Mnohí vedci radi chodia po bočných chodníčkoch. Je tam síce tma, no môžu naraziť na zaujímavý objav.
BRATISLAVA. Keď hovoríme o osi zla, nemusí ísť o sieť teroristov. Kate Landová a Joao Magueijo z londýnskej Imperial College takto emotívne už v roku 2005 pomenovali nezrovnalosti, ktoré vyplynuli zo štúdia mikrovlnného žiarenia vesmírneho pozadia.
Toto žiarenie, nazývané reliktné, by mohlo byť poslom udalostí, ktoré sa stali krátko po Veľkom tresku. Malo by sa odvtedy šíriť rovnomerne všetkými smermi a chladnejšie a teplejšie oblasti vo vesmíre by teda mali byť rozložené náhodne.
Landová a Magueijo však zistili, že sú usporiadané akoby v jednom smere, sledujúc os zla, ktorá svojou existenciou podkopáva teóriu Veľkého tresku.
Vysvetlení môže byť viac. Meranie nemusí byť presné, lebo pozorovania zahmlieva Mliečna cesta, skreslenie môže spôsobovať aj mätúci vplyv veľkého zoskupenia galaxií.
Čo však, ak nejde iba o chybu v meraní? Kým skutočný charakter reliktného žiarenia neodhalí Planckov vesmírny ďalekohľad Európskej vesmírnej agentúry, zostane os zla záhadou. A možno aj potom.
Súrodenec tmavej hmoty
Tmavá rieka je súrodencom tmavej energie a tmavej hmoty; ich podstatu kozmológovia nepoznajú, hoci podľa všetkého tvoria prevažnú časť hmoty vo vesmíre.
Sasha Kashlinsky z NASA a jeho tím objavili zoskupenie galaxií, pohybujúcich sa neobvykle vysokou rýchlosťou. Objav nazvali tmavou riekou, lebo pre taký rýchly pohyb neexistuje zjavná príčina.
Zdá sa, akoby galaxie čosi ťahalo spoza viditeľného horizontu vesmíru. To „čosi" by muselo byť väčšie a silnejšie ako čokoľvek známe, čo by dokázalo pohybovať hmotou v určitom smere.
Do akej miery vlastne vesmír poznáme, ak v ňom môžu existovať obrovské neznáme štruktúry? A ak je jedna takáto príšera z kozmického hľadiska priam za naším rohom, nepopieralo by to Koperníkov princíp, podľa ktorého nie je naše miesto vo vesmíre ničím výnimočné? Alebo sa nimi hemží celý kozmos?
Lítiový paradox
Teórie o skorom vesmíre pomerne spoľahlivo určujú, ktoré atómy mali vzniknúť v prvých piatich minútach po Big Bangu.
Množstvá dvoch najľahších prvkov, vodíka a hélia, sa s predpoveďami zhodujú, dokonca tak presne, že podľa kozmológov ide o najlepší dôkaz Veľkého tresku.
Problém však nastáva v prípade lítia. Keď vedci počítajú izotopy jeho atómov vo hviezdach - ide o izotop lítia-7, ktorý obsahuje 7 neutrónov, nájdu ho o jednu tretinu menej, než by ho malo byť, a lítia-6 nájdu zase 1000-krát viac.
Aj keď teória Veľkého tresku zaznamenala priveľa úspechov nato, aby jej lítium spôsobovalo problémy, fyzik Jonathan Feng z Kalifornskej univerzity tvrdí: „Problém lítia je jedným z mála náznakov, že problém je aj s Veľkým treskom."
Problém chýbajúceho a zvyšného lítia sa zhoršuje spolu s tým, ako sa zlepšuje kvalita pozorovaní. Povedia k tomu zásadné slovo meškajúce experimenty na Veľkom hadrónovom urýchľovači pri Ženeve?
Zvuky v oceánoch
Vedci študujú záhady nielen nad našimi hlavami, ale aj pod našimi nohami. V lete roku 1997 zachytili podmorské mikrofóny - hydrofóny - v oceáne zvláštny ostrý zvuk. V priebehu jednej minúty sa jeho frekvencia prudko zvýšila, potom utíchol.
Hydrofóny zachytili podobný zvuk, iba dlhší, hlbší a v pomalšom tempe, aj v máji toho istého roku. Doteraz nik nevie, čo tieto zvuky znamenali, bolo ich však počuť až do vzdialenosti niekoľkých kilometrov.
Zvuky, ktoré sa prenášajú na veľké vzdialenosti, vydávajú aj veľryby. Tieto však boli hlasnejšie, takže zviera, ktoré by ich vydávalo, by muselo byť oveľa väčšie. Vysvetlením druhého zvuku by možno mohol byť zosuv antarktického ľadovca.
Sharon Nieukirková z NOAA (Americký úrad pre oceán a atmosféru) povedala: „Máme hydrofóny v Atlantiku, v Arktíde, pri Grónsku, v Beringovom mori a teraz aj v Antarktíde. Neprestajne ma očarúvajú stovky najrôznejších záhadných zvukov prichádzajúcich z oceánu."
Efekt nocebo
Možno najväčšie záhady sú skryté v našich hlavách.
V 70. rokoch lekári diagnostikovali pacientovi konečné štádium rakoviny pečene a konštatovali, že má už iba zopár mesiacov života.
Pacient po niekoľkých mesiacoch skutočne zomrel, no pitva ukázala, že diagnóza bola chybná. Mal síce na pečeni malý nádor, ten sa však nezväčšoval.
Je možné, že by v tomto výnimočnom prípade lekári smrť nechtiac sami privolali tým, že pacient prognóze uveril, aj keď na tom nebol až tak zle?
Taký mechanizmus, pomenovaný nocebo, by bol opakom známeho efektu placeba: keď lekári pacientom povedia, že im pomôže nový liek, v skutočnosti neúčinný, veľa ľudí naň zareaguje. Keď sa, naopak, pacient od lekárov dozvie, že liečba bude veľmi bolestivá, naozaj pocíti väčšiu bolesť.
Sugescia je ďalšia záhada čakajúca na objasnenie.
Hlavný zdroj: New Scientist
