BRATISLAVA. V pondelok mal v bratislavskom A4 - Nultom priestore premiéru film Franny Armstrongovej The Age of Stupid (Vek hlupákov), odohrávajúci sa v roku 2055 po globálnom jadrovom konflikte, vyvolanom zmenou klímy.
Starý muž, ktorý žije v zničenom svete, si pozerá zábery z filmového archívu z našich čias a pýta sa: Prečo sme nezastavili klimatickú zmenu, keď bol ešte čas?
Odpoveď znie, že ľudstvo sa odjakživa správalo hlúpo, dôkazom čoho sú pretrvávajúce vojny o majetky a neschopnosť pozrieť sa dopredu. Ani na začiatku 21. storočia zo svojich zvyklostí nevybočilo.
Čo iné teda mohli hlupáci čakať, keď si tak systematicky pílili pod sebou konár?
Dva scenáre
Všetko sa zdalo také jednoduché. Ak je pravda, že klímu mení človek, stačilo obmedziť spaľovanie uhlia a ropy, prípadne sa naučiť odbúravať oxid uhličitý – a globálne otepľovanie by sa (časom) zastavilo. Hlupáci to však neboli schopní urobiť.
Lord Lawson napísal knihu o globálnom otepľovaní „triezvo a bez emócií“, hoci sám sa emóciám vždy nevyhol.
Píše, že veda o klíme je iba jedným aspektom globálneho otepľovania. Dôležité je rozoznať, aké opatrenia
sú politicky reálne. Urobia politici správne rozhodnutie?
Teraz predložme iný scenár, v ktorom tiež hrajú hlavnú úlohu nerozumní ľudia, tentoraz z knihy britského ekonóma Nigela Lawsona Vráťme sa k rozumu (v českom preklade Petra Holčáka, Dokořán, Praha 2009).
Lord Lawson of Blaby, minister vo vláde Margaret Thatcherovej konštatuje, že svet netreba zachraňovať pred globálnym otepľovaním, ale pred tými, ktorí preháňajú jeho nebezpečenstvo.
„Nové náboženstvo globálneho otepľovania... obsahuje zrnko pravdy a obrovskú kopu nezmyslov... Zdá sa, že sme vstúpili do nového veku nerozumu, čo je hlboko znepokojujúce.“
Lawsonova pozícia je založená na veľmi optimistickom presvedčení, že súčasné klimatické počítačové modely nemožno preceňovať, lebo pracujú s príliš zložitým až chaotickým systémom.
Nemáme teda istotu, že globálne teploty sa budú ďalej zvyšovať.
Načo pomáhať bohatým?
Lawson však pripúšťa, že otepľovanie môže pokračovať. V tom prípade treba zvážiť náklady, ktoré prinesie znižovanie emisií, a prínosy, ktoré z toho pre našich potomkov vyplynú.
Keďže Lawsonovi je jasné, že v globále svet speje k väčšiemu bohatstvu, je nerozumné zajtra vynaložiť obrovské čiastky na nové technológie iba preto, aby bohatí ľudia koncom tohto storočia boli iba o trochu chudobnejší (aj tak im hrozí niekoľkonásobne väčšie bohatstvo ako máme k dispozícii my dnes).
Ďalším argumentom je postoj Číny a Indie. Obe krajiny majú obrovské zásoby uhlia a obe chcú pre svojich ľudí vyššiu životnú úroveň, akú si počas priemyselnej revolúcie vybudovali s využitím fosílnych palív Európa a Severná Amerika.
Taktiež nie je jednoduché rozhodnúť, ktorá z možných globálnych hrozieb (terorizmus, celosvetová pandémia, dopad asteroidu) je v porovnaní s globálnym otepľovaním naliehavejšia; spomína knihu súčasného predsedu britskej Kráľovskej spoločnosti Martina Reesa Naša posledná hodina, z ktorej rozhodne nevyplýva, že by svet mal prednostne riešiť práve globálne otepľovanie.
V reálnom svete máme konečné zdroje a musíme určovať priority, tomuto sa uniknúť nedá, píše Lawson.
„Význam by mohla mať iba zásadná zmena nášho spôsobu života, akú by priniesol podstatný nárast cien energie; ten je nevyhnutný nielen preto, aby sme jej spotrebúvali menej, ale aj preto, aby sa bezuhlíková energia stala konkurencieschopnou.“
Červená žiara nad klímou?
