;) |
Mám to rád. Každé ráno ma zobudia lúče slnka presvitajúce cez hodvábne záclony. Je približne tak deväť hodín a moja hlava sa síce necíti najlepšie, no slúžiť ľudu treba za každých okolností. Ledva vstanem z postele, na dvere klope verný sluha Juan, ktorého služby využívam už bezmála 20 rokov. Nie je typickým pritakávačom, vidiacim len peniaze. Vie však, kedy držať jazyk za zubami. Nesie mi poctivú brazílsku kávu s čerstvým pečivom a lososovou nátierkou.
Ustarostene sa na mňa pozrie a pri ukladaní pozlátenej tácky na mahagónový stôl len tak medzi rečou spomenie, že priateľka jeho dcéry sa znovu sťažovala na nedostatočnú zdravotnú starostlivosť a neustále sa dožaduje aspoň strednej školy. Jemne, diskrétne, bez naliehania. Usmejem sa na Juana a hovorím mu, že ani Boh nestvoril našu krásnu krajinu behom jedného dňa. Myslím si svoje a Juan to vie. Prostý ľud chce, prostý ľud nevidí, čo všetko táto - na prvý pohľad primitívna - voľba obnáša.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Fámy o tom, že pokladnica štátu praská vo švíkoch sú krásne a v rámci poslednej predvolebnej kampane (ktorá bola úspešná a toho hnusného Paula s vysokoškolským diplomom, ktorý sa k nám dostal neviem ako, som zmietol zo stola – a potom s dlhým nosom odkráčal na cukrovú farmu poctivo pracovať na vylepšovaní svojich preferencií, haha) išlo o výborný krok, no situácia je trochu iná. Chceli kostol, sľúbil som im kostol a kostol konečne majú. Že to stálo poriadny balík, už nikoho z tých nenažraných húb netrápi. Chcú viac jedla, chcú vyšší plat, chcú cesty, chcú zábavu.
Odpijem si z vynikajúcej kávy a začnem premýšľať, čo budem dnes robiť. Zrejme sa pôjdem pozrieť na maličký hotel, ktorý som dal postaviť na pláži a ktorý už navštívilo zopár bohatých dôchodcov z Nemecka. Výborne, tí naivní Európania nemajú ani poňatia, že vlastne platia aj za vzduch, ktorý dýchajú. Ale dobre im tak. Keď si nevážia peniaze, treba im ich vziať a dať ich správnym ľuďom. Mne. A vraj sme banánová republika. Púšťam si diamantmi vykladaný laptom a myšou klikám na ikonu, ktorá mi okamžite ukáže výšku konta vo švajčiarskej banke. Utešene narastá. Mám ho len pre prípad, že by bolo nutné úplne náhodou urýchlene opustiť ostrov. To viete, Američania a Sovieti sú predsa len predátori, proti ktorým tropický ostrovček nič nezmôže.
Vyzerá to na krásny deň. Pôjdem sa teda prejsť na pláž, rozdám úsmevy turistom, obed využijem na posilnenie morálky farmárov, poobedie ma čaká dlhé rozhodovanie, či sa mi bude venovať Rita alebo Michelle. Alebo obe naraz. Bude to náročný deň a nikam sa neoplatí ponáhľať, všetko si treba premyslieť. Zapaľujem si cigaru, pozdrav od Fidela, a na balkóne si vychutnávam nový deň. Občas zamávam okolo ponáhľajúcim sa ženám a chlapom, na deti robím opičky. Majú ma tu radi. Čo by len bez svojho el presidente robili? Pokapali od hladu a v špine. A teraz chcú nejakú školu a nemocnicu. Tam majú polikliniku a písať a čítať predsa vedia. Postavíme radšej kabaret, nech sa nám turisti majú kde pustiť nejaký ten dolár navyše. Výborný plán. Musím sa sám pochváliť, ale tak to už chodí. Génius pri moci zostáva často nepochopený...
Kde je ten Chuan, nepôjdem predsa do sveta smädný. Zdá sa mi, že ešte jedna fľaštička Alibernetu ostala v pivnici a bola by veľká škoda, keby ostala osamotená, chudinka. Turisti ešte chvíľu počkajú.
