;) |
V hrách sa s emóciami pracuje nesmierne obtiažne. Nestačí totiž vytvoriť len pútavú zápletku, dobre napísať dialógy, hodiť všetko do ligotavého kabátu. Treba hre dodať čosi extra, prinútiť hráča premýšľať nad dejom a čo býva najlepšie, nechať ho vcítiť sa do hernej postavy, prežívať dianie na obrazovke. Zabudnite tentoraz na strieľanie, skákanie, komandovanie jednotiek, najlepšou hrou, ktorá tento rok bola testovaná v našej redakcii, je Heavy Rain.
Francúzski vývojári z Quantic Dreams sú trochu iná sorta tvorcov hier. Nemajú na svojej stránke desiatky úspešných projektov, neukazujú sveta milióny predaných kusov ich nekonečnej série. Raz za niekoľko rokov vydajú hru (Omicron: Nomad Soul, Fahrenheit), užívajú si pozitívne ohlasy a znovu tvrdo pracujú. Heavy Rain zatiaľ nepatrí medzi ostro sledované hry, spoza každého rohu sa na nás nerúti trailer za trailerom, oslavné ódy a prehlásenia o božskosti. Jednoducho ide o hru, ktorá si vás získa buď na prvý pohľad alebo ju budete považovať za nudnú a zbytočnú. Lenže ukážte, koľko hier ponúka taký nával emócií ako práve Heavy Rain?
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Už dávnejšie sme vám prezentovali základné informácie o hre, takže len skrátene: masový vrah uniká policajným orgánom a tretí rok je postrachom rodičov. Zabíja totiž malých chlapcov vo veku 8 až 13 rokov. Tí najprv zmiznú a do piatich dní sa nájdu bezvládne telá detí bez akéhokoľvek poranenia alebo páchaného násilia na nich. Smrť nastala utopením. V ruke každého dieťaťa vyšetrovatelia našli origami a na hrudníku ľaliu. Vy sa prevtelíte do celkovo štyroch postáv, pričom každá z nich je prototypom, ktorý by utiahol i celú hru. Posplietané osudy ľudských charakterov sú z hľadiska hrateľnosti odlišné, ale natoľko strhujúce, že si zamilujete všetky. Otec, ktorý prišiel o syna, novinárka s podivnými nočnými morami trpiaca nespavosťou, špeciálny agent s drogovou závislosťou alebo starší súkromný detektív.
Mali sme možnosť hrať niekoľko kapitol z hry a verte, že nás čaká emotívny zážitok. Skôr, než sa vrhneme na aspoň krátke rozprávanie príbehu (žiaľ spoilerom sa nedá vyhnúť), povieme si niečo o hre samotnej. Quantic Dreams prináša modernú verziu adventúry: rozprávate sa s postavami, vykonávate rôzne akcie, zbierate predmety. Nemáte však žiadny inventár, nemusíte zdĺhavo kombinovať a premýšľať ako to vlastne vývojári mysleli. Dá sa povedať, že máte pod palcom život hrdinov a nemáte nalinkovanú žiadnu cestu, ktorou sa musíte vybrať vpred. Postava vám môže dokonca aj zomrieť a zápletka sa bude posúvať bez zosnulého ďalej. Všetko vidíme z pohľadu externej kamery, pričom je možné pri neprehľadnej situácii zmeniť kedykoľvek pohľad. Trojrozmerné prostredie ponúka interaktívne miesta, kde postava môže buď predmet vziať alebo ho použiť. Ak ide o napríklad o tanier s pizzou, hrdina si pokrm nestrčí do vrecka, ale ho má stále v ruke, pokým s ním niečo nespravíte. Pri iných (krabica s džúsom) dochádza priamo k použitiu (pitie). Jednoduché princípy rozprávania niekedy pripomínajú interaktívne filmy: máte miesto, kde môžete vykonať niekoľko akcií a je na vás čo a ako a či vôbec spravíte. Tentoraz však charakterizácia hry ako interaktívneho filmu úplne inak, než tomu bolo pri počiatku tohto dnes už mŕtveho žánru, ktorý prišiel s nástupom CD.
S tým súvisí podstatná informácia o nelineárnosti. Dôsledky vašich činov sa prejavujú okamžite a pri zahraní niekoľkých pasáži znovu – no iným spôsobom s iným výsledkom – sa určite budete k hraniu vracať a skúšať to inak. Má to zmysel, pretože mnohé činnosti je možné ignorovať a príbehom preplávate i tak. Bez zbytočného balastu, ktorý pre niektorých môže byť až neskutočne otravný. Lenže drobnosti, jednoduché úkony, ktoré nemajú vplyv na celkový výsledok, no donútia sa vžiť do kože hrdinu a vykonávať tak to, na čo sa práve cítite. S tým súvisí voľba, či niečo spravíte alebo výsledok interaktívnej minihry v podobe dnes už klasických quick time eventov: stláčaní na obrazovke zobrazených tlačidiel.
Fungovalo to už vo Fahrenheitovi (i keď tam bola náročnosť niekedy prehnaná a pri sústredení sa na stláčanie ste nevnímali dej samotný) a Heavy Rain posúva QTE dokonca nad rámec klasického ovládania. Postavu samotnú ovládate inak ako u konkurenčných third person tituloch: tlačidlo R2 slúži priamo na pohyb postavy smerom, kam je otočená, pravým analógom meníte smer pohybu (vzhľadom k natočeniu postavy, nie samotnej kamery, ktorá sa mení), ľavým analógom ovládate hlavu a keď sa budete nudiť, môžete si tlačidlom L2 vyvolať myšlienky postavy. To je skvelý spôsob nápovedy a taktiež sa dozviete nenápadné drobnosti zo života hrdinov. Ale vráťme sa k spomínaným QTE – vykonávate pomocou nich úplne všetko. Tam, kde ste minule ukázali na predmet – povedzme dvere chladničky – teraz musíte miesto kliknutia alebo stlačenia tlačidla analógovou páčkou vykonať adekvátny pohyb. Jednoduché a zábavné. To sú samozrejme primitívne úkony, dostanete sa aj k akčnejším sekvenciám, nie vždy však ide o súboje.
Jednotlivé QTE môžeme rozdeliť na štyri skupiny. Prvý prípad je najklasickejší: stlačte to, čo vidíte na obrazovke a keď je to časovo obmedzená situácia, reagujte čo najrýchlejšie. Potom tu máme vykonávanie niektorých činností ako holenie, dvíhanie rúk pri prepade alebo rozdávanie tanierov na stole, kedy musíte čo najplynulejšie a vhodnou rýchlosťou stlačiť niektorý z L a R tlačidiel či presne pohybovať analógom. Do tretice natrafíte aj na klasické rýchle stláčanie jedného tlačidla alebo búšenie, až kým nedostanete kŕč. Štvrtý spôsob oceníte i napriek tomu, že ide o náročnejšiu činnosť: držanie zobrazených tlačidiel. Často ich býva viacero, povedzme tri, no potom si o to viac budete ceniť vyškriabanie sa postavy na zablatený a šmykľavý kopec. Nebolo to náročné len pre ňu, ale aj pre vás. Piaty spôsob nebudeme radiť ku quick time eventom: trasiete tu samotným ovládačom.
Grafické spracovanie ešte nie je dokončené a z mnohých scén bolo vidieť slabšie modely textúr či trhané animácie, chýbajúce objekty (telefónne slúchadlo sa dvíha, no nevidíte ruku človeka), ale to je všetko len také prskanie: grafické spracovanie exceluje vo vymodelovaných postavách a ich detailných tvárach, ktoré vierohodne zobrazujú emócie (pamätáte sa na úplne prvé tech-video z Heavy Rain? Dokonca sa zdá, že slečna žiadajúca o úlohu v tejto ukážke si v hre aj skutočne zahrala) a hlavne strihu, jednotlivých pohľadoch pri rozhovoroch, prestrihu v scénach a celkovému filmovému vzhľadu. Vďaka tomu je intro s predstavením vývojárov (po niekoľkých minútach hrania) tým najlepším, čo sa v hernom svete zatiaľ objavilo. Skvelý motív, ešte lepšie ozvučenie, výborný nápad, ukrutne pôsobivá atmosféra – a pritom ide o vcelku prostú myšlienku. Ozvučenie robí pri hraní mnoho. Hudba je pri samotnom hraní utiahnutá a derie sa do popredia len vo vybraných momentoch, kedy signalizuje zmenu ako predzvesť čohosi dôležitého. Výborne vďaka nej graduje napätie.
Dobre, to je vlastne všetko omáčka okolo. Na začiatku vás bude mierne iritovať ovládanie – nie preto, že podivné, len je možno za každú cenu až príliš a zbytočne originálne. Budete si naň zvykať, ale to všetko je len otázkou času. Potom sa ponoríte do príbehu. Ak si chcete hru náležite vychutnať, pre príbeh viac nepotrebujete vedieť a ani vám neodporúčame čítať ďalej. Zopár detailov bude totiž prezradených a napätie a pohltenie pri hraní sa tak po odhalení tajomstva mierne stratí. Heavy Rain totiž zaujalo vďaka skvelému rozprávaniu, prejaveniu emócií. Pri strieľačkách môžu zomrieť desiatky hrdinov a nič to s vami nespraví, v Heavy Rain stačí jedna osoba a budete v šoku.
Tí, ktorí nechcú prísť o prekvapenie pri samotnom hraní, by mali preskočiť až k záverečnému odseku
Všetko sa začína ako idylka. Ethan Mars má dvoch zdravých synov, spokojnú manželku a skvelú prácu. Ráno sa prebudí a vie, že ho čaká synova oslava. Po rannej sprche (pohlavné orgány zostávajú mimo zorného uhlu kamery, vidíte maximálne krivky pozadia a prsia pri ženskej postave) sa môžete najesť, napiť, poprechádzať po dome, upratať, pustiť si hudbu – a dokonca aj pracovať. Aspoň sa naučíte pomerne intuitívne ovládanie. Výborné totiž je, že jednotlivé tlačidlá sa zobrazujú na obrazovke nie na jednom mieste, ale pri QTE napovedajú svojou polohou na obrazovke, kde sa tlačidlo nachádza. Keďže Ethan pracuje ako architekt, strávi niekoľko minút do príchodu manželky nad rysovacou doskou. Vynecháme návrat rodinky a presunieme sa do miestneho obchodného centra. Práve tu nastáva prvý emociálny moment. Doteraz sme si užívali len idylku, nádhernú rodinu, úžasné a pokojné prostredie predmestia.
Ethan stráca kontakt so svojim synom Jasonom a snaží sa ho nájsť. Cez dav ľudí to nie je jednoduché, pomaly prepadá panike, nasleduje nehoda. Jason je mŕtvy, Ethan šesť mesiacov v kóme. Svedkom nehody je manželka s druhým synom, Shaunom. Nasleduje spomínané intro. Upršané zábery na ulice veľkomesta sú skvelé: po chodníku sa spomalene hýbu postavy s čiernymi dáždnikmi, celé prostredie je akoby vyblednuté, ostrosťou vyniká len červená farba alebo blikajúce majáky policajných vozidiel. Nenápadné titulky dopĺňajú zábery na tváre rôznych postáv. Vidíte smutnú tvár matky, ustaranú tvár dôchodcu (za ktorým je tabuľa upozorňujúca, aby rodičia dávali pri ceste pozor na deti), detskú tvár, behanie ratolestí na ihrisku, hrajúce sa s loptou a podobne. Depresívne momenty vás doslova ovalia. Avšak prejdú dva roky, akoby lusknutím prstov sa ocitáme v roku 2011. Nathan sa zmenil. Usmiatu tvár vystriedal ustaraný výraz zarasteného, vychudnutého muža trpiaceho depresiami a výčitkami so smrti svojho syna. Manželka ho opustila, v práci sa mu vôbec nedarí, presťahoval sa do biedneho príbytku v podivnej štvrti. Navyše počas hrania zistíte, že sa so Shaunom úplne odcudzili a čo je najhoršie, v niektorých momentoch máte možnosť sa len tak pozerať na obe postavy: dokáže to neskutočne zdvihnúť atmosféru. Smutný pohľad otca, neprítomný pohľad syna. Ethan nevie vrátiť čas späť a vyzerá to tak, že stratil oboch synov. Tu dostanete dokonca aj možnosť rôznych volieb ako sa k Shaunovi zachováte a výsledok je adekvátne rôzny. Ešte nevieme aký to bude mať dôsledok z dlhodobejšieho hľadiska, no cesty sú to zaujímavé. Najlepšie na záver? Ethan trpí výpadkami pamäte a zrazu sa ocitá na neznámej ulici. Nevie ako, jednoducho otvoril oči a dopadá na neho hustý dážď... a v ruke má origami. Netuší, čo to znamená, no vie, že v meste vyčíňa tzv. Origami Killer. Čo sa s ním deje?
Podobne by sme si mohli rozobrať aj iné postavy, ale neurobíme to. Sú napísané na výbornú. Najmenej sme si mohli oťukať novinárku Madison. Už z predošlého predstavenia hry vieme, že bude pátrať na vlastnú päsť po násilníckom vrahovi, avšak ako každá z postáv si i ona nesie svoje veľké bremeno: nespavosť a podivné sny. V tom jednom hrateľnom dôjde k prepadnutiu, kedy sa snaží (neúspešne) doma ubrániť. Menšie odrobinky nám ponúklo súkromné očko v podobe postaršieho Scotta Shelbyho. Ten je pre nás zastretý tajomstvom, pátra v mene rodiny pozostalých a cítiť z neho akoby „noirovú“ zatrpknutosť, ustaranosť. Scotta navyše nik nevíta s otvorenou náručou, ostatní rodičia obetí mu príliš pomáhať nechcú a neradi spomínajú. Je to pomerne zaujímavá skúsenosť, utrpenie tu prežívate z pohľadu druhých ľudí (na rozdiel od Ethana). V týchto prípadoch oceníte zobrazovenie jednej a tej istej situácie viacerými pohľadmi v rôznych oknách. Posledného sme si nechali Normana Jaydena, špeciálneho agenta FBI – vyšetruje najnovšiu obeť Origami Killera, prednedávnom sa našlo nové telo mladého chlapca. Používa špeciálne vybavenie ARI (Adden Reality Interface) v podobe okuliarov a rukavice. Pri nasadení sa ocitnete akoby vo virtuálnom prostredí, zbierate a identifikujete stopy, jednoducho dávate dohromady celú mozaiku z pohľadu detektíva. Avšak veľký zlom nastane v momente, kedy na povrch vypláva Normanova závislosť na droge, ktorú nedokáže udržať na uzde. Všetko sa vyhrotí v momente, kedy Ethan stratí pri hraní sa v parku syna (znovu sa prebudí v šoku a nevie ho nájsť), na scénu nastupuje Norman a do všetkého sa neskôr istotne zamotajú aj ostatné dva charaktery.
Celé rozprávanie pripomína skvelý triler. Nie v tom, že by tu bola celkom zaujímavá zápletka alebo pútavé striedanie postáv. Pri každej situácie niečo pocítite, na povrch sa dostanú emócie. Málokedy sa stane, že by ste z nie raz videných situácií mali tak nepríjemný pocit zúfalstva. Cítite Ethanovu stratu priamo pred obrazovkou, začnete si uvedomovať niektoré udalosti okolo vás, prijímate ich trochu inak, ovplyvní vás to. Zabudnite na „jojkárske štence“ a podobné slaboduché, sladké príbehy. Zobrazované postavy si vás získajú preto, že vás šokujú a vy neveríte tomu, že práve toto dovolili tvorcovia. Ale spravili to výborne a pomaly a poctivo formujú nával emócií tak, aby ste si stále naberali plnými hrsťami, no nepoľavovali v snahe dostať sa ďalej a ďalej. Heavy Rain je vynikajúcim projektom a zážitok, ktorý je neporovnateľnými i s filmovými trhákmi. Je to zážitok plný emócií. Je to skutočne vynikajúci interaktívny film!
