Elizabeth Blackburnová a jej bývalá študentka a spolupracovníčka Carol Greiderová (plus Jack Szostak) sa zaslúžili o lepšie pochopenie toho, ako bunka zabezpečuje svoje rozmnožovanie, starnutie aj smrť.
Ako povedala Carol Greiderová, na začiatku bola prostá ľudská zvedavosť. Chceli zistiť, z čoho sú zložené a ako fungujú teloméry na koncoch chromozómov, ktoré ochraňujú genetickú informáciu pri delení bunky.
Nobelovu cenu získali za objav štruktúry telomér a za objav telomerázy, enzýmu, ktorý aktivuje ich rast.
No to je iba jedna časť príbehu. Druhá spočíva v tom, že na začiatku výskumu telomér stáli pred desiatkami rokov dvaja iní významní genetici, Barbara McClintocková a Hermann Muller (obaja získali neskôr Nobelovu cenu). McClintocková sa preslávila štúdiom – najskôr zaznávaným – tzv. preskakujúcich génov, ktoré chromozómom umožňujú vymieňať si genetickú informáciu.
Spolu s Mullerom dospeli v roku 1930 k záveru, že chromozómy kukurice a ovocnej mušky drozofily obsahujú špeciálne konce, ktoré ich ochraňujú pred tým, aby sa spojili alebo rozstrapkali. Muller tieto konce nazval telomérami.
Od McClintockovej a Mullera vedie (cez Jamesa Watsona) priama cesta k Nobelovej cene, udelenej pred tromi dňami.
Celkom pekná štafeta.