Starý priateľ
Vývojársky tím PopTop Software musia mať všetci milovníci strategických hier zapísaný hlboko v pamäti a bez okolkov pozdvihnú času kvalitného vína pri spomienkach na ich skvelé projekty. Isteže, je to už nejaký ten rôčik, čo sa zlúčili s inými veteránmi strategického sveta, Firaxis, ktorému šéfuje Sid Meier. Ostalo po nich dedičstvo, ktoré si užijete aj dnes. Fenomenálne hry ako Railroad Tycoon II (tretí, trojrozmerný diel už nemal to správne čaro) alebo prvé Tropico. Skvost, ktorý nie je charakteristický tým, že sa pri ňom uklikáte k smrti. Môže vám byť kopa grafov a finančných analýz ukradnutá. alebo nemusíte poznať všetky tanky z druhej svetovej do poslednej skrutky. Jednoducho pohodička, pri ktorej máte chuť (bez akéhokoľvek nahovárania na tabak a alkohol) dať si pohár dobrého vína a zapáliť si cigaru. A Tropico 3 je vlastne lepšie oblečeným prvým dielom. Prvý dôležitý klad a zároveň upozornenie.
Copy & Paste
Prvé Tropico dorazilo v roku 2001 a podobne ako dve lietadlá v tom istom roku úplne nabúrali statiku hráčových predstáv o napol ekonomickej a napol politickej stratégii. Máme tu tropický ostrov vedený samozvoleným diktátorom, čiže vami, a teraz sa už hráč staraj, aby boli všetci spokojní, aby bolo čo do úst dať, pokladnica plná, sovietski bratia spievali spoločne s kapitalistami z Ameriky. Lahôdka. Neskôr prišlo pokračovanie, ktoré však malo na starosti už iné vývojárske štúdio (Frog City Interactive), za základ si zvolilo pirátske prostredie, a hoci o nepodarok nešlo, od pôvodnej myšlienky a hrateľnosti sa hra vzdialila, niekedy zbytočne skomplikovala a inokedy stala príliš povrchnou. Teda nič moc a lepšie zabudnúť. Tretí diel Tropico 3, teda to, čo máme dnes na pitevnom stole, je vlastne dielom prvým. Bulharský vývojársky tím vzal jednotku, prepracoval ju do krajšej grafiky, takže je možné zazoomovať až priamo do ulíc a pozrieť sa do ksichtu protestujúcim. Pridal tu malú novinku, tam malú novinku, niečo pobabral, niečo vylepšil, ale v konečnom dôsledku si môžeme zahrať hru Nájdi desať rozdielov.
Zrodenie kráľa
Prvou výraznou zmenou je, že si svojho diktátora musíte osobne zvoliť, vytvoriť avatara. Je možné vybrať si jednu zo známych postáv ako Evička Perónovie, Fidel Castro, prítomný je aj pán Pinochet a večný rebelant Che Guevara zas vykrikuje čosi o revolúcii. To však môžete hodiť za hlavu, vašej banánovej republike sa vlády chopí povedzme vami vytvorený El Roberto. Pekne si ho oblečiete a hlavne zvolíte kladné a záporné vlastnosti. Sú dôležité, ovplyvňujú totiž obľúbenosť u jednotlivých vrstiev obyvateľstva, vzťahy s veľmocami, dodávajú bonusy k jednotlivým odvetviam hospodárstva, pri voľbe titulu si zvýhodníte vzdelanie a podobne. Nie je to len naklikanie si toho dobrého, musíte si vybrať i vlastnosti zlé a sústrediť sa na to, čo zvládate a na čo najlepšie eliminovanie zlej povahy. Jedným sa zavďačíte, u ostatných klesnete. Sukničkára nebudú katolíci milovať a podobne. Hranie sa s percentami v ponuke je následne reálne pretavené do konkrétnych podôb v hre.
Nie je to len tak pre parádu. Svojho zástupcu totiž po prvýkrát aj skutočne vidíte, môžete ho poslať do reštaurácie, aby zlepšil služby, na stavbu, aby povzbudil robotníkov k podávaniu lepších výsledkov. Je to len taká drobnosť, no poprechádzať sa po svojom impériu a priložiť ruku k sociálnemu dobru svojou charizmou je prekvapujúcou zábavnou záležitosťou a prispieva k taktike hrania. Už to nie je len o tom, že dám príkaz, aby sa tam postavilo to a to, tam hento a ono to raz bude, ale meníte prioritu výstavby a svojim avatarom ženiete ľud dopredu. Politika je ťažká práca.
