Damnation - pichnite ma nožom

Predstavte si hru. Na prvý pohľad vynikajúca kombinácia obľúbených žánrov, ktorá by hrateľnosťou mohla prilákať početné publikum.

Zaujímavá zápletka spája pomerne nie tak často využívané obdobia – či už skutočné alebo vymyslené. A navyše drsný hrdina a sporo odetá slečna a pomsta a zbrane a indiáni a proste. Hit ako hovädo. Takmer.

Niečo tu smrdí
Sú totiž hry dobré, priemerné a zlé. V skupine herného odpadu nájdete skutočne podradné kúsky, ktoré sú však až tak zlé, že sú vlastne dobré. Vidíte a vnímate chyby, no zároveň sa zabávate. Ich hodnotenia atakujú spodné hranice stupníc a keby sa dalo, niekedy by aj záporné číslo padlo. Zároveň však existujú hry, ktoré sú zlé, nemajú až tak nízke hodnotenie, no nedotkli by ste sa ich ani olovenou trubkou, pretože ich účinok je opačný: rozzúria, nudia, privedú k plaču. A všetko naraz. Väčšinou sa to stáva pri hrách nadšene očakávaných, z ktorých sa napokon vykľujú neskutočné zmätky. Damnation je presne taký. Zlý. Na začiatku, v strede, v poslednej úrovni a v úplnom závere skutočne netuším, pretože hra chvalabohu (znovu) spadla do Windowsu a napriek tomu, že do konca možno zostávalo zopár desiatok minút, ruka odmietala kurzor myši preniesť na ikonu s hrou. To už radšej amputácia ukazováku ako dvojklik na fešnú ikonu Damnation.


Všetky screenshoty z hry nájdete v našej galérii

Takže tak sa má vec a kto sa vám bude snažiť nahovoriť, že za tých pár Euro sa to oplatí a veď je to lacné, odkážte ho na akúkoľvek inú akčnú hru videnú z pohľadu tretej osoby, kde sa strieľa a skáče. Vek hry nezohráva úlohu. A ono to pritom vyzerá dobre. Máme tu Tomb Raidera, máme tu kvázi Gears of Wars, máme tu steampunk, máme tu americkú vojnu za nezávislosť, máme tu indiánov, máme tu mágiu a napokon aj frustráciu, príšernú nudu, otrasné spracovanie, stupídny príbeh, nemotorné ovládanie, amatérske ozvučenie a funkčnú položku Ukončiť hru. Vďaka za ňu.

Ranná nevoľnosť
Príbeh spája pomerne zaujímavé prvky histórie a celú zápletku nám vývojári podávajú vo forme steampunku. Vojna za nezávislosť v Severnej Amerike stále trvá, hoci sa píše už 20. storočie. Technológia pokročila, takže všetkému vládne para, dominujú obrovské zbrane zostrojené hlavne z rudy, veľké budovy, továrenské komplexy, masívne stroje, no elektronika žiadna. Ak ste hrali napríklad RPG Arcanum, určite tušíte koľká bije. Svojské spracovanie tak pripomína ako fantasy, tak i Half-Life 2 - vďaka vojnovému konfliktu s fanatickým diktátorom na čele. Hlavným hrdinom je Hamilton Rourke, ktorého vždy sprevádza niekto z jeho parťákov (slečna s veľkým výstrihom jedna - liečiteľka; drsný ujo jedna – najprv súperia a lezú si na nervy, potom drsno-hrdinsko-teplým pohľadom na seba kývajú ako sa majú radi; slečna s veľkým výstrihom dva, ktorá najprv zradí, aby sa vrátila na stranu dobra – za svojim otcom, ktorý je mimochodom váš šéf). Rourke je v centre konfliktu, no prvoradý je pre neho boj osobný: chce nájsť svoju ženu, ktorú drží v zajatí nepriateľ. A indián? To je taký veštec využívajúci mágiu, predpovedajúci budúcnosť. Pozor, pre odvážnych masochistov nasleduje do konca odseku jeden nechutný spojler. Aj indián skončí v rukách úhlavného ancikrista Prescotta, ktorý si chce všetko podmaniť. Indián je brat slečny s veľkým výstrihom jedna. A Rourke svoju ženu nájde a zabije ju, lebo PSI (to sú tí zlí) z nej spravili monštrum, stroj na zabíjanie. A potom sa úplne že nahnevá a s chladným pohľadom ide Prescottovi po krku. Koniec spojleru. Príbeh plný zvrat(k)ov.

