Na druhú stranu si spomenieme na desiatky až stovky hier, do ktorých musíte preniknúť, postupne otvárať všetky dvere hrateľnosti. To, kam zaradíme akčný projekt Wet, je zrejmé okamžite: ak ste i nečítali naše dojmy z hrania pred vydaním tohto akčného masakru, určite vás presvedčia obrázky. Alebo hlavná hrdinka Rubi Malone, ktorá sa na vás usmeje, vytiahne katanu, jemným švihom oddelí hlavu od tela a pohŕdavým hlasom len tak pre seba povie, že rečí už bolo dosť, chcelo by to pohnúť sa z miesta.
Žienka domáca
Rubi Malone nie je partnerka, ktorej by sme sľúbili vernosť do konca života. Zrejme krátkeho. Síce jej zovňajšok priťahuje – dokonca i bez enormne vyvinutého hrudníka – a dostal by každého, jej pracovná náplň už odradí každého. Rubi, s výzorom a hlasom Elisha Dushku (viď. tabuľka v spomínanom preview), totiž rieši problémy. A nie sú to tie, či ste poliali ráno záhon s ružami alebo či má susedka skutočne o čosi širšie boky ako minulé leto. Rieši problémy katanou, pištoľou, brokovnicou, automatmi. Striktne, bez otázok. Naša hrdinka dokáže skákať, dokáže sa kĺzať po kolenách a dokáže používať svoje zbrane. Doslova. Pri špeciálnych pohyboch sa čas spomalí, takže je streľba do živých terčov podstatne prívetivejšia, navyše ak Rubi drží v rukách kolty, strieľa každým po inom panákovi. Alebo ho po doskoku rozseká. Je to zábava, krv strieka prúdom.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Príbeh, nech je akokoľvek jednoduchý, je svojím úchylným spôsobom príťažlivý. Nielen zápletkou, ale i samotným spracovaním sa Wet podobá na filmy od Quentina Tarantina. Tak ako v prípade týchto hitov jeho snímky buď milujete alebo nenávidíte a považujete za absolútny brak. Wet je na tom úplne rovnako. Je to akčná hra videná z pohľadu tretej osoby, lenže arkádovosť niektorých prvkov a rýchlosť, ktorá vás neustále ženie niekam dopredu ako pinballovú loptičku, si vyžaduje úplne iný prístup než napríklad pri Lare Croft alebo Gears of War. Rubi je stroj na zabíjanie, jedna úloha ju takmer stojí život, o ktorý ju chce niekto pripraviť a keďže ide o dievča tvrdohlavé, aj doráňaná baží po pomste a je to jediné, čo ju zaujíma. Jednu krvavú nevestu netreba pripomínať, všakže... Tak hor sa vpred, stovky noname pánov sa už trasú na to, aby v gejzíroch krvi padali k zemi mŕtvi.
Ako na to
Ako sa Wet hrá, musí byť zrejmé každému. Ono to je vlastne popísané už vyššie a skutočne je to všetko, čo potrebujete vedieť. Rubi behá (dokonca aj po stenách), skáče, robí saltá, máva katanou (je to krásne krvavé mľask), strieľa. Rozdiel oproti iným akciám tohto žánru je v tom, že všetko, ale teraz úplne všetko, sa deje akoby rýchlejšie. Napriek tomu, že paradoxne hojne využívate efekt spomaleného času. Je to svižné, je to arkádové a je to prehnané. Tak ako Tarantinove filmy. Keď strieka krv, tak poriadne. Keď niekoho rozsekať, tak poriadne a nech je tých panákov minimálne sto. Stratiť sa však v tejto krvavej rieke nestratíte. Všetko je prísne lineárne. Niekedy len bežíte smerom dopredu (ono dozadu sa ani nedá, pretože ak vstúpite do miestnosti B, dvere späť do izbice A sa definitívne zamknú) a kosíte všetko, čo vám príde pod ostrie. Inokedy sa ocitnete na veľkom priestranstve a musíte najprv zatvoriť X dverí/vchodov (ikonka prekrížených šablí), odkiaľ sa na vás valia nekonečné zástupy panákov tzv. obyčajných. Nie, že by boli extrémne silní, no ak ich je pekných pár, dokážu vás doslova uflusať k smrti. Neskôr sa ich síce naučíte zvládať a pretancujete sa náročnými miestami. Potom nastúpia náročnejší bossovia. Tí zvládnu mnoho, môžete do nich len strieľať, sekať nedovolia. To je v kombinácii s desiatkami iných panákov zábavnejšie. A niekedy frustrujúce, ale nepredbiehajme, tu nie sme v rade na obed.