Hlas ľudu
Dobre, takže máme ostrov, ktorý by mal prosperovať a ľudia by tu mali byť šťastní a keď sa rozhodnú, že chcú slobodné voľby, vy im ich pri dobrej nálade teda dáte. A znovu s prehľadom uspejete. Pokým nie, game over a nie ste správny el presidente držiaci trstenicu v rukách, bičujúci konkurenciu. Staviate budovy ako v každej inej stratégii, tu sú samozrejme tiež prepojené, takže napríklad zarábať môžete na dopestovaní kávových zŕn, no ešte lepšie spravíte, ak polotovar poputuje do neďalekej konzervárne a exportovať môžete hneď kávu. Zarobíte niekoľkonásobne viac, čo je pri lacnej pracovnej sile vaše sociálnej krajiny neskutočne dobrý biznis. Alebo cukrovú trstinu nemusíte hneď nasmerovať do predaja či k ľuďom, ale ju odveziete do výrobne rumu. A taký echt kvalitný mok už čosi stojí. Nie vás, odberateľov. Ananás nemusíte predávať ako celok, ale pekne ho nasúkate do konzerv. Tabak a cigary sú ďalším príkladom.
Lenže uspokojiť musíte nielen kasu, ale aj hladné krky. Na každého človiečika na ostrove si môžete kliknúť a pozrieť si jeho vlastnosti, čo chce, ako sa mu žije, čo práve robí. Ľudia sa radi združujú a tak sa aj na vašom ostrove pripomínajúcom raj (aspoň pre vás) delia do jednotlivých frakcií. Naľavo neustále hromžia komunisti, divne po vás pozerajú ekologisti, kresťania sa prežehnávajú a posielajú na vás súdruha satana, kapitalisti chcú peniaze, intelektuáli školy, nacionalisti pohŕdajú imigrantmi. Každý niečo chce, každý niečo iné a vyhovieť dokážete vždy len jednej skupine. Musíte sa preto snažiť držať ich v istých hraniciach, nepohnevať si ich úplne, nechať čiastočne nespokojných, no zároveň nekritizujúcich.
To, že sa komunistom nepáči život v chatrčiach, zmeníte jednoducho: vybudujete bytovku, postavíte činžiak alebo rodinné domy. Lenže všetko čosi stojí a reptanie kresťanov na to, že kostol je nutnosťou a bez neho nastane koniec sveta, vás núti premýšľať, kam investujete každý dolár. Hlavne ak je pokladnica prázdna a vy musíte budovať infraštruktúru, aby doprava fungovala čo najlepšie (pozor, veľmi dôležité), nech je na čom zarábať (farmy sú lacné, fabriky už sakra drahé), no a niekto musí predsa i pracovať. Ale potrebujete spokojnosť u kresťanov i komunistov! A tiež peniaze. A skĺbiť to dohromady – plus s cieľmi v misiách kampane, ak nehráte voľnú hru – je veľká výzva, hoci niekedy takmer nemožné a musíte sami voliť, komu vyjdete v ústrety a komu ukážete (za chrbtom) prostredník.
Svojho kandidáta označte X
Aj keď sa držíte v kresle, raz za čas by chceli ľudia voľby. Ak si vediete dobre, nemáte sa čoho obávať. Pokojne však môžete snahu o slobodné voľby potlačiť armádou alebo dokonca zmeniť výsledky vo svoj prospech. No v prípade, že sa to prevalí a vaša obľuba nebude najvyššia, nestihnete si ani kufre pobaliť. Na voľby je možné sa pripraviť. Možností je minimum, výrazne sa však podieľajú na zmene nálad. Funguje to jednoducho. Musíte osloviť určitú skupinu ľudí (viď. vyššie), poukázať na to, čo (im, teda vlastne vám) chýba, čomu sa budete venovať (=nasľubovať hory doly). Ak sa vám to počas vládnutia podarí, budú všetci spokojní. Práve nespokojných voličov môžete opiť rožkom a presvedčiť ich, aby vám zverili svoj hlas a potom ich nechať napospas osudu, venovať sa iným. V ďalších voľbách síce o nich akosi prídete, pretože nezabúdajú a svoju nespokojnosť dávajú najavo, ale vždy rozhoduje väčšina. Necelý rok pred voľbami do nášho smiecho-parlamentu priam simulátor pre našich papalášov. Nádherným oblbovákom sú krátkodobé akcie na niekoľko rokov. Zvýšite dávku jedla, zdvihnete bonus dôchodcom, umiernite armádu, povolíte manželstvá homosexuálov, odpustíte dane. Krásne príklady, ktoré vás niečo stoja, ale zamávajú vašim hodnotením v očiach verejnosti.
