LIPSKO.
V časopise Current Biology to oznámil sedemčlenný tím Svantea Pääboa z Ústavu Maxa Plancka pre evolučnú antropológiu v Lipsku (Nemecko). Prvým autorom článku bol Johannes Krause. Členov tímu z Lipska dopĺňal Anatolij Derevjanko z Ústavu archeológie a etnografie Sibírskeho oddelenia Ruskej akadémie vied v Novosibirsku.
Vzorky genetického materiálu vyťažili z kostí nášho predka, ktorý pred približne 30.000 rokmi obýval známe paleoantropologické nálezisko Kostenki.
Vedci konali v rámci širšieho projektu, ktorého cieľom je na základe porovnávania DNA skorých Homo sapiens skúmať jednak to, nakoľko sa krížili s inými pravekými ľudskými druhmi, osobitne neandertálcami, jednak ich vzťahy s dnešnými ľudskými skupinami.
Výskumy pravekej DNA, umožnené pokrokmi sekvenovania (určovanie poriadia dusíkových báz, "písmen", v reťazci DNA) priniesli dôležité poznatky o pestrej palete organizmov od mamutov a mastodontov cez jaskynné medvede až po neandertálcov.
V prípade pravekých jedincov nášho vlastného druhu, Homo sapiens, to však mimoriadne komplikovali problémy s odlíšením pravekej DNA od kontaminácie modernou DNA nálezcov kostí, alebo tých, ktorí s kosťami neskôr manipulovali v múzeách a laboratóriách.
Svante Pääbo s kolegami na základe predchádzajúcich skúseností s analýzou mitochondriálnej DNA vyťaženej z kostí neandertálcov, pri ktorých sa lepšie rozpoznáva kontaminácia DNA dnešných ľudí, vytvoril metodiku, ktorá konečne umožňuje nasadiť všetky vymoženosti modernej genetiky aj na vzorky DNA pravekých jedincov Homo sapiens.
Novú metodiku vyskúšali na mitochondriálnej DNA vyťaženej z kosti pračloveka Homo sapiens z náleziska Kostenki 14 Markina gora pri dedine Kostenki (ukrajinsky "kostičky"), ktorá leží na západnom brehu Donu južne od Voroneže v Rusku. (Mitochondriálna DNA sa nachádza v mitochondriách, bunkových "elektrárňach" mimo bunkového jadra, ktoré my ľudia takmer bez výnimky dedíme po materskej línii.)
Išlo o kostru objavenú v roku 1954 a starú 30.000 až 33.000 rokov. Patrila dospelému mužovi, ktorý mal v čase smrti najmenej 20 rokov. Lebka je význačná malým objemom mozgovne 1160-1170 ccm, jedným z najmenších u skorého Homo sapiens v Európe.
Vedci sekvenovali úplný mitochondriálny genóm predmetného jedinca. Zreteľne sa líši od mitochondriálneho genómu neandertálcov a obsahuje päť diagnostických znakov haploskupiny (špecifickej kombinácie genetických znakov) U2 mitochondriálnej DNA.
Ľudia s touto skupinou dnes obývajú severnú Afriku, západnú Áziu a Európu. Fakt, že ju mal pračlovek z Kosteniek 14, potvrdzuje už pred časom predložený názor, že je staršia ako iné európske haploskupiny. To značí, že predsa len existuje prinajmenšom určitá miera genetickej kontinuity medzi pravekými Homo sapiens v Európe a dnešnými Európanmi.
Zdroj: Current Biology online z 31. 12. 2009.
(Spolupracovník TASR Zdeněk Urban)
