Záchrana z placenty a pupočnej šnúry

Stále viac lekárov i rodičov si uvedomuje hodnotu toho, čo sa doteraz považovalo iba za vedľajší produkt pôrodu – placenty. Od roku 1998 sa podarilo zachrániť stovky životov vďaka krvi z placenty a pupočnej šnúry. Táto krv je bohatým zdrojom kmeňových buniek, prekurzorov všetkých zložiek krvi od bojovníkov s infekciami – bielych krviniek – cez červené krvinky, ktoré prenášajú kyslík, až po krvné doštičky, ktoré umožňujú zrážanie krvi po poranení.

Netreba čakať na darcu

Kmeňové bunky z placenty stačia na obnovu krvného a imunitného systému detí s leukémiou, ktorých vlastné biele krvinky sa abnormálne delia a musia sa ničiť chemoterapiou. V minulosti museli lekári hľadať živého darcu, ktorý na transplantovanie ponúkol svoju kostnú dreň (táto tiež obsahuje kmeňové bunky, z ktorých sa tvoria krvinky).

Nanešťastie, mnohí ľudia neprežili dlhé hľadanie vhodného darcu, alebo zomreli na komplikácie, keď sa kostná dreň darcu príjemcovi presne nehodila. Pupočníkovú krv však možno uskladniť a je oveľa pravdepodobnejšie, že ju organizmus prijme a spôsobí menej komplikácií, pretože jej kmeňové bunky sú tolerantnejšie a imunologicky sa odlišujú od buniek z dospelej kostnej drene.

Veľká budúcnosť

Výhody transplantovania kmeňových buniek pupočnej šnúry sa presvedčivo preukázali v prípade leukémie, ale je zrejmé, že tento spôsob nájde aj iné využitie. Kmeňové bunky z pupočníkovej krvi môžu pomôcť obnoviť normálne červené krvinky u ľudí s tzv. kosáčikovitou bunkovou anémiou a rekonštruovať imunitný systém detí narodených s vážnymi poruchami imunitného systému.

Pupočníková krv sa dá využiť aj pri liečbe smrteľných dedičných chorôb spojených s nedostatkom enzýmov, napríklad Hurlerovom syndróme, ktorý spôsobuje progresívnu neurologickú degeneráciu a následne smrť. V takýchto prípadoch môžu kmeňové bunky pupočníkovej krvi umožniť rast nielen normálnych červených a bielych krviniek, ale aj podporovať bunky v mozgu, tzv. mikroglie, ktoré produkujú chýbajúci kľúčový enzým.

Banky pupočníkovej krvi

Po rozpoznaní zjavných výhod transplantácie kmeňových buniek pupočníkovej krvi začali mnohé zdravotné centrá zakladať banky, aby matky mohli darovať pupočníkovú krv tým, ktorí ju potrebujú. The New York Blood Center?s Placental Blood Program (Program placentálnej krvi Krvného centra v New Yorku), ktorý založil Pablo Rubinstein, má v súčasnosti 13 000 darcov; je to najväčšia americká banku pupočníkovej krvi. Kalifornská univerzita v Los Angeles a Duke University majú tiež vlastné programy skladovania pupočníkovej krvi, ktoré sú financované z federálneho rozpočtu.

Komu patrí tá krv?

Avšak podobne ako mnohé nové vedecké objavy, aj transplantácie pupočníkovej krvi prinášajú so sebou rozličné etické otázky. Kto je vlastníkom pupočníkovej krvi: obaja rodičia, matka či dieťa? Čo sa stane, ak matka daruje pupočníkovú krv svojho dieťaťa do banky a u dieťaťa sa neskôr vyvinie leukémia a bude ju potrebovať?

Etické otázky sú spojené aj s príchodom spoločností, ktoré s cieľom ziskov zbierajú a uchovávajú pupočníkovú krv novorodencov na potenciálne neskoršie použitie v rámci rodiny. Majú takéto spoločnosti právo propagovať svoje služby (1500 dolárov za odobratie a 95 dolárov za ročné skladovanie), keď šanca, že dieťa bude potrebovať svoju pupočníkovú krv sa pohybuje od 1:10 000 (podľa New York Blood Center) po 1:200 000 (podľa Národného inštitútu zdravia)?

Odvrátená strana problému

Transplantácia pupočníkovej krvi však tiež nie je bezriziková. Jedným z rizík je možnosť, že kmeňové bunky vo vzorke pupočníkovej krvi sú nositeľmi genetickej chyby, ktorá môže u príjemcu vyvolať chorobu. Takéto poruchy, medzi ktoré sa počítajú vrodené anémie alebo imunodeficiencie (imunitná nedostatočnosť), sa môžu prejaviť až po rokoch.

Banky pupočníkovej krvi by sa vo veľkej miere mohli tomuto riziku vyhnúť, keby krv dávali na 6 až 12 mesiacov do karantény, potom by kontaktovali rodinu a ubezpečili sa, že darca je zdravý.

V súčasnosti New York Blood Center žiada, aby rodičia darcu vyplnili podrobný dotazník s dôrazom na anamnézu chorôb v rodine, ako aj sexuálnu anamnézu. Ak odpovede nie sú uspokojivé, centrum pupočníkovú krv neodoberie. Centrum udržiava s darcami iba krátkodobý kontakt, kým sa nezavŕši testovanie na vírusy. Potom sa už krv stáva anonymnou.

Ďalším obmedzením krvi z pupočnej šnúry je relatívne malý počet kmeňových buniek obsiahnutý v jednotlivých vzorkách. Hoci sa dá pupočníková krv použiť na transplantáciu aj u dospelých, štúdia Pabla Rubinsteina ukázala, že pre obmedzený počet kmeňových buniek v pupočníkovej krvi starší pacienti z nej majú menší prospech ako mladší.

Vedci teraz hľadajú spôsoby ako zvýšiť počet kmeňových buniek vo vzorkách pupočníkovej krvi pomocou živín a rastových faktorov. Taktiež sa pomocou genetického inžinierstva usilujú opravovať genetické chyby.

Futuristická vízia?

Jedného dňa si deti narodené s genetickým defektom kostnej drene alebo krvi budú môcť pri narodení nechať odobrať pupočníkovú krv, dať ju opraviť genetickým inžinierom (do kmeňových buniek sa vložia normálne gény) a znovu zaviesť do tela. Deti tak nikdy nepocítia negatívne účinky svojho genetického dedičstva. Prípadne bude možné takéto dieťa liečiť infúziou kmeňových buniek od vhodného darcu z banky.

Podľa Scientific American