City bokom
Príbeh je možno – pri zavretých očiach a všetkých ostatných ľudských otvoroch – stráviteľný, jeho prezentácia však stupídna. Keď nájde Rourke svoju ženu, tá povie pár teplých slov (Rourke, zabi ma, kým sa ovládam). Strih na Rourke-a. Nič, mimika tváre v animáciách neexistuje. Strih na slečnu s veľkým výstrihom dva, ktorá neosobným hlasom povie: „Oh, bože.“ Strih na padajúcu ženu. Rourke beží k žene. Stojí nad ňou. Dobehne aj slečna s veľkým výstrihom dva. Chvíľu sa nič nedeje. Žena sa prestane ovládať. Niekam odletí. Slečna s veľkým výstrihom prehovorí zúfalo monotónnym hlasom: „Musíme ju zabiť.“ Rourke mlčí. Strih. Začína sa prestrelka. Navyše slečna s veľkým výstrihom približne od polovice hrania neustále opakuje a pýta sa Rourke-a, či jej už verí. Rourke mlčí. Asi nie...

Situácia číslo dva. Rourke a slečna s veľkým výstrihom jedna hľadajú tajnú chodbu. Nájdu ju. Slečna s veľkým výstrihom jedna zúfalo zvolá: „Čo budeme ďalej robiť?“ Rourke bez akejkoľvek mimiky zahlási: „Myslím, že viem!“ Vytiahne z vrecka obrovský kľúč, ktorý dostal pred 15 minútami od zomierajúceho starostu (ktorý je mimochodom a kašleme na spojleri, otcom drsného uja jedna, ktorý ho ako syna odmieta, no napokon, tesne pred smrťou, to oľutuje a začne ho mať rád). Strčí ho do zámku. Dvere sa otvoria. Fanfáry neznejú, ale dve mozgové bunky zapojené do tejto hádanky v Rourke-ovej hlave búchajú činelmi ako bláznivé. Áno, takto vyzerá väčšina animácií. Postavy na seba pozerajú ako retardované, nepohnú sa, z huby púšťajú tuctové hlášky, jednoduché vety. Žiadne posolstvo, žiadne herecké výkony, žiadna snaha o pútavé rozprávanie.

Poďme sa spolu hrať
Ale dôležitá by mala byť predsa hra, nie? Mala, ale tá je rovnako zúfalá ako rozprávanie príbehu. Hrateľnosť môžeme rozdeliť na dve časti: akčnú a akrobatickú. V akčnej strieľate, v akrobatickej (prekvapujúco) skáčete. Lenže ani jedna nie je podarená, zábavná, príťažlivá. Akčné pasáže sú nudné. Dôvodov je viacero: účinok zbraní je biedny a ich počet tobôž. Tých zopár kúskov (pištoľ, brokovnica, automat, klincomet, sniperka, podivná automatická pištoľ, granátomet a granáty) stojí za veľké hnedé, čo ráno čľupká v záchodovej mise. Akoby ste hádzali do nepriateľa kamene (automat), prípadne viac kameňov (brokovnica). Z nepriateľom to niekedy nič nerobí a musíte do neho mlátiť a mlátiť. Aby sa nepovedalo, že je to príliš náročné, tak sú protivníci hlúpi. Ale neskutočne. Človek by až sarkasticky povedal, že na AI robili naši páni papaláši, ale ešte aj tí majú nejaký pud sebazáchovy a keď ide do tuhého, stiahnu zadok a utekajú. Tu nie, tu čakajú, postávajú, prípadne vám bežia oproti. Jediné problematické pasáže nastanú, keď sa začnú zasekávať, podivne motať – vtedy ich proste kvôli neprirodzeným pohybom nedokážete trafiť, zatiaľ čo oni epileptickými záchvatmi zrazu prestanú a dajú vám poriadnu do držky. Úsmevné. Zasmejme sa všetci.