Nielen bojom je Rubi živená. Občas totiž musí aj skákať z auta na auto – a dobre, strieľa i tam, ale olovo netečie prúdom. Alebo padá z lietadla a uhýba sa troskám. Chýbať nemôžu ani akčné sekvencie, kedy musíte v určitom časovom intervale stlačiť adekvátne tlačidlo. Ako už bolo napísané v preview, bude aj v recenzii. Vo Wet to je spravené výborne z niekoľkých dôvodov: žiadne krkolomné kombinácie sa nekonajú a na všetko máte dostatok času, takže vnímate nielen to, čo máte stlačiť, ale aj to najdôležitejšie, a to samotnú akciu odohrávajúcu sa „v pozadí“. Takto to máme radi. Oživenie klasickej akcie prináša špeciálny krvavý mód. Vyskytuje sa raz za čas, takže sa ho len tak neprejete a každú sekundu v ňom, hoc aj opakovane po nezdare a smrti, si budete užívať. Textúry prostredia viac-menej úplne zmiznú, všetko sa oblečie do červenej farby s občasnými bielymi a čiernymi linkami. Nepriateľov je habadej, no v masakrálnom berserku ich jednoducho kosíte, až všade strieka biela krv. Alebo ak chcete: Tarantino si dáva rande s Rodriguezom.
Pre tvoje modré oči
Wet nevyzerá po stránke kvality grafického spracovania najlepšie. Úprimne, je to zúfalý priemer. Textúry jednotlivých objektov síce prachom nezapadnú, ale jednoduchosťou ani nezaujmú. Fyzikálny engine existuje len v minimálnej miere a statické predmety nerozstrieľate ničím. Priemernosť spracovania ako takého však odradiť nemôže. Nepozeráme sa na hry ako grafické modly, ale to, ako vyzerajú aj vo vnútri, čo nám dávajú. Wet má filmový výzor. V menu si zapnete zrnenie a všetky tie srandy, ktoré na dnešných DVD nenájdete, ale staršie filmy týmito neduhmi trpia. Potom to vyzerá efektne a vy sa pristihnete pri tom, že síce slabšie technické spracovanie vnímate, ale príliš vám to nevadí, pretože to jednoducho vyzerá inak.
Výber prostredí do sveta dieru nespraví. Áno, továrne. Áno, skákanie po strechách. Áno, bary. Ale je to ako béčkový film a nikdy to nebude ono, ak sa jedna scéna neodohráva na tak tuctovom mieste, asi by to nemalo ten správny šmrnc. Tuctovosť ide totiž ruka v ruke s presne definovaným štýlom, ktorým nás ohuruje aj Tarantino. Najväčším trhákom sú však animácie. Ani nie pohybov všetkých postáv, pretože tie len ujdú: nič extra nepredvádzajú, no nevyzerá to ani na diskotéku epileptikov. To nádherné sa skrýva v jednoduchých prestrihoch filmových sekvencií. Nejde o to, čo sa na nich odohráva, pretože scenár je prostý. Bojový štýl sa v týchto chvíľach nezaprie, no to, čo vás privedie do sledovania so zatajeným dychom sú pohľady kamery. Nič bežné, nič opozerané, nič také, čo by ste videli v každom akčnom filme a hre. Rýchle prestrihy a podivné uhly snímania na bežné záležitosti sú spojené s priblížením sa na detaily tvárí postáv. Na grafiku sa jednoducho nemôžete pozerať tak ako vyzerá (v tomto prípade vás totiž Wet neohúri), ale čo vám dá – a v tomto Wet jednoducho exceluje.
Volume smerom doprava Poznáte to: strieľa sa tam, behajú tam postavičky, ktoré vykrikujú, hlavná hrdinka vzdychá, čepeľ robí „sviiiiist“, sem tam nejaká drsná hláška. Jednoducho rachot. Audio je na úrovni, pretože to všetko búcha a dabing je nadmieru podarený. Viet, ktoré si postavičky odrapkajú síce nie je milión plus päť, ale každá z nich má v talóne charakteristické sfarbenie hlasu, vyjadrovanie. Znovu musíme pritakať: ako z béčkových filmov. O to, že reproduktory rozhodne nevypnete sa však postará sprievodná hudba. Ak si spomeniete na skvostný soundtrack k staršej akcii (taktiež podobne adrenalínového rázu) Total Overdose, bude vo vás výber skladieb k Wet vyvolávať podobné pocity. Decentný výber rýchlych a „mexických“ piesní nemá chybu. Názvy kapiel ako The Hydrophonics, Tha Arkhams, The Chops Tops, Gypsy Pistoleros a mnohých ďalších vám zrejme nič nepovie. Lenže Brian LeBarton, človek zodpovedný za výber hudby a niekoľko skladieb, odviedol geniálnu prácu. Hudba je výborná, znie len vtedy, ak sa niečo deje (strieľate, sekáte), ale keďže to robíte takmer stále, hrá vám do tanca super muzika. Neveriacim Tomášom sa dá odporučiť už len jediné: youtube, "wet soundtrack" a počúvať, počúvať, počúvať. V hre je to skvelé, desiatka bez mihnutia oka.
