;) |
Po nečakanom zatvorení vývojárskeho Pandemic Studios sa ozývali mnohí hráči, ktorých nárek bolo počuť až za siedmymi horami a rovnakým počtom dolín. Treba však priznať, že zlaté časy vývojárov dávno pominuli a naposledy (a aj predtým) sme si museli nechutne odpľuť nad hrou, ktorej zábavnosť bola pod bodom mrazu. Nevydarili sa patálie s Prsteňom a ani tí žolďáci už nie sú tým, čím kedysi bývali. Latku priemernosti mal preskočiť ich vianočný The Saboteur. Ako však výsledné číslo v hodnotení napovedá, niekto to tu nepekne sabotoval. A úprimne – o jedno vývojárske štúdio produkujúce mierne nadpriemerné hry menej. Nikomu príliš chýbať nebudú.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Pritom , navyše je jej spracovanie pomerne drsné, bez príkras, a to dokonca aj v podobe obnaženého poprsia dám v zábavnom podniku plnom nacistov. Sean Devlin, tvrdohlavý Ír, zažíva krušné časy počiatku krvavého konfliktu. Dej je situovaný do Paríža a blízkych lokácií ako Le Havre alebo Saarbrücken (nad geografickou polohou nebudeme tentoraz rozmýšľať) a začiatok 40. rokov minulého storočia ešte nevyzerá až tak zle, hoci nacisti začínajú vo Francúzsku vystrkovať nebezpečne rožky a dobre známe zástavy v červeno-čiernej farbe sa nachádzajú takmer na každej budove. Ale zatiaľ nehorí. Lenže Sean sa dostane do konfliktu s osobou, ktorej sa na otlak stúpať neoplatí, zomrie mu najbližší priateľ Jules a tým sa roztáčajú kolesá osudu symbolizujúce Seanovu snahu o pomstu. Náš hlavný hrdina sa tak stretne o dva roky neskôr s francúzskymi odbojármi, súhlasí aj so spoluprácou britskej strany, hoci práve tento národ Ír v láske príliš nemá. Čuduj sa svet, veď možno kvôli nim mu zomrel priateľ. Postupne sa zapája do oslobodenia krajiny, no to, čo ho neustále poháňa, je pomsta a nie záchranárske manévre romantických gerojov. Konečne žiadne zabodávanie vlajky do zeme a podobne.
The Saboteur vsadil na pôsobivé stvárnenie Paríža a jeho okolia. Vyšlo to na výbornú. Už z obrázkov je jasné, že atmosféra je budovaná i grafickým prevedením prostredia. Čiernobiely svet ovládaný nacistami má nezanedbateľnú úlohu pri budovaní beznádeje. Pomáha i to, že nacistické vlajky ostro kontrastujú červenou farbou s okolím (podobne i červené pásky na rukávoch) a takmer mŕtvo vyzerajúcimi obyvateľmi metropole. Akonáhle sa vám podarí oslobodiť jedno z území, zafarbí sa do širokej palety odtieňov všetkých farieb, ľudia na ulici vás zdravia a sami vidíte, že svet sa stal akoby lepším. Perfektný nápad, ktorý bez preháňania funguje na výbornú. Horšie však je, že ide o poslednú vec, ktorej zatlieskame a zdvihneme palec smerom nahor.
Keďže máme pred sebou otvorený svet, žánrovo pripomína The Saboteur sériu Grand Theft Auto. Trochu to skombinujeme s Assassin’s Creed, pretože Sean dokáže loziť po budovách, používa dobové vozidlá a strieľa (Mafia), sú tu vylepšenia postavy - perky, ktoré získavate plnením špeciálny úloh (sprav 15 headshotov a dostaneše to a to, prejdi 10 nacistov, dostaneš auto a podobne), kupovanie zbraní a ďalších bonusov, postranné úlohy nesúvisiace s príbehom, no posilňujúce odboj a celkovú náladu ľudí. A keď sa budete nudiť, môžete sabotovať rôzne časti mesta, odstraňovať nebezpečné strážne veže. Je ich neúrekom. Na prvý pohľad nádejný mechanizmus, v praxi ale zistíte, že to až tak dobre nefunguje.
Navyše sme testovali PC verziu, ktorá je prelezená chybami a budete vôbec radi, ak ju spustíte. Ak vlastníte operačný systém Windows Vista alebo Windows 7 a v grafickom slote vám tróni grafická karta od ATI, na hru zabudnite, pretože ju možno spustíte, ale pre neustále padanie si ju nezahráte. Ak vám stačí Windows XP, nebudete o nič viac nadšení: na to ako hra vyzerá, sú hardvérové nároky neskutočne krvavé a v prípadoch, že sa na scéne objaví vodná plocha alebo sa nachádzate vysoko nad mestom, poklesne framerate pod únosnú mieru, nedokážete mieriť a ani sa poriadne pohybovať. Problémy na fóre hry hlásia už aj majitelia GeForce kariet, ktorým hre nebeží korektne. Nehovoriac o bugoch: postava s vami nebude chcieť hovoriť, hoci jej to priebeh hry prikazuje a musíte celú misiu reštartovať, postavy sa zasekávajú o objekty a podobne.
Máme pred sebou otvorené mesto, dokonca panáci pochodujú tam a späť, takže by sa dalo začať premýšľať nad tým, že to tam žije. Ono je to ale veľký blud. Bez preháňania môžeme The Saboteur nazvať Mercenaries 2 v trochu inom prostredí s tým, že tu viac lozíte a zakrádate sa ako strieľate, no všetko ostatné ostalo pri starom. Napríklad také stupídne NPC postavy, nepriatelia a vôbec všetky postavičky, ktoré vám skáču pod kolesá auta, nedokážu nájsť vhodnú trasu k vykonaniu jednoduchej činnosti (a samozrejme stále sa dokážu pohybovať len v 8 smeroch, takže sa nasmejete ako pred 5 rokmi, kedy to vyzeralo vtipne), neukrývajú sa za prekážky alebo to robia veľmi neefektívne, strieľajú až strojovo presne, no ak im stojí niečo v ceste, ani za nič nespravia krok smerom do strany. A áno, patch je už na ceste. Takmer dva týždne. To je dôvod, prečo virtuálny Paríž a okolie vyzerá až príliš umelo. Jeho výzor je taktiež niekoľko rokov pozadu, modely vozidiel sú na pohľad pekné, no ničím nevynikajú, postavy sa pohybujú trhane hlavne vďaka obmedzeným možnostiam zmeny smeru. Budovy, ktoré budete často využívať ako alternatívnu cestu, majú najlepšie roky taktiež za sebou. Potom už ani nikoho neprekvapí absencia deštrukcie vozidiel, minimálny počet interaktívnych predmetov alebo pády postavičiek pri zrazení autom pripomínajúce lety handrových bábik. Celkovú atmosféru to jednoznačne znehodnocuje.
Samotná hrateľnosť je založená na plnení misií – či už príbehových alebo postranných. Vždy ide o to, aby ste sa dostali na miesto činu, najlepšie nespozorovaný nemeckými hliadkami, následne vyhodili do vzduchu to, čo vyhodiť máte, či odstránili vojaka alebo inú postavu. Každý nepriateľ má okolo seba okruh, v ktorom na Seane reaguje. Ak kľudne kráča, nevšíma si ho, pri behu zbystrí pozornosť, takisto pri zakrádaní sa alebo vytiahnutej zbrani. Je možné i obliecť si nacistickú uniformu (protivníka však musíte skoliť priamym súbojom, nie streľbou), ale ani tu sa nesmiete ocitnúť v príliš blízkej vzdialenosti pri nepriateľovi. Po vyhlásení poplachu vidíte rádius, z ktorého musíte uniknúť. Pri viac ako lokálnych poplachoch je nutné ukryť sa na špeciálnych miestach. Nepriatelia príliš nespolupracujú, sú rozdelení na jednotlivé kasty, takže niektorí znesú viac, iní menej. Naraz môžete niesť len dve zbrane, výbušniny a granáty obsadili ďalšie dva sloty. Je to mierne nelogické, pretože pancierovú päsť tým pádom nebudete takmer vôbec používať a sústredíte sa na automat a sniperku. Jazdný model je značne zjednodušený a jediné rozdiely pocítite v maximálne rýchlosti – no a samozrejme vetrieska je trochu nemotornejšia než klasické auto.