Pri akcii sa navyše nemôžete kryť (žiadne Gears of Wars, žiadne Rainbow Six: Vegas, Kane & Lynch, Quantum of Solace... proste to, čo je dnes už štandardom pri third person akciách), takže buď idete dopredu a strieľate a triafate, alebo sa ukryjete do budovy či neustále pobehujete ako zmyslov zbavení. To postačí, nepriatelia sa totiž trafia len vtedy, ak ich je príliš mnoho a na váš chaotický pohyb reagujú oneskorene, takže vás zasiahnu, pretože mierili tam, kde ste boli pred pár sekundami, no náhodou ste sa tam ocitli znovu. Alebo výbušné sudy. Väčšinou sú v hre kvôli tomu, aby ste sa efektívne zbavovali nepriateľov. Tu je to úplne naopak. Od radosti budete skákať hlavne vtedy, ak váš (slepý) parťák trafí do sudu, nasleduje bum (zvukovo skôr malý pirát v plechovke od piva) a vaša smrť. Jedinou možnou stratégiou je strieľať po nepriateľoch a do sudov, ktoré sú pred vami. Boje sú nezáživné, nudné a pri súbojoch s bossmi to ani nepostrehnete, pretože ide len o to, že neznesú tri rany, ale rovno desať. A potom zrazu padnú, akoby sa nič nedialo. Pocit zadosťučinenia pod bodom mrazu.

Skočím ti do ksichtu
Následne tu máme akrobatickú časť, kedy Rourke skáče, šplhá, rúčkuje. V podstate je to pol na pol zábava. Alebo štvrť na trištvrte. Niekedy sa totiž stane, že postupuje poľahky, prirodzene a je na to radosť pozerať. Ale to je tak raz za čas a buď nadávate na umelé prostredie (rebrík sa zrazu končí a pokračuje na protiľahlej strane – kto by už len toto postavil?) alebo netušíte, kam máte ísť. Niekedy je to o pokusoch, pretože to, že sa vám to nepodarí na prvýkrát ešte neznamená, že to nepôjde o pár sekúnd. Je to radosť, ale v podstate máte vždy niekoľko ciest postupu. A v čom sú hlavné chyby? Pády vás zabíjajú. To, že môžu zoskočiť parťáci nič nerieši. Vás pád zabije, takže musíte ísť inou cestou. Hlúpe. Ďalej je to ovládanie. Pri kombinácii klávesnica + myš vám zamrzne úsmev na tvári. Jednoducho to nejde, je to toporné, hrdina sa otáča po 90° a navyše vďaka úchvatnej kamere často nevidíte, kam vôbec skáčete a len vďaka tomu, že držíte danú kombináciu kláves, veríte v úspech a čakáte, že sa niečoho neviditeľného zachytíte. Kamera sa zasekáva v úzkych priestoroch o steny, reaguje skokovo. Ovládanie prináša mnoho problémov, nielen pri akrobatických kreáciách. Pre streľbu musíte aktivovať akčný mód (RMB a musíte ho držať), strieľate síce poľahky (LMB), no pre zoom už musíte použiť klik navyše (stredné tlačidlo/koliesko na myši). A do toho mierite a nemáte sa kam ukryť. Celé to je umelé, neprirodzené.

Poloprázdna nádrž
Medzi akčnou a akrobatickou časťou sa preháňate na futuristickej motorke. Áno, je to zúfalo trápny tunel, fyzikálny engine neexistuje, jazdný model pripomína kopanie si krabice od mlieka. Fajn, možno technológia pokročila a tá podivná mašina zabrzdí behom niekoľkých desatín sekundy, zatáča akoby sa nechumelilo a behá to aj po strope, no že je to nudné, frustrujúce (nie, niekedy skutočne netušíte kam skáčete), netreba pripomínať. Ale nejako tie hluché miesta vývojári zaplátať museli. Potom už neprekvapí, že najprv idete doľava, potom doprava, potom skočíte, doprava, dlhá rovinka, doľava, dlhá rovinka a takto sa serpentínami dokodrcáte na miesto, kde vás čaká úchvatné pokračovanie zábavného strieľania. Pichnite ma nožom (aby Trnka nefrflal, je to jeho hláška).

Jediné, čo ako tak stálo za hranie, boli dve logické hádanky, kde bolo nutné posúvať kvádre so sochami tak, aby prúd vody zasiahol správne miesto. Len škoda neprehľadnosti. Mapa neexistuje a orientovať sa v bizarnom prostredí, kde navyše nemáte možnosť vidieť celý plán bludiska, je krajne nepríjemné, založené na pokusnom skákaní, padaní a zomieraní.

