BRATISLAVA. Od afrických ľudoopov vedie priama cesta k človeku. Jej predstava síce znechutila mnohých viktoriánskych džentlmenov v časoch Charlesa Darwina, no dnes už málokoho prekvapí, že sme po nej skutočne prešli.
Preto má moderný človek veľa spoločného s našimi vzdialenými predkami. Vrátane umenia klamať a podvádzať alebo sklonu ku genocíde, neviazanému sexu či infanticíde.
Dunbar si všíma, čo nás spája so živočíšnou ríšou a čo vychádza z jej zákonitostí; koniec koncov sme iba skupinovo žijúce primáty. No analyzuje aj to, čo nás z nej vyčleňuje.
Jedným z najvýraznejších znakov človeka je reč. No kto by bol napríklad povedal, že umenie hovoriť je tak úzko spojené s umením nahliadnuť do mysli druhého.
Pri bežnom používaní reči preto vlastne nejde ani tak o to oznámiť druhému, že „pri potoku je korisť“, čo sa stáva skôr výnimočne, ale rozvinúť s ním kontakt a pokúsiť sa vidieť svet jeho očami.
Dunbar upozorňuje, že človek, ktorý to nedokáže, má problém. Svedčí o tom známy príklad šéfa partie stavbárov železničných tratí Phineasa Gagea (nie Cagea, ako sa vmiesilo do prekladu), ktorý prišiel v roku 1848 pri nešťastí o evolučne najmladšiu časť mozgu.
Gage žil ďalej, no stratil časť svojej inteligencie, ukrytú v neokortexe – schopnosť čítať mysle druhých. A práve to je zrejme najdôležitejšie, čo z nás robí ľudí.
Recenzia / kniha
Robin Dunbar: Příběh rodu Homo. Nové dějiny evoluce člověka.
Preložila Jana Enderlová
Academia, Praha 2009
