípadoch vracať, zbytočne beháte po otvorenom meste, v ktorom sa vám postupne otvárajú nové a nové dvere ponúkajúce nové a nové úlohy. Navyše to, čo vás ohromí na začiatku, je až do konca vysávané po absolútne dno a nie vždy krivka zábavnosti vydrží v akceptovateľných výšinách. Tvorba plošinoviek podľa jednej jedinej schémy je chvalabohu ako cez kopirák podávaná výhradne pre PSP (kde je podobných hier stále málo) a pre PS2 (kde ich je síce dosť, ale niečo predsa pre tú konzolu ešte vychádzať musí a konverzie z PSP sú na to ako stvorené, navyše aktívne využíva túto konzolu už iba výhradne mainstreamové publikum) – a priznajme sa, tu už žiadne inovácie neočakávame.
Zábava je to takmer plnohodnotná. Nebudeme sa zaoberať grafickým spracovaním, ktoré oko skúseného hráča donúti slziť pri pohľade na rozmazané farby a jednoduché textúry v PS2 verzii. V prípade PSP to nevadí, tu je displej omnoho menší a konzola do ruky tak ponúka pekné divadlo. Príjemne prekvapí podarený dabing, horšie je na tom ozvučenie prostredia, ktoré je niekedy zbytočne tiché. Audiovizuálne spracovanie sa tak drží v štandardných vodách a nedá sa príliš kritizovať, avšak ani chváliť, pretože dizajn jednotlivých úrovní málokedy vyslovene nadchne alebo prinúti otvoriť v nemom úžase ústa.
Prečo teda nejdeme s hodnotením vyššie? Dva zásadné problémy dokázali znechutiť hranie. Absolútne nespolupracujúca kamera si robila čo len chcela a menila uhol pohľadu v tých najhlúpejších momentoch, najnevhodnejších situáciách a samozrejme nás to stálo nejeden život. Nejeden pád do priepasti ide na vrub kamery, nie raz sme zomreli vďaka tomu, že sme netušili, kto a odkiaľ po nás strieľa. Manuálne nastavenie kamery nefunguje, tá svinka si robí čo sa jej zachce, neustále sa mení smer pohybu v závislosti od nej a človek sa až čuduje, že niekomu toto pri testovaní neprišlo čudné. Tým pádom je ovládanie na bode mrazu, často nebudete vedieť kam skočiť a kde sa vlastne presne teraz nachádzate, ktorým smerom je hrdina otočený a podobne.
Druhá hrúbka si vykračuje s opitou kamerou ruka v ruke: automatické zameriavanie neexistuje. Pri leteckých súbojoch to síce zamrzí a absencia locknutia protivníka drží náročnosť tak akurát vysoko, ale dá sa to prežiť. Pri pozemných súbojoch s presilou je to v kombinácii so stupídnou kamerou smrteľná kombinácia, ktorá nejedného flegmatika prinúti vyskúšať aké to je hodiť ovládač niekam preč. Po opakovanej smrti pri viacnásobných vlnách mnohých nepriateľov skrz kameru a „nemierenie“ vám nebude všetko jedno. Obtiažnosť totiž nie je nastavená vôbec vysoko, hru robí niekedy nehrateľnou táto umelá debilita. A to keď sa ešte rozhodnete zmeniť zbraň počas boja, pretože vám došli broky, to si radšej začnite kopať hrob, pretože hrdina sa nikam neponáhľa a nevníma, že ho niekto búcha po hlave.
Jak & Daxter: The Lost Frontier nesklame, neurazí, odhalíte jeho chyby, zvyknete si na ne a užijete si presne takú plošinovkovú zábavu, ktorú očakávate a aj ju dostanete. Bez veľkých prekvapení stávka na istotu. Škoda len tej kamery.