Modelka
Hrateľnosť sa skutočne nevydarila. Buď sa nezmyselne nudíte alebo škrípete zubami. A to si ešte musíme vychutnať technologické spracovanie. Obrázky neklamú, je to fotené na maximálne možných detailoch a vyzerá to zle. Na to, že Damnation bola hra pasovaná ako jasný letný hit (u nás sa distribuuje až teraz, rovno ako budget v edícii CD Projektu), je grafické spracovanie aj napriek tomu, že hru poháňa Unreal Engine 3, biedne. Nejde však o úroveň detailov textúr, ale skôr o mieru (alebo skôr absenciu) grafických efektov a predovšetkým zúfalý level design. Tak topornú, primitívnu, amatérsku, slabučkú, vypočítateľnú, nudnú, umelú architektúru prostredia ste už dávno nevideli. Leda tak v hrách spred desiatich rokov a aj tie toho dokázali viac. Ak si zahráte prvého Tomb Raidera a postavíte ho pri Damnation, uvidíte rozdiel. Dizajnéri v Blue Omega Entertainment zrejme zvládli len základy editačných nástrojov a proste narúbali tunely, miestnosti, budovy a rebríky tak, aby sa dalo dostať z bodu A do bodu B čo najdlhšou a najdementnejšou trasou. Okolo seba sa rozhliadať nebudete a vdychovať atmosféru steampunku je životu nebezpečné.

Je to v zúfalom rozpore s myšlienkou steampunku. Ono sú totiž niektoré lokácie zobrazujúce továrenské komplexy skutočne pekné aj napriek jednoduchosti. Masívne stavby s veľkými mechanickými prístrojmi potešia srdiečko hráča. Ale to je tak všetko. Je to hlúpo navrhnuté a ešte hlúpejšie poskladané dohromady. Animácie pohybov nebudeme príliš spomínať, pretože to vyzerá tak, akoby v rámci šetrenia (je predsa kríza, nie?) niekto vyškrtol každý druhý frame z animácií a všetko vyzerá komicky. Alebo skôr smutne. Lyžiarsky spôsob behu, sekanie v prechodoch medzi pohybmi, prípadne strnulé pózy. To tu bolo už strašne dávno a dnes to pôsobí krajne neprirodzene.

Hluchonemý hrdina
Ideme na hudbu. Tá tam bola, no tak nevýrazný soundtrack tu už dlho nebol. Vôbec nejde o kvalitu, tá sa pokojne vyšplhá k priemeru, no väčšinu času nebudete počuť nič alebo jednoduchú slučku nevýraznej melódie. Žiadne pompézne prejavy, žiadne adrenalín burcujúce zmeny v hlasitosti či rýchlosti skladby. Ale vždy je to lepšie ako zvuky. Tie sú zúfalo monotónne a navyše zle naprogramované. Hlas zomierajúceho znie niekoľkonásobne hlasnejšie ako ostatné zvuky. Audio stopy sú nahrané nekvalitne, amatérsky a máločo sa podobá na reálny ekvivalent. Hlas zomierajúceho pripomína skôr neskoré zistenie človeka, ktorý si kúpil nealkoholické pivo. Streľba znie akoby ju robilo šesťročné decko ústami. Dabing nahovorila tá pani na železničnej stanici – zrejme vo svojej slabej chvíli, pretože i pri vláčikoch je jej intonácia ohromujúca - teda oproti hernému prejavu v Damnation. Žiadne emócie, žiadne duchaplné vety. Ak vám niekto povie, že Chuck Norris alebo Claude Van Damme mali hlúpe texty, zasmejte sa a ukážte prstom na krabicu Damnation. Chlapci sa ešte majú čo učiť.