Film Vek hlupákov stojí za to, aby sme si ho pozreli. Za prečítanie stojí aj kniha lorda Lawsona.
Jeden z divákov k filmu The Age of Stupid povedal: „Vedci, filmoví producenti a nakoniec aj širšia verejnosť si začínajú pomaly uvedomovať osudovú prepojenosť a zložitosť súčasného sveta. Film ukazuje, že každodenný život ľudí môže mať veľmi významné dopady na životy ľudí na opačnej strane sveta. Hoci sa zameriava najmä na klímu, jeho posolstvo je hlbšie; snaží sa naznačiť, že s naším súčasným pohľadom na prírodu a svet nie je všetko v poriadku.“
Kniha lorda Lawsona Vráťme sa k rozumu je zas pozoruhodná najmä tým, že analyzuje globálne otepľovanie z praktickej stránky. Zrejme si naozaj málokto uvedomuje, čo všetko bude treba obetovať, aby sme dokázali obmedziť emisie z ropy a uhlia natoľko, aby sa prestal zvyšovať obsah oxidu uhličitého v ovzduší.
Autor sľubuje pohľad bez emócií, preto je škoda, že na záver stotožňuje bojovníkov proti oxidu uhličitému s marxistami, ktorí keď zistili, že sa komunizmus skončil, sa rýchlo prefarbili na zeleno.
Je to nefér úvaha, najmä keď oxidom uhličitým kedysi argumentovala aj Lawsonova šéfka, „železná lady“ Margaret Thatcherová vo svojom spravodlivom boji proti rebelujúcim baníkom.
„Alarmisti“ však môžu kontrovať: ak rozvážny Lawson navrhuje vôbec nejaké opatrenia, potom najmä také, akých bol schopný už nevzdelaný ruský mužik v časoch Petra I. (hovorí sa im adaptácia): keď bude zima, dám si kožuch. Keď bude teplo, tak ho vyzlečiem. Nuž a ak bude veľa vody, navlečiem si vyššie gumáky.
(ač)
Energia a Parkinsonove zákony
Nájdu sa spoločné stanoviská pri spoločnej snahe uplatňovať nízkouhlíkové energetické zdroje?
BRATISLAVA. Parkinsonov zákon rovnosti expertov hovorí, že na každého experta pripadá iný expert s opačným názorom.
Ukázalo sa to aj v diskusii po filme The Age of Stupid v bratislavskom V-klube, ktorú vtipne moderoval Juraj Rizman zo slovenskej pobočky Greenpeace.
Symbol globálnej civilizácie – ropná vrtná veža. ILUSTRAČNÉ FOTO – TASR/AP
Traja zástancovia nevyhnutnosti obmedziť obsah uhlíka vo vzduchu sa v nej nemohli zhodnúť, ako to reálne dosiahnuť: využívať viac veternú a slnečnú energiu a energiu biomasy alebo aj nepopulárnu jadrovú?
Je jasné, že veľmi vítanými zdrojmi sú aj vietor (pozrite sa do Rakúska, do Maďarska či do Veľkej Británie), aj Slnko (pozrite sa do Nemecka). Zatiaľ však vo svete aj u nás tvoria iba okrajový doplnok energie, získavanej z klasických zdrojov.
No a ak sa pozriete trebárs do Francúzska, zistíte, že zabezpečuje väčšinu elektrickej energie z jadrových reaktorov.
Zrejme vďaka včasnému nástupu hneď po druhej svetovej vojne, keď ešte jadrové reaktory buď neboli také drahé, alebo také hrozivé.
Čo teda potrebujeme, ak berieme klimatickú zmenu vážne? Zrejme všetky tieto zdroje. Ideálne by bolo, keby raz nastal súhlas expertov aspoň v tomto.
Pretože ak sa nevedia dohodnúť traja ľudia z jednej krajiny, ktorým ide o spoločnú vec, ako sa majú dohodnúť tisícky expertov zo stoviek krajín, záujmy ktorých sú veľmi rôznorodé?
Keďže zástupcovia vládnych inštitúcií pozvanie na diskusiu vo „véčku“ ignorovali, vraj ako vždy, nedozvedeli sme sa, čo majú v skutočnosti v pláne oni, ak vôbec niečo.
(ač)
