PASADENA. Zachytením odrazu slnečného svetla od hladiny a nízkej hmly sonda Cassini potvrdila jazerá na Saturnovom mesiaci Titan. Objav tohto odrazu opísal na výročnej konferencii Americkej geofyzikálnej spoločnosti v San Franciscu Bob Pappalardo z Laboratória pre prúdový pohon NASA v Pasadene s kolegami.
Dôkaz hmly tamtiež a v časopise The Astrophysical Journal Letters popísal Mike Brown z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene s kolegami.
O možnej existencii jazier či dokonca morí kvapalných jednoduchých uhľovodíkov ako metán a etán na Titane hovorili planetologickí teoretici už niekoľko desaťročí. Vyjasňovať sa však začalo až po prílete sondy Cassini, ktorá pracuje v sústave Saturna a jeho mesiacov od roku 2004.
Žadne more, jazerá
Sonda vyvrátila existenciu mora, avšak postupne odhalila na povrchu Titanu mnohé panvy, ktoré sa dajú najlepšie vysvetliť ako jazerá. Na severe je ich viac ako na juhu. V roku 2008 však prvý raz doložila kvapalinu v jazere Ontario Lacus, najväčšom na južnej pologuli.
Výskumu jazier na severnej pologuli Titanu bránila zima. Slnko ich začalo priamo osvetľovať až s približujúcou sa rovnodennosťou v auguste 2009, po ktorej sa tam začala jar.
Vedci z tímu Cassini, ktorý pracuje s optickým a infračerveným mapovacím spektrometrom (Visual and Infrared Mapping Spectrometer, VIMS), pátrali po odrazoch svetla od hladín jazier už od roku 2004. Zápasili aj s hustou atmosférou Titanu. Šťastie sa na nich usmialo až 8. júla 2009, keď ich prístroj zachytil odraz slnečného svetla od južného okraja hladiny jazera Kraken Mare (Kalmarie more).
"Hneď som spozornela, záblesk mi pripomenul odraz slnečného svetla od oceánu na Zemi, zachytený z orbity," povedala členka tímu Katrin Stephanová z Nemeckého centra pre letectvo a kozmonautiku (DLR) v Berlíne, ktorá ho 10. júla 2009 zbadala ako prvá.
Ani bleska, ani sopka
Vedci vylúčili, že by išlo o blesk alebo sopečnú erupciu. Kraken Mare má plochu 400-tisíc kilometrov štvorcových, čím zatieňuje Kaspické more, najväčšie jazero na Zemi. Leží na 71. stupni severnej titanskej šírky a 337. stupni západnej titanskej dĺžky.
Kraken Mare.
Z porovnania so skoršími meraniami vychádza, že pobrežná línia Kraken Mare sa počas posledných troch rokov nezmenila a že na Titane momentálne funguje kolobeh, ktorým sa na jeho povrch pravidelne dostávajú kvapaliny, konkrétne kvapalný metán.
Zhoduje sa to s výsledkami, ktoré získal Mike Brown s kolegami analýzou meraní toho istého prístroja z októbra 2006 až marca 2007. Zistili častý výskyt nízkej hmly ako priamy signál výmeny látok medzi povrchom a ovzduším pri južnom póle Titanu.
To znamená aj nezávislý dôkaz existencie tamojších jazier. Hmla totiž nemohla vznikať na horách - hory Titanu sú na to prinízke. A ani na zemi najbežnejším spôsobom, zmenou teploty vzduchu - teplota sa na to v hustej atmosfére Titanu mení veľmi pomaly.
Hmla môže vznikať iba prísunom vlhkosti do vzduchu, najpravdepodobnejšie veľkoplošným vyparovaním po metánovom daždi a z jazier, kam metánové zrážky stekajú. Ak by vzduch nebol v kontakte so studenou hladinou metánu, hmla by rýchlo stúpala.
Zdroje: Komuniké NASA zo 17. 12. 2009. Komuniké California Institute of Technology z 18. 12. 2009. Pre TASR Zdeněk Urban
Najnovšie vedecké objavy nájdete na veda.sme.sk. Vedu SME hľadajte aj na Twitteri alebo na Facebooku.
