V týchto dňoch si pripomíname 180. výročie jeho smrti, zomrel 18. decembra roku 1829.
Jean-Baptiste Pierre Antoine de Monet, rytier de Lamarck, sa narodil 1. augusta 1744 ako jedenáste dieťa v chudobnej šľachtickej rodine. Pochádzal z Bazentinu na severe Francúzska.
Rodičia z neho chceli mať kňaza, no Lamarck túžil po slobode a dobrodružstve: v šestnástich rokoch opustil jezuitské gymnázium a dobrovoľne vstúpil do armády, kde si v bojoch počínal veľmi statočne a získal titul dôstojníka.
Poznal tak východ krajiny a pobrežie Stredozemného moria, kde sa začal zaujímať o miestne rastliny.
Z armády do Paríža
Po celý život Lamarcka trápilo chatrné zdravie. Keď mal 24, práve to ho donútilo odísť z armády. V Paríži začal študovať medicínu, no zaujímala ho prírodoveda ako celok, najmä botanika. Vďaka známosti s vtedajším najvýznamnejším francúzskym prírodovedcom G. Buffonom získal nižšiu pozíciu vo Francúzskej akadémii vied a v Kráľovskej záhrade.
Bol veľmi pracovitý, už v roku 1778 napísal trojdielnu knihu Francúzska flóra. Toto dielo mu otvorilo dvere do sveta prírodovedy a päť rokov nato ho zvolili za člena Akadémie.
V roku 1793 premenila revolučná vláda Kráľovskú záhradu na Prírodovedné múzeum. Lamarck, ktorý revolúciu privítal, sa stal profesorom zoológie a vedúcim oddelenia bezstavovcov Prírodopisného múzea, pričom termín bezstavovce je jeho vlastný výtvor.
Filozofia zoológie
Musel teda v pomerne neskorom veku zmeniť profesiu z botanika na zoológa, no nemal s tým problém. Aj predtým sa venoval mnohým témam, napríklad aj hydrológii, meteorológii či geológii.
V roku 1802 zaviedol termín biológia a prišiel s hypotézou organickej evolúcie, ktorú rozviedol v svojom najdôležitejšom diele z roku 1809 Filozofia zoológie.
Za hnaciu silu vývoja v prírode považoval fluidum. Táto životná sila, ktorá živočíchov (ale aj rastliny) vytvorila, im umožňuje neustále sa prispôsobovať prostrediu. Spôsobuje, že nepoužívané orgány zanikajú a používané sa ďalej vyvíjajú, pričom tieto zmeny sa prenášajú z generácie na generáciu.
Jeho obľúbeným príkladom bol predlžujúci sa krk africkej žirafy, ktorá sa musela načahovať za čoraz vyššími konármi.
V tomto prípade bolo hnacím motorom zmeny narastajúce sucho v afrických savanách.
Kritici a nasledovníci
Kritici Lamarcka, napríklad jeho kolega z múzea Georges Cuvier, dokázali Lamarckovu hypotézu pomerne ľahko vyvrátiť.
Lamarck totiž nemal v ruke nijaké pádne argumenty. A tak zvíťazil názor, že každý druh bol stvorený a prispôsobený na svoje životné podmienky tak dokonale, že už nijaké zmeny a nijakú evolúciu nepotreboval.
Pokiaľ ide o fluidum, životnú silu a žirafu, Lamarck sa, samozrejme, mýlil. Charles Darwin a Alfred Wallace oveľa neskôr ukázali, že evolúcia prebieha inak. No Lamarckovou najväčšou zásluhou je pochopenie a zdôraznenie samotnej myšlienky vývoja v prírode.
Sám Darwin na Lamarcka nezabudol. V svojej knihe O pôvode človeka z roku 1871 napísal: „Záver, že človek je spolu s inými druhmi potomkom nejakého dávneho, nižšieho a vyhynutého živočícha, nie je vôbec nový. Došiel k nemu už dávno Lamarck.“
Pokiaľ ide o súkromný Lamarckov život, nebol práve najšťastnejší. Okrem vlastného zdravia ho často trápil nedostatok peňazí. Musel sa tiež vyrovnávať aj s telesnými a duševnými chorobami svojich mnohých detí; iba s prvou ženou ich mal šesť a potom žil ešte s ďalšími tromi ženami.
V roku 1818 oslepol a svoje posledné práce diktoval dcéram. Zomrel ako chudobný a zabudnutý človek.
Dnes stojí v parížskej Botanickej záhrade Lamarckov pamätník. Je na ňom napísané: „Lamarckovi, zakladateľovi evolučného učenia.“