Západ vs. Východ
Dobre, staviate, prosperujete, ale to nie je všetko. Keďže sa hra primárne odohráva v období Studenej vojny, USA a SSSR sú na nože. Ako vždy. Lenže teraz sa vám pri pláži môže premávať obrovská bojová loď s delami namierenými na sídla civilistov alebo luxusný hotel. Je možné požiadať jednu zo strán pod ochranu. Nepriateľ na vás nezaútočí, zároveň dostanete partnera, ktorý môže finančne pomôcť. Ak zasalutujete Sovietom, ťažko k vám síce príde na návštevu pápež, ale zas nemusíte dovoliť Američanom, aby neďaleko testovali nukleárne zbrane a súdruhovia raz za čas prispejú v rámci zvýšenia úrovne budovania socialistického impéria. Možno toto preťahovanie ustupuje mierne do úzadia, nie je však sekundárnym, pretože nepriateľ vás obsadiť môže a na post el presidente potom dosadiť – pri nespokojnosti prostého ľudu – svoju vlastnú bábku.
Kapitalistické svine
Ako už bolo spomenuté, dôležití sú ľudia, respektíve ich hlas vo voľbách, s každým sa môžete pohrať, ale musíte zarábať. Ak vám stačí nízka životná úroveň, vaši poddaní ani elektrickú energiu nepotrebujú. Lenže viac peňazí vám zarobí fabrika a tá na ľudský pohon nepôjde. Rozrastajúce impérium je nutné rozširovať s rozumom. Zabudnite na instantnú výstavbu, kedy si zvolíte, že tam dám farmu, tam dám továreň, sem pílu, tam domčeky a všetci budú šťastní. Nebude nik, pretože všetko si žiada čas, suroviny a ešte raz čas a do úvahy treba taktiež vziať, že požiadavky ľudí sa menia, na začiatku máte deravé vrecká a každý dolár obraciate minimálne dvakrát. Hlboký nádych a pokračujeme. Zameranie sa na jednotlivé suroviny je logickým ťahom, je možné zabezpečiť si kontrakt s vybranou spoločnosťou, ktorá od vás bude síce lacnejšie vykupovať, no môže vám poskytnúť finančnú injekciu dopredu. To, že sa na nich môžete vykašľať a znovu upísať konkurencii, je figliarskym ťahom – hlavne, ak skrachovať môže ktorákoľvek strana a ak od vás nemá kto kúpiť výsledný produkt, je vám to na dve veci. A aj tá druhá je dosť neslúšná.
Peniažky potrebujete, to je jasné. Zvyšovať nájomné, prípadne ho niekedy i vôbec držať na nejakej úrovni je kontraproduktívne z jednoduchého dôvodu: musíte mať ľudí na svojej strane. Staráte sa im o plácu a samozrejme chcú stále viac, pričom je dôležité, komu čoho koľko dáte. Vysokoškolsky vzdelaný inžinier pracujúci v elektrárni bude chcieť rozhodne vyšší plat ako farmár či pracovník v ropnom vrte alebo obsluha v hoteli. Vynikajúcim plusom je centrálne zvyšovanie všetkých platov podľa zamerania (budovy) a nadobudnutého vzdelania, takže nemusíte obchádzať všetko manuálne. Hýbať platmi pred voľbami? Jasná vec! A percentá narastajú. El Roberto je boh.
Dobre, okrem toho môžete vyvážať drevo (už opracované, polotovary vám veľa nedajú, investíciu a počiatočné zadĺženie berte ako vstupenku do ružovej budúcnosti), čierne zlato a mnoho ďalšieho. Farmy a iné budovy využívajúce nerastné a prírodné bohatstvo musíte umiestniť na vhodné miesto (zelená farba - skvelý interface z jednotky funguje na výbornú i dnes), inak vám produkcia rapídne klesne. To, čo je však stávkou na istotu, sú turisti – to sa síce nebude páčiť každému na ostrove, ale tvrdá mena im zatvorí hubu, všakže. Na rozdiel od tých českých (jemný, národne nekorektný vtip) totiž platia. Za všetko. Postavíte im prístav, malý hotel, luxusný hotel, vilu, možnosti, kde sa môžu zabávať (a platiť) a je to. Síce nie všetci vaši ľudia budú spokojní a návštevníci taktiež neradi vidia biedu a humus, no ak sa vám to podarí skĺbiť, prípadne hýbať s cenami a kvalitami služieb tak, aby mali úsmev na ksichte všetci, chechtáky sa hrnú do pokladnice i na váš účet vo Švajčiarsku. Naozaj! Môžete si potajomky založiť účet a nejaké to percento zo stavebného povolenia ide tam. Síce za budovu zaplatíte viac štátu, no v konečnom dôsledku sa vám to vráti na súkromný účet. Páni politici by vedeli rozprávať.
Zo života el presidente
Z popisu to možno znie jednoducho, realizácia je však vždy nesmierne náročná. Je dôležité vybrať rozmiestnenie budov, musíte sa zaoberať zdravotnou starostlivosťou, potom chcú kostol, políciu, školy, noviny, viac nemocníc, viac škôl, univerzitu... a keď sa rozhodnete vládnuť dlhodobo, s vybranými úľavami vám zostarne jedna dve generácie, uvidíte dopad na ekonomiku v závislosti od veku obyvateľstva! Je to síce beh na dlhé trate, no po približne 70 ročnom vládnutí došlo na prosperujúcom ostrove k nepríjemnému prevratu. Takmer 400 obyvateľov si žilo spokojne, vzdelaní ľudia sa mali ako v bavlnke, imigračný úrad na požiadanie silnej, domácej strany nacionalistov nepúšťal nikoho dnu.
Potom to prišlo. Priemerný vek sa nenápadne za 25 rokov zvýšil o takmer 10 rokov. Vzdelaní ľudia nepotrebovali dve a viac detí. Populácia začala klesať, z dôvodu vysokej úrovne sa ohlásila kríza v nižšej vrstve a zrazu nemal kto pracovať na farmách. Krátkodobé výpadky ovplyvnili chod jedinej strednej školy, kde 60 ročné učiteľky nedokázali zabezpečiť vzdelanie. Najprv nemali koho učiť a pred odchodom do dôchodku vznikol obrovský pretlak a učiť už nemal kto. Ľudia ubúdali a starli, ekonomika prudko klesala a zákon o nadštandardnej starostlivosti o dôchodcov a deti takmer vyraboval kasu! O pár rokov to tu máme ako na podnose i v skutočnosti, ale o to viac sa nasmejeme neskôr. Berte to ako malú upútavku na prepracovaný model Tropica 3 pri dlhodobejšom hraní. Odvrátiť kolaps bolo nevyhnutné: znižovanie stavov na každej pozícii, snaha udržať aspoň zarábajúce podniky, štátne (to sú tie, ktoré robia najväčší, s prepáčením, hovädský dlh) čo najviac eliminovať, imigračný úrad zrovnať so zemou, znižovať plošne platy a podobne. Ľudia začali frflať, z tigra sa zdala zdochlina.
Trojrozmerný diktátor s anjelskou harfou v ruke
Príkladov, čo sa kde stalo a ako môžete reagovať, je mnoho. Veď napríklad po vzore Berlusconiho môžete postaviť vlastnú televíziu, rozhlas, noviny, prikázať im, čo majú písať alebo vysielať a ľudia sa cítia šťastní. Za tie peniaze, čo do toho ládujete, aj majú prečo. STV-čka hadr, v Tropicu 3 to žerie peniaze zrejme ešte viac. Ale to sú zas zas ďalšie príklady z hrania. Teraz treba o technickom spracovaní. Za tých takmer 9 rokov grafické spracovanie hier pokročilo a izometrický háv nahradilo voľné 3D prostredie. Kameru nakláňate, beháte ňou tade a tade, rotujete, približujete sa, proste zverina. Detailne vymodelované prostredia a panáčikovia behajúci po uliciach spoločne so zapadajúcim slnkom na pozadí (počasie sa dynamicky mení, no nemá na nič vplyv) - to už chce poriadne železo. Ale vyzerá to skvele, zachytená atmosféra je uveriteľná, vidíte masovou civilizáciou nepoškvrnenú krajinu, môžete sa snažiť o zelený raj. Krása a prehľadnosť hre určite nechýba a pri pohodovom tempe, akým hru hráte, si vychutnáte každučký detail.
