Pračlovek pre 21. storočie

Lebka afrického Homo erectus

Lebka Homo ergaster

„Kto sme, odkiaľ prichádzame a kam kráčame?“ Názov obrazu Paula Gauguina vyjadruje motto skúmania evolučného pôvodu človeka, predmetu paleoantropológie. Odhaľovanie našej podstaty, ku ktorej pôvod človeka ponúka kľúč, je logickým vyvrcholením celého úsilia prírodných vied. Vedel to už anglický klasicista Alexander Pope (1688-1744): „Tým pravým predmetom ľudského skúmania je človek sám.“ Ľudskej prirodzenosti, zosobnenej aktívnym reagovaním na výzvy prírodného i spoločenského prostredia, viac zodpovedá stopovanie nášho pôvodu nie na základe slov a predstáv, ale pevných materiálnych dôkazov, a to tak hlboko do minulosti, ako sa len dá.

Prečo práve teraz?

Začiatok tretieho milénia je zvlášť vhodný pre paleoantropologickú bilanciu. V poslednej dekáde 20. storočia a najmä v rokoch 2000 a 2001 totiž došlo k dôležitým objavom, ktoré zdvojnásobili počet známych druhov ľudských predkov. Genetickou analýzou sa podarilo štatiticky preskúmať DNA súdobých ľudských populácií, nájsť ich súvislosti, ba aj porovnať výsledky s fosílnou DNA niektorých praľudí. Po približne 150 rokoch od objavu kostí neandertálcov, prvých známych praľudí, konečne možno zmysluplne načrtnúť, ako sa veci majú. Výsledný obraz zďaleka nie je úplný, no ako pracovná verzia vyhovuje.

Štartovací bod

Molekulárna biológia ukázala, že prvky biochemickej mašinérie našich buniek zdieľame s ostatnými formami života na Zemi, až po jednoduché mikróby. Pri hľadaní nášho pôvodu je najlepšie začať od evolučného rozchodu s nám stále najpríbuznejšími, no predsa len zreteľne odlišnými živými tvormi- šimpanzami. Geneticky sa od nich líšime iba asi o 1,5 %. Neurológia v ich mozgoch odhalila štruktúry analogické našim, ich dlhodobé skúmanie v prírode doložilo paralely nášho správania, vrátane používania nástrojov. To neznamená, že sú ako my. No biologické kontinuum, z ktorého vzišiel človek, je širšie, ako sme si mysleli. Podľa väčšiny genetikov sa ľudská a šimpanzia línia rozišli pred zhruba 7 miliónmi rokov.

Prvé dejstvo:

australopitekovia

Najstaršie fosílie z ľudskej línie hominidov (človek a všetci jeho priami predkovia, ako aj bočné vetvy) pochádzajú výlučne z Afriky. Prvenstvo patrí iba vlani opísanému druhu Orrorin tugenensis z Kene spred približne 6 miliónov rokov. Zvládal už pohyb po dvoch končatinách - prvý atribút ľudskosti. Ľudskejší bol aj jeho chrup, čo odrážalo zmenu obživy. Stále však pobýval aj na stromoch. Do tejto hlbiny času patrí aj doteraz formálne neopísaná lebka z púšte Djourad v severnom Čade, nesúca podobné znaky. Po nich nasledujú najstarší australopitekovia, poddruh Ardipithecus ramidus kadabba (objav uverejnený v roku 2001) spred 5,5 milióna rokov. Tieto nálezy stále sprevádza ovzdušie kontroverzie, poukazujú však na dôležitú vec: najstarší známi hominidi nežili na savanách, ale v aspoň sčasti zalesnenom prostredí. Spoľahlivo je doložený samotný druh Ardipithecus ramidus spred 4,2 milióna rokov. Stále bol zmesou ľudoopích a ľudských znakov. Všeobecne išlo o nízke jedince s malou mozgovou kapacitou, postavou voči dnešným ľuďom asi polovičné až trojpätinové. Pred 4-3 miliónmi rokov žili v Afrike klasickí australopitekovia, najprv druh Australopithecus anamensis a potom druhy Australopithecus afarensis (známa Lucy), Australopithecus bahrelghazali (iný nález zo severného Čadu, narušujúci „monopol“ východu Afriky - od Etiópie až po JAR - na fosílie najstarších hominidov) a Kenyanthropus platyops. Posledný mal pozoruhodne plochú tvár (je treťou vlaňajšou senzáciou). Po nich prišiel Australopithecus africanus spred asi 3 až 2,5 milióna rokov. Popri ňom alebo z neho sa vyvinul druh Australopithecus garhi spred 2,5 milióna rokov. Všetko to boli gracílni australopitekovia, s jemnejšou stavbou kostry. Pred 3 miliónmi rokov sa od nich odčlenila línia robustných australopitekov, druhy z rodu Paranthropus. Mali masívnejšiu kostru, lebku a najmä čeľuste a chrup - zrejme prispôsobenie na tuhšiu rastlinnú potravu. Gracílni australopitekovia miznú z fosílneho záznamu pred 2,3 milióna rokov, robustní žili vari ešte pred 1,2 milióna rokov.

Cesta ku skutočnej

ľudskosti

Paleoantropológia hľadá pôvod vlastného ľudského rodu Homo medzi poslednými gracílnymi australopitekmi. Prechod sa zrejme odohral pred 2,5-2 miliónmi rokov, po značnom ochladení a poklese zrážok vo východnej a južnej Afrike. Výsledkom bolo pomerne náhle zdvojnásobenie výšky a hmotnosti postavy, ako aj mozgovej kapacity ľudských predkov až na 800-1000 cm3. Prechod symbolizujú fosílie klasifikované neurčito ako „skorý“ Homo a druhy Homo habilis a Homo rudolfensis (niektorí vedci ich stále spájajú s australopitekmi, druhý konkrétne s Kenyanthropom platyops). Pre väčšinu odborníkov však zosobňujú nástup cesty ku skutočnej ľudskosti. Toto obdobie vymedzuje počiatok nášho ľudského rodu v širšom ponímaní. Sú doň datované nálezy najstarších hrubých kamenných nástrojov oldowanskej industrie a prvé náznaky využívania ohňa. Zrejme z Homo habilis spred 2,3 milióna rokov sa pred 2-1,8 milióna rokov vyvinul Homo ergaster a vedľa neho africký variant Homo erectus (objav v Etiópii, publikovaný pred tromi týždňami). S výnimkou tvaru lebky vyzerali v podstate ako my.

Migrácia do ostatného sveta

Z doby pred 1,7 milióna rokov pochádzajú najstaršie stopy praľudí mimo Afriky. Vtedy vznikol ázijský variant Homo erectus. Najstaršími Európanmi boli praľudia údajne druhu Homo ergaster z Gruzínska spred 1,7 milióna rokov. Po oldowanskej industrii primitívnych kamenných nástrojov nastúpila sofistikovanejšia acheuléenská. Zhruba 1 milión rokov staré sú v Európe viaceré fosílie nejasnej identity. Španielske nálezy spred 800 000 rokov boli interpretované ako nový druh Homo antecessor. Priestor mimo Eurázie ľudia osídlili oveľa neskôr, Austráliu pred 60 000 rokmi, Ameriku až pred 13 000 rokmi.

Dvojmiliónročná cesta

k modernému ľudstvu

Modelovými praľuďmi na línii k nám sú Homo ergaster a africký i ázijský Homo erectus. Čo sa dialo v Ázii, zatiaľ nevedno. V Afrike sa zhruba pred 0,5 milióna rokov vymedzuje druh Homo rhodesiensis, v Európe Homo heidelbergensis. To sú pravdepodobní potomkovia Homo ergaster/erectus, z ktorých vzišli archaické formy anatomicky modernejšieho človeka druhu Homo sapiens. Európsky Homo heidelbergensis bol asi predkom človeka neandertálskeho, druhu Homo neanderthalensis, ktorý sa objavil vari pred 230 000 rokmi. Niektoré anatomické znaky Homo sapiens, najmä zaoblenosť lebky, sú badateľné už na fosíliách starých vyše milióna rokov. Na ceste k Homo sapiens sa spomínajú viaceré africké nálezy, napríklad druhov Homo louisleakeyi a Homo helmei. Konsenzus je taký, že Homo sapiens žil na čiernom kontinente pred zhruba 200 000 rokmi, jednoznačne anatomicky moderne vyformované fosílie sú z doby pred 130 000 rokmi. Hlavnými definičnými znakmi sú zaoblenosť lebky, ústup tvárovej časti a zmenšenie nadočnicových oblúkov. Pred 100 000 rokmi sa začala veľká migrácia Homo sapiens z Afriky, najskôr na Blízky východ. Medzi ňou a prvou migráciou spred 1,7 milióna rokov však z Afriky odišla ešte jedna mohutná vlna pútnikov, a to pred asi 600 000 rokmi.

My a tí ostatní

Moderné ľudstvo tvorí výlučne Homo sapiens. Genetické znaky donedávna naznačovali rýchle kompletné nahradenie všetkých ostatných praľudí týmito najnovšími príchodzími z Afriky. No dokonalejšie genetické analýzy ukazujú, že medzi ľudskými druhmi prúdili gény počas celých posledných dvoch miliónov rokov. Dnes sme všetci Homo sapiens. Poslední ázijskí Homo erectus vymizli pred asi 25 000 rokmi a poslední európski neandertálci pred asi 28 000 rokmi. No súčasné ľudstvo je podľa všetkého skôr výsledkom gigantického a dlhodobého splývania génov ako vyhladenia ostatných druhov praľudí zo strany Homo sapiens. Aj keď určite nešlo o selanku, ako nás poučujú novodobejšie osudy domorodcov po konflikte s vyspelejšími prišelcami vo vnútorných dejinách Homo sapiens, hovoriť o pravekých genocídach by bolo nadnesené. Skôr neobstáli v evolučnej súťaži, či už biologicky (nižšia pôrodnosť), alebo schopnosťami a správaním, takže ich Homo sapiens asimilovali, alebo vytlačili do nehostinných prostredí, kde prirodzene vymreli. Tak či onak, dnes žije na Zemi jediný ľudský druh, čo je za celých tých zhruba 7 miliónov rokov od rozlúčky ľudskej evolučnej línie so šimpanzou, unikátna situácia. Vedci uvažujú o viacerých možných faktoroch, ktoré v rámci pozemského života povýšili na imaginárny piedestál najskôr rod Homo (zjavne sčasti na úkor australopitekov) a potom v jeho vnútri druh Homo sapiens (takisto sčasti na úkor iných druhov).

Autor: ZDENĚK URBAN(Autor je publicista a prekladateľ)