To vynikajúce
Vlastne to už viete. Hra má spád, je štýlová, páčila sa nám preto, že sa na nič nehrá a ide o oddychovú zábavu, ktorá má proste gule. Nebudeme sa rozplývať nad RPG prvkami (násobiče zabíjania vám dajú viac bodov, za ktoré si nakupujete extra pohyby a vylepšenia zbraní), pretože ide o vec, ktorú zaregistrujete, sem-tam niečo kúpite, ale chcete sa predovšetkým baviť. A strieľať a sekať. Je to akoby tarantinovka. Nečakajte veľké posolstvá a ani zamotaný a dojímavý príbeh. Systém „chodím a všetko sekám“ funguje na výbornú pre atmosféru, ktorá je sakramentsky hustá. Chcete ďalšie prvky typické pre Wet? Nahrávanie nových lokácií: Rubi vstúpi do výťahu, kde je sledovaná čiernobielou kamerou (s otrasnou kvalitou obrazu), pričom raz hrá na harmonike, inokedy nervózne prešľapuje na mieste. Raz za čas sa objavia reklamy, ktoré pripomínajú upútavky spred 50. rokov v rozmachu televízie = sú bizarné, sú šialené a prečo sú tam, to nik nevie. Je to však štýlové. Takže preto.
To, čo už naserie
Wet však nemá v hodnotení číslo vyššie ako osem, hoci od toho bolo skutočne len na milimeter vzdialená. Lenže prišli držkopády. Nie, že by bolo nutné automaticky vypustiť z úst horkú slinu a na Rubi Malone zabudnúť, len je vhodné upozorniť, prečo sa to dohihňalo. O slabšej grafike sme už pár slov vypustili, ale keďže tá prehovorí do konečného hodnotenia len minimálne, prejdeme ďalej. Ovládanie je super, všetko ide ako po masle, len kamera robí občas psie kusy. Problém je s presnosťou, nasmerovaním pohybu a zasekávanie sa o predmety. Fyzika totiž, ako bolo spomenuté, vlastne nefunguje. Niekedy sa vám z toho zamotá hlava, mnohokrát zbytočne zomriete, ale nie je to nič, pre čo by bolo nutné kriviť tvár, aj keď radovať sa z toho nebude nik.
Hrateľnosť nie je originálna, ona je jednoducho svojská a tým je super. Lenže keď robíte niekoľko hodín to isté, je dosť pravdepodobné, že sa vám to zunuje, čo v prípade pomerne primitívnych herných prvkov Wet platí dvojnásobne. Preto je vhodné to kúskovať a nepresedieť pri tom celý deň, pretože potom hráte už len z donútenia. Koncept akčného pochodu sa totiž ani za nič na svete nemení a nech sú súboje akokoľvek efektné (čo sú), postupne vám porciovanie protivníkov predsa len začne trochu pôsobiť na výšku hladiny zábavnosti. Horšie to je s nevyrovnanými úsekmi. Sú rôzne obtiažne. Tie, ktorými preletíte s krvavou katanou v ruke, sú samozrejme famózne a keď to je ešte aj výzva, kedy sa bojíte o zdravie, no napokon tú pliagu vykynožíte, je to ešte lepšie. A chrochtáte blahom, výskate ako pri filmových scénach, ktoré vás nakopali do zadku a vy ste ich neveriaco sledovali. Proste famózne. Lenže neskôr sa pravidelne začnú vyskytovať scény, pri ktorých niekoľkokrát virtuálny život Rubi ukončíte. Nie raz, nie päťkrát, pretože je nutné prísť na to, ako sa cez tú masu premlátiť a je potrebné mať i povestné šťastie. Zoskok z lietadla bude patriť medzi nenávidené scény (a keď to spravíte celé na jeden šup v samotnom závere a náhodou sa na to niekto pozerá, určite bude mať úplne opačný názor), niektoré boje sú až príliš frustrujúce (nezabudnime na kameru). Jednoducho je to niekedy zlé a navyše sa to dlho nahráva.
A niekoho môže značne iritovať, že ide len o primitívnu arkádu. Ale to je asi taká výhovorka ako to, že niekomu vadí na futbale to, že sa hrá s futbalovou loptou a na brány.
Posledné zúčtovanie
Rubi je fajn. Wet je fajn. Má to svoje chyby, no zároveň i čosi, čo vás proste bude priťahovať. Štýl, akým sa Wet snaží zaujať je na hernej scéne vidieť minimálne a ak ho náhodou milujete, musíte Wet stoj čo stoj mať. Nie je tam všetko v poriadku, niekedy je to skutočne na nervy a nebyť toho, že trieskanie gamepadom o gauč neublížilo ani hovníku a ani ovládaču, ale skôr hornej končatine hráčovej, bolo by to bezbolestné. Lenže nie je. Keby bola odstránená nevyrovnaná obtiažnosť, ustúpili by do pozadia aj niektoré hluché miesta (nie, z Rubi nová Lara nikdy nebude, hoci v hre nájdete pasáž, kde musela hopkať a bolo to fakt zlé). Nič však nie je dokonalé. Wet však rozhodní stojí za to, aby ste mu dali šancu. Je to také škaredé káčatko, ktoré vás môže milo prekvapiť. Rozhodne nás hra bavila viac ako niektoré ospevované tituly velebené dlhé mesiace pred vydaním samotným (spomeňme na Far Cry 2 alebo Prototype).