Nepotrebujete ani lupu, aby ste zistili, že jednotlivé prvky hrateľnosti sú staré niekoľko rokov. Sú funkčné, to áno, ale vysoko sa s takouto hrateľnosťou rúbať proste nedá. Lozenie po budovách nie je tak prirodzené ako by byť mohlo. Rozhodne si nepredstavujte nič také ako poslednú Laru, Uncharted alebo Assassin’s Creed. Nemáte cestu síce vopred vyznačenú, ale do plynulosti reálnych pohybov to má ďaleko a z trieskania do medzerníku (alebo iného tlačidla určeného na skákanie) ošediviete. To isté vás čaká pri zoskokoch smerom nadol – je to síce technicky správne, že sa hrdina zachytí na každom výbežku, ale keď potrebujete byť čo najrýchlejšie na pevnej zemi alebo sa presúvate po pol metrových zoskokoch, nepískate si popod fúzy. Hrateľnosť zaplače. Streľba je jednoduchá, smrť vám neprivodí nepriateľ svojou inteligenciou, lež veľkým počtom. Hranie je teda na hrane: je to zaujímavé vďaka špecifickým farbám, ale nie je to ani poriadna stealth akcia, ani poriadna strieľačka, ani sa tam poriadne nelozí a vyzerá to dosť priemerne – teda ak hru vôbec spustíte a nehráte ťahovú stratégiu. Znovu sa prejavila choroba kombinácie rôznych žánrov – síce hráte akčnú z pohľadu tretej osoby, ale žiadna zložka nie je dotiahnutá úplne do konca, v tomto prípade zaspala dobu niekoľko rokov.
Pri hraní úplne netrpíte, no viete, že strieľate ako na strelnici, primitívne prvky vám dovolia utekať za vymedzený rádius hľadania a všetko bude dobré. Mnohé veci vyriešite vďaka nepodarenej umelej inteligencii nepriateľov. Je to ale zahodená šanca. Sean je totiž dobre zvolená postava, dobová hudba vo vozidlách vás vtiahne, no stačí pridať plyn a viete, že hráte arkádu. Vyleziete z vozidla, do kolien dostane vás robotické mesto. Strieľate a neustály nával posíl z neviditeľných postov vám napovie, že toto tu predsa už bolo pred pár rokmi. V podobnom štýle by sa dalo pokračovať ďalej. The Saboteur nie je vyslovene zlou hrou – opakovane, pokým vám hra vôbec pôjde – len je to ako za starých časov. Príbeh je zaujímavý, ale nijak zvláštny, nerozvíja sa patričnou rýchlosťou. V konečnom dôsledku sa pristihnete pri tom, že len plníte misie (prídete niekam, vystrieľate to, vyhodíte do vzduchu) a znovu to isté dokola. Je fajn, že si oddýchnete pri pretekoch na okruhoch, ale znovu tu máme jednoduché a chvíľkové spestrenie ponúkajúce zábavu raz, dva razy a potom stačilo.
Bol tu dobrý nápad. A žiaľ ako to v Pandemicu v poslednom čase chodí, bol zadupaný do zeme repetetívnym opakovaním známych prvkov. Ak nečakáte žiadnu náročnú zábavu, dostanete presne tú, ktorá vás zbytočne netrápi novými prvkami, nenúti zamýšľať sa nad voľbou pri plnení misií. Pomerne rozsiahle prostredie a dlhá herná doba (vďaka možnostiam sekundárnych úloh a postupnom likvidovaní postov nacistov) dokáže ponúknuť hodiny zábavy. Ale nič viac. Jedna misia za druhou. Len tak sa po meste prechádzať nebudete. Nie je dôvod. Nedostanete sa do stavu poblúznenia z hry, proste neustále plníte monotónne úlohy. Možno tu čosi podobné chýbalo, určite však The Saboteur dieru do sveta nespraví.