Chybičky krásy
Aby nebolo zábave koniec, máme tu chyby. Postavy sa zasekávajú, behajú dokola, často narazíte na miesto, kde stlačený pohyb smerom vľavo sa zrazu prehodí na chôdzu opačným smerom. Držíte tlačidlo, obrazovka bliká a Rourke nám chodí po rímse krok doľava, krok doprava. Breakdance. Chvalabohu hra padá do Windowsu, takže ju recenzent nemusel dohrať. Ďakovať za bugy sa síce nemá, ale tentoraz to je výnimka. To už potom nikoho neprekvapia nahrávania kedykoľvek v priebehu úrovne. Proste idete, začnete strieľať, všetko zamrzne a vy pozeráte na krásny nadpis "nahrávam". O umelej demencii už reč bola, ešte sa posťažujeme na hlúpu obtiažnosť. To, že často netušíte, kam idete alebo kam máte ísť, je ok. Sú aj horšie veci. Napríklad rovnaký termín svadby a futbalového zápasu Slovensko – Slovinsko. Nahnevá však nelogické rozmiestnenie checkpointov, miest, kde sa vám automaticky ukladá pozícia. To, že sa vám save ikonka ukáže po náročnej pasáži, je samozrejme pochválenia hodné. A teda chválime. Lenže tí tupci vývojári akoby netušili, že ak tú náročnú časť niekto nezvládne, bude sa k nej musieť vrátiť. A tak pár minút znovu idete tam, kde ste zomreli, aby ste tam vypustili ďalšiu virtuálnu dušu na slobodu. A znovu. A niekedy znovu. A ak netušíte, čo vlastne sakra máte spraviť, je to omnoho zábavnejšie vracať sa späť. Všetci sa tak rehoceme, až sa za brucho chytáme. Ale tak za šesť-sedem hodín túto zúfalosť recenzenti a masochisti zvládnu. Ostatní to vypnú po 15 minútach.

Čo k Damnation ešte napísať? Čo vôbec vychváliť? Čo skritizovať? Damnation je veľký omyl. Hra, ktorá nemala nikdy vzniknúť. Kašľať na to, že vyzerá zle. Dokonca aj tie bugy človek oželie a zvuky vypne. Ale nudu, umelosť, hlúposť, nezáživnosť, otravnosť, nelogickosť, únavnosť – to sa jednoducho nedá vydržať. Pôvodne dobrý námet bol dokopaný stupídnym rozprávaním príbehu, pred ktorým je argentínska telenovala klasikou od Lyncha. Takto nie, takto skutočne nie.

Najčítanejšie na SME Tech


Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Nespávajú, aby mohli prekladať titulky. Zadarmo a za pár hodín

I love you, povie filmová postava a v titulkoch sa objaví: Ja láska vy.

DOMOV

Žena, ktorá močila na Korán, ohrozila bezpečnosť Slovenska

Na videu obvinenej viala v pozadí slovenská vlajka.

Neprehliadnite tiež

Objavili záhadné mikróby, ktoré prežili v kryštáloch desaťtisíce rokov

Organizmy sú úplne iné než tie v databázach. Niektorí spochybňujú, či naozaj pochádzajú z kryštálov.

Google a Microsoft neukážu weby pre nelegálne sťahovanie

Nový etický kódex platí pre vyhľadávače v Británii, či prekročí jej hranice dnes nie je jasné.

Ako by to vyzeralo, ak by všetci ľudia žili v jednej budove?

Stačí približne 180-tisíc ľudí, aby mala krytá budova vlastné počasie.

Na YouTube bude menej reklám, zrušia tie najdlhšie

Hoci reklamu na YouTube zatiaľ možno filtrovať, firma sa rozhodla zrušiť svoj najinvazívnejší reklamný formát.

Inzercia - Tlačové správy


  1. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  5. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  6. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  7. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  9. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom?
  10. Jarné prázdniny pri mori?
  1. S profesorom Michalom Miovským o prevencii závislostí
  2. Poslanci nevzdávajú boj proti herniam, chcú prísnu reguláciu
  3. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  4. Mäsovýroba Gašparík získala ocenenie Danubius Gastro 2017
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Dokázali by ste nakúpiť so zavretými očami?
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Stanovisko Klubu pre Bratislavu k zákazu hazardu v Bratislave
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  1. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 11 815
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 6 471
  3. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 6 384
  4. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 6 026
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 5 663
  6. Ceny bytov vo veľkých mestách prekonali historický rekord 5 612
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 289
  8. Klasickým gastrolístkom konkuruje už aj nová stravovacia karta 4 881
  9. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 4 659
  10. Jarné prázdniny pri mori? 3 002

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop