Veď ich platformy sú predsa pre malé deti, pre hlupákov a proste je to len krabica pri TV, ktorá prehráva disky s hrami. Samozrejme hlúpe, pre malé deti a proste vôbec. Konzolisti sa zas môžu smiať PC hráčom, že ich platforma je dlhodobo zanedbávaná, pretože sa na ňu predá 10 kusov hry, a to ešte polovicu rozdali vývojári svojim rodinným príslušníkom. Áno, hráči sa majú radi. Teraz si však predstavme skutočne božskú situáciu: všetci sa spoločne chytíme okolo pliec, prestaneme si nadávať a... a dočkáme sa konzolového simulátoru.
Značka IL-2 Sturmovik je PC hráčom dobre známa, pre fanatických letcov predstavuje vrchol nirvány a tak plnohodnotne ich nevzruší ani pohľad na roztiahnuté nohy priateľky. Alebo priateľa. Ale to sa nechceme zamotávať. Pre sviatočných letcov trochu náročnejšie lietadielka, ale keď sa naučíte základy, dá sa s leteckým simulátorom z obdobia druhej svetovej vojny náležite pobaviť. Zabrala komunita, multiplayer je dodnes nesmierne obľúbeným, tak prečo to neskúsiť na konzolách? IL-2 Sturmovik: Birds of Prey je najlepšia odpoveď – skúsiť to rozhodne treba, pretože máme pred sebou čosi, čo na konzolách nenájdete len tak a ono to je navyše i kvalitné a keď chcete, tak i poctivo náročné.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Menšia recenzentská vsuvka: isteže, skáčeme od radosti, keď distribútor pošle načas review kópiu hry (=štátny sviatok) a ešte viac, ak ide o očakávaný projekt. Menej však už, keď sa z obrazovky na recenzenta škerí azbuka, ktorá ho žiaľ (v tomto prípade) tesne obišla a jediným upísaním diablovi bol sľub iskričky. So slovníkov v ruke sa letecký simulátor hrať nemusí, no ono vysomáriť sa z menu bol niekedy problém a chvalabohu, že bol príbeh patetický (pohľad na lietadlo, slová o tom, ako tých prašivých fašistov, ktorí znásilňujú starcov a deti a pod., treba zničiť). A druhov misií asi tak päť. K vám sa istotne dostane anglická verzia, takže si s tým nemusíte lámať hlavu a budete náležite nadávať.
Nadávať? Ono priniesť aj do simulátoru príbeh sa oplatí. Kampaň je totiž v Birds of Prey statická a máme pred sebou dve desiatky misií rozdelených do šiestich kampaní (zamrznuté Rusko, nejaká tá Británia, hybaj ho na Berlín, obsadenie Sicílie...), v ktorých musíte niekam prísť, niečo brániť alebo naopak niečo na zemi/morskej hladine vybombardovať a všetko to je poprepletané so súbojmi v oblakoch. Nič prekvapujúce, nič zviazané s príbehom jedného hrdinu. Poznáte to: konflikt jednotlivca na pozadí obrovského nešťastia a podobné žvásty, ktoré však vynikajúco fungujú, čoho dôkazom je napríklad arkádová séria Ace Combat. Máme textový brífing, máme červeným vyznačené ciele a je už len na vás, ako sa dopracujete ku kladnému výsledku. Táto jednoduchosť a jednotvárnosť v kampani zamrzí a vyzerá to, akoby sme sa vrátili niekoľko rokov dozadu, keď sme si z menu vybrali misiu, vypočuli si zopár teplých slov a hrali. Trochu tej omáčky okolo by neuškodilo aj napriek tomu, že ide o simulátor.
Okrem kampane nájdete v menu aj samostatné misie, ktoré nie sú zviazané žiadnym príbehom, ale to vlastne poriadne ani kampaň. Tieto úlohy sú však presne dané a na rozdiel od kampane nie sú primárne úlohy postupne rozvetvované, ale máte pred sebou problém, ktorý ak vyriešite, máte nakúpené a v opačnom prípade ničíte lietadlo za lietadlom až do momentu, kedy všetko červené na mape zhasne.