Nielenže to krásne vyzerá, ono to možno ešte lepšie znie. Špecifický ruch pre jednotlivé miesta treba brať ako samozrejmosť. Raz za čas sa ozve hlas v miestnom rozhlase, ktorý štýlom zaslepenej propagandy šíri informácie o božskosti el presidente, vysmieva sa oponentom, vtipne glosuje a niekedy aj poradí. Hudba je typicky... tropická? Banánová? Veselé melódie sa vám vryjú do hlavy a po nonstop 8 hodinovom hraní vám začnú liezť na nervy. Tak ich vypnete, nastane ticho, po minúte sa začnete cítiť podivne, prázdne. Zapnete hudbu a v srdci sa vám rozleje teplo. Hudba, ktorá rozdáva úsmev, pohodu a dokonale neguje vplyv hlúpeho a rýchleho štýlu života vo veľkomeste. Pohoda, klídek.
Umlčaná konkurencia
Ešte ďalej hovoriť pekné veci? No dalo by sa, dalo, ale text je už i tak pridlhý, takže prejdeme k nemilým záležitostiam. Sú to také odrobinky, ale život vám niekedy znepríjemnia. Tak v prvom rade tu máme kampaň a potom scenária, voľnú hru. Lenže ono vlastne ide o mapy. V kampani 15 misií na seba nijak nenadväzuje, vždy ste postavení pred úlohu, na ktorú máte X rokov a ak ju splníte, máte možnosť pokračovať, no to už pôjde len a len o vaše rozhodnutie. Na novom ostrove začínate od nuly, nezávisle na tom, ako sa vám viedlo na predošlom mieste. A aj avatara si robíte odznovu. El Roberto smutne búcha pästičkou do stola vykrikuje čosi o programátorských prostitútkach. Žiadny príbeh, len ostrov a fajka zhasla. Vadiť to nevadí, ale predsa len nejaká tá zápletka a hlavne nadväznosť z úspešne absolvovaných ostrovov (dohoda o predaji s nimi či iná výpomoc a pod.) by v hre zahrnutá byť mohla.
Potom tu máme spomínané cesty, komunikácie. Ostrovy sú pomerne malé, ešte menšie, než minule. Dať niekam letisko je niekedy nemožné a ak sa už aj niekam zmestí, musíte zvážiť, či sa vám oplatí takto poslať do oblakov využívanú pôdu, kde ste mohli farmárčiť, vyrábať a nechať ubytovať všetkých vašich ľudí. Cesty sa robia akosi podivne, program zle vypočítava, kam chcete vyliať asfalt, robí dadaistické oblúky, nezvláda „napchať“ cestu do úzkeho priestoru, neexistuje možnosť úpravy terénu a cez kopce proste cestu nepotiahnete, domček nepostavíte. Naštve to teda riadne. Komunikácie sú totiž srdcom vašej ekonomiky. Jednoduchý príklad: choďte do supermarketu pešo, nakúpte pekných pár igelitiek papania a pekne si to odvláčte v rukách. Alebo použite auto. Rozdiel, všakže.
A teraz v reči Tropica. Po cestách premávajú automobily, ktoré prevážajú tovar a ľudí. Vhodné rozmiestnenie garáží a navrhnutie ciest spraví z vášho bohom zabudnutého ostrova tropický raj. Je totiž rozdiel, ak musí cukrovú trstinu panák dovliecť na farmu a odtiaľ pešo do továrne na spracovanie a odtiaľ pešo do prístavu, ako keby to všetko malo odniesť autíčko. Loď exportujúca tovar vás navštevuje až po niekoľkých mesiacoch a práve preto je rýchlosť prepravy, respektíve tovar umiestnený v prístavných skladoch, nutnosťou. Nie je tam, nezarobíte. Nestihnete vylepšiť svoje konto, prepadáte sa viac a viac do mínusu. A potom nemôžete stavať, potom sa ľudia búria, potom príde uťahovanie opaskov (preboha, kúpte si už konečne traky) a potom to poznáme, ekonomika v prdeli, ostrov je izolovaný, žiadna mocnosť vás nemá rada, ochladili sa vzťahy a najbližšie voľby si to odskáčete. To všetko preto, že cesty sa robia divne a prakticky náhodne, terén sa nedá upravovať. Fujtajbl.
Ďalej sú to už len také drobnosti. Hra je tvrdá, drsná, neodpustí žiadnu chybu a reštartu sa nevyhne nik. Tutoriál vysvetlí základy, ktoré pochopíte aj bez neho, keďže klikať myšou viete a to, že pravým tlačidlom myšky otvárate stavebné menu, sa dá povedať jednou vetou a padla. Takisto i to, na čo sa sťažoval jeden recenzent z nemenovaného časopisu, ktorému vadilo, že nevedel nájsť tlačidlo pre import vzdelaných ľudí do vybraných inštitúcií. Tlačidlá sú popísané všetky (teda aj toto), kam klikať, sa naučíte. Nikto vás však nezasvätí do toho, prečo klikať a čo robiť v istých situáciách. Z akého dôvodu sa deje to, čo sa deje, prečo vás nikto nemá rád, ako zaplniť kasu, kde miznú peniaze. Sofistikovanejšie problémy nehovoriac. Proste ako nováčikovia ste vhodení do rieky, v ktorej sa utopíte, pretože to nezvládnete, nemáte dostatok peňazí, klesá obľúbenosť, na úrodu na farmách treba čakať. A ešte treba čakať na to, kým sa postavia, kým budú mať dostatočne veľký počet zamestnancov, holúbkovia premilení a potom vo fabrikách musia pracovať vyštudovaní ľudia a tých vy nemáte a ak si ich chcete nechať doviesť zo zahraničia, zadarmo to nie je a čakáte najbližšej návštevy lode zo zahraničia. Kým sa to teda niekam dostane, nejaký ten rôčik prejde. Čiže je to trochu náročné, ale to berte len upozornenie zápor ani nie.
Hardvérová náročnosť tohto kúsku je vysoká. Viac než priemerne, viac než v akčných hrách a keď si človek zapne všetky detaily, zmení sa to v rozlíšení 1680x1050 na lepšej než doporučenej konfigurácii na ťahovú stratégiu. Len aby sa vedelo, detaily uberať nemusíte, stačí zľaviť z nárokov na pixely v oboch osiach. Menšia a úsmevná chybička sa objavila pri sledovaní veku jednotlivých zamestnancov. Áno, v Tropicu kto nerobí, nič nemá a keď má niekto 17, pekne už pracuje. Blbo však vyzerá, ak má 17 rokov vysokoškolský profesor s titulom. Podobných drobností by sa niekoľko dalo nájsť, to však objaví len ten, kto snorí a hrajká sa s Tropicom.
A posledný zápor, ktorý je zlým a zlým, je propagovanie nezdravého životného štýlu. Tropico 3 vábi hráča, láka ho, aby si otvoril nejaký ten mok, decentne nalial a vychutnával jeho omamnú príťažlivosť v ústach. Ešte si zapáliť cigaru a len ju nechať dymiť. Lenže slušní ľudia doma nedymia, že áno, navyše to škodí zdraviu a ak vás aj niekto vyprace na balkón s nadupaným notebookom, tak tam prechladnete a hoci dymíte, máte chrípku ako prasa. To je zlé, to je nefér a človek popíjajúci multivitamínový džús so spusteným Tropicom 3 je skôr kôpka nešťastia a vyzerá to ako za trest.
Doživotný prezident
Tropico 3 je skvelá stratégia. Vlastne podobne ako prvý diel. Vytknúť sa tomu dá ešte to, že ide o kópiu prvého dielu, takže ak máte ten, novinka vás nemusí zaujať, navyše je krvavo náročná na železo. Preto len tak nízke hodnotenie. Obchodovanie a politika má však omamnú vôňu, ktorá vás zláka nečakane a poriadne podusí. Pocit z vládnutia v banánovej republike je neporovnateľný s jazdením najlepších pretekoch, strieľaní v najlepšej akcii a mávaní mečom hrdinu v najlepšom RPG. Je to o moci. A na tú musíte mať náladu. Do hry nepreniknete za 10 minút, na krátke seansy pred monitorom zabudnite. Musíte naštartovať mozog a hre sa venovať dlhodobo, pozastaviť čas v hre, plánovať, skúmať. Inak hrateľnosť upadá, nedovoľuje žiadne plytké a nerozvážne konanie, začne vás nudiť a frustrovať. Ale kto sa nechá zlákať a pristúpi na tvrdú hru, má o zábavu na dlhé zimné večery postarané.