V duchu starých simulátorov – aj tak by sa dal nazvať výber herných módov, ale nebudeme príliš rýpať do osieho hniezda. Romantický príbeh je vlastne taký mainstreamový prídavok, ktorý má zabezpečiť, aby sa hra páčila aj bežným ľuďom. Lebo sa tam zachraňuje svet a je tam veľa výbuchov. A drsný hrdina, ktorý bojuje za svoju lásku. Tu máme čisto lietadlá, ktoré majú niekoľko desiatok rokov na konte a napriek tomu, že nejde o žiadnych nespratných mladíkov, skrotiť ich je niekedy obrovským problémom. A v tom je čaro celej hry. IL-2 Sturmovik: Birds of Prey sa totiž hrá vynikajúco. Na prvý pohľad pomerne skromné, no v podstate bohaté možnosti nastavenia robia z hry vhodný titul pre začiatočníkov, ktorí si chcú užiť pomerne arkádové lietadielka s nekonečnou zásobou náhradných strojov po zostrelení (alebo zapichnutí do zeme). Skúsenejší si zvolia simulátor, kedy je dostať stroj do vývrtky otázka niekoľkých desatín sekundy. Obmedzte si počet strojov, ktoré môžete za jednu misiu zničiť (ak všetky vyplytváte, idete samozrejme odznovu, inak pokračujete tam, kde ste pred virtuálnou smrťou skončili) a máte pred sebou niečo, čo na konzolách ešte nebolo!
Či veríte alebo nie, pri pokročilých nastaveniach sa zo začiatku nebudete sústrediť na letecké súboje, pretože zápasiť budete predovšetkým z vlastným lietadlom. Neprirodzene zdvihnuté ego z jednoduchšej, arkádovej, časti spadne z nebeských výšin do pavilónu zúfalstva. Plač a škrípanie zubov. Lietadlo vo vzduchu udržíte, no zmeny smeru letu, prípadne snaha dostať sa za nepriateľa alebo len jednoduché obranné manévre sa razom stanú abnormálne zložité a väčšinu času budete tráviť padaním k zemi. Už to nie je len kvedlanie analógovou páčkou, zvládnutie strojov potrebuje cit, musíte vedieť pracovať správne s plynom, vedieť, kedy môžete pritlačiť na pílu a dokonca sa naučíte vývrtky využívať vo svoj prospech. Verte však, že čaro spoznávania parametrov jednotlivých strojov a zžitie sa s nimi si od vás vyžiada more času. Len potom si začnete užívať dogfighty a pochopíte, že dnešné letecké súboje na vzdialenosti niekedy i kilometrov sú jednoducho nudné. Zameriate nepriateľa, odpálite navádzanú raketu a čakáte. Bum, ďalší zárez na krídle. V druhej svetovej vojne ste sa museli pekne stretnúť na vzdialenosť maximálne stoviek metrov a páliť s guľometom. V rámci náročnosti si môžete vypnúť ukazovateľ miesta, kam presne by ste mali mieriť, ak chcete nepriateľa poškodiť, ale to chce hodiny a hodiny cviku, aby vám jemné stratégie prešli do krvi. Rytiersky súboj jeden na jedného je totiž v šírom nebi často zneužiteľný – a uniknúť dvom spolupracujúcim lietadlám je skutočne kumšt. Česť ide niekedy bokom, tých srabov musíte dostať na zem - aj preto funguje jednoduchý systém zadávania príkazov ostatným wingmanom.
Celé je to o hrateľnosti, pre konzoly o neporovnateľnom zážitku. Ovládanie gamepadom vôbec nijak neobmedzuje hráča a doslova všetko potrebné máte pod palcom. Arkádový verzus simulátorový model ovládania vám nádherne ukáže, aké náročné to vtedajšie letecké esá s kniplom mali. V tom je výzva: nie je to trápna arkáda, nie je to trápne pripisovanie si desiatok zostrelení ako v HAWX, Ace Combate alebo dokonca niekedy i Blazing Angels. Tu ak si nastavíte náročnosť maximálnu, si bez tréningu ani len nevrznete. Je to zúfalé a spočiatku si budete trhať vlasy. Umelá inteligencia totiž nie je až tak kvalitná, avšak dokáže vzdorovať, snaží sa vhodne brániť a vie využiť vaše zaváhanie a zaútočiť. Raz za čas sa pozabudne ako vy a napáli to po nezvládnutom manévri do zeme - všetko je to v rámci normy. Keď prejdete do multiplayeru a náhodou sa stretnete s profesionálom, nepomôže vám nič. Zúfalstvo v tvári a otázky typu „ako to preboha robí“ vás donútia vrátiť do singleplayeru a cvičiť. Presne v tom je čaro Birds of Prey. Staré kúsky v hangároch musíte vedieť zvládnuť: musíte vedieť ako sa správajú, musíte spoločne splynúť v jeden fungujúci, vzájomne sa dopĺňajúci hybrid. A k tomu sa staršie mašinky z druhej svetovej hodia najlepšie. Nič proti moderným stíhačkám.
Tento, pomerne romantický, postoj buď chápete alebo ide úplne mimo vás a potom v Birds of Prey nájdete len arkádu alebo nehrateľný simulátor. K multiplayeru, zrejme najväčšiemu lákadlu zatiaľ pristupujeme s miernym dešpektom, ale skrýva taký potenciál, že by sa po roku oplatilo k nemu vrátiť a povedať, ako sa komunita okolo tohto titulu rozrástla. Zatiaľ to je totiž bieda. To, že hra podporuje až 16 letcov, ktorí sa v môžu jeden moment zniesť do nebeských výšin, je samozrejme pekné, no nám sa podarilo zastrieľať si maximálne v šestici. Nestabilita multiplayeru síce nie je veľmi závažná, avšak jeho ťažkopádnosť a problémy s vyhľadávaním hráčov sú stále príliš viditeľné na to, aby bol hodnotený vyslovene a zaslepene kladne. Chce to čas, vyladenie a hlavne viac hráčov. Okrem základných módov ako Deathmatch alebo jeho tímová obdoba zaujme napríklad ochrana pozemných cieľov (druhá partia ma za cieľ ich naopak zničiť) alebo model známy z Battlefieldu, kedy musíte získavať pod svoju farbu letiská a súperovi v tom naopak zabraňovať. Na zemi ste bezbranní a spolupráca je nutnosťou, čo je však zatiaľ trochu problematické. Nič to však nemení na tom, že multiplayer má obrovskú budúcnosť hlavne pre náročnejších hráčov, len bude chvíľu trvať, kým sa to všetko utrasie.
Technické spracovanie je na nadštandardnej úrovni. Modely lietadiel hýria detailmi a po poškodení vytvára deformujúci materiál na krídlach strojov otvory, cez ktoré môžete vidieť okolitú krajinu. Rôzne dymové efekty z čmudiacich motorov po zásahu alebo stopy po vypálených projektiloch sú príjemné na pohľad, no najviac zostanete obarení z mrakov. Oblakov. Bielych vankúšikov, na ktorých posedávajú anjelikovia. Nazvite si to akokoľvek, prepnite sa do pohľadu z kokpitu (okrem toho tu máme externú kameru, takže vidíte celé lietadielko a pohľad takmer bez HUDu) a uvidíte, že nič neuvidíte. Proste nádhera. Po kokpite je samozrejme možné sa voľne rozhliadať a že je vymodelovaný do najmenších detailov, nemusíme pripomínať. Nejednému nadšencovi odkvapne slinka nadšenia. Ale k mrakom. Vyzerajú výborne a budete ich (resp. by ste mali) využívať aj ako taktický prvok v boji. Stalo sa nám že sme sa v oblaku zrazili so spolubojovníkom, a to nie je žiadny scenár z komédie. Neverili by ste, aké náročné je napáliť to do oproti letiaceho stroju, no ako naschvál, v oblakoch je možné všetko. Ak sa vám však podarí opak a po vletení do mraku spravíte špeciálny manéver, dostanete sa nenápadne za chrbát protivníka, ktorý po vyletení z hustého mlieka stratil pojem o vašej pozícii, držíte spúšť s obrovským nadšením, hurónsky sa rehocete a hladíte sa po hlave na znak pochvaly za zvuku mačacieho pradenia. Konečne to funguje a mraky nie sú len akési polopriehľadné objekty.
Povrch samozrejme nepobral až tak obrovské množstvo detailov ako mašiny, s ktorými si užívate vo výškach, no pozerá sa naň dobre, stromy vyzerajú uveriteľne, domčeky taktiež, len opakovanie rovnakých objektov v rámci jednej mapy je príliš očividný. Ale ak máte dostatok času šmírovať očami po okolí, zvýšte si obtiažnosť a budete zemský povrch poznať z trochu iného uhlu pohľadu. A pomerne často, pretože rypákom to do neho napálite nie raz. Tak ako sa pevnina dá brať ako klad, je morská hladina len akousi pochybnou ropnou škvrnou, ktorá je statická odporná a jedinou zábavou na vode je zniesť sa tesne nad jej povrch, zničiť vrtuľu a potom samovražedne to napáliť do nepriateľskej lode. Inak je vodná hladina neskutočne odpudzujúca. Animácie ako také v hre nájdete, no je ich minimum. Dobové zábery počas kampane majú svoje čaro, ale je ich málo a ide vlastne len o všeobecný podklad k tomu, aby vám niekto narozprával, že udatní letci musia vyprášiť kožuch tým druhým, už menej udatným, letcom. Pred misiou si užijete maximálne tak pohľad na lietadlo, zopár teplých slov, iný pohľad kamery so záberom na lietadlo a už treba ísť hasiť to, čo vás o chvíľu začne sakramentsky páliť.
Ruština je samozrejme krásny jazyk a nadabované monológy trhali srdce (horšie to bolo s azbukou). Sú vynikajúce a taktiež potešia hlasy pilotov. Angličania vykrikujú po anglicky, Nemci zas prosia o pomoc a revú, že dostali zásah v nemčine. A tak to má byť. Zvuk hučiacich motorov, svištiacich striel, namáhaných strojov, vetru – jednoducho všetkého okolo vás má správny šmrnc a práve Birds of Prey je titulom, kde treba dať volume smerom doprava a ten rachot si zaručene užijete. Skvostnú audio atmosféru vynikajúco dotvára hudba. Samozrejme dobová, samozrejme orchestrálna a prekvapujúco Jeremy Soul. Netušíte koľká bije? Tajomná skratka UTFG v praxi.
O IL-2 Sturmovik: Birds of Prey by sa dalo písať ešte desiatky minút. Bavilo nás robiť strmhlavé nálety, bavilo nás bombardovanie lodí, hrýzli sme si do jazyku pri minúty trvajúcich súbojoch s ostatnými vo vzduchu. Áno, nakláňanie sa na stoličke a vstávanie z nej sa vracia vo svojej plnej paráde. Základ položený v PC verzii sa ani v konzolovej prerábke nezaprie. Tým, že sa hra pridaním akčného modelu otvorila aj bežným hráčom, si získala naše sympatie. Zalietať si zalieta každý, avšak majstrovstvo musíte získať tvrdým tréningom. Chyby tu žiaľbohu nájdete taktiež a, ešte raz žiaľbohu, sú pomerne vážneho ranku: hra vyzerá výborne, výborne zvučí, je chytľavá a podobne. Áno. Lenže kampaň je pomerne krátka a ide len o sled misií (plus doplnené o ďalšie samostatné úlohy), ktoré sú navyše striktne statické, takže viete, že ak zničíte lodičku, spoza rohu na vás vyletí rozzúrený fašista. A keď budete chcieť ukojiť svoje chúťky v multiplayeri (a tomu do budúcnosti plne dôverujeme), zistíte, že ja dáky neohrabaný, takmer nik tam nie je a navyše vám pokojne hra hodí na mapu skúsených borcov, takže si za desať minút ani nepípnete. Napriek tomu je IL-2 Sturmovik: Birds of Prey najlepším konzolovým simulátorom. Konečne.
