Keď sa ľudia stratia v neznámom teréne a chýbajú im orientačné body, nedokážu udržať priamy smer a skutočne sa začnú pohybovať v uzavretom kruhu. Prvý raz to experimentálne overil medzinárodný tím vedený nemeckým vedcom.
BRATISLAVA. Z dobrodružných kníh a filmov vieme, že keď sa ľudia stratia v púšti alebo v džungli a zájde slnko či mesiac, čitatelia či diváci majú o zábavu postarané.
Blúdiaci románoví zúfalci sa totiž takmer vždy nakoniec vrátia na miesto, kde nájdu svoje vlastné stopy - bez ohľadu na ohromné úsilie, s ktorým sa tak veľmi snažili ísť rovno za nosom.
Stratení v džungli - to je, samozrejme, dôvod na depresiu, aspoň pre tých, ktorí nechcú stráviť zvyšok života mimo civilizácie.
Umelecká licencia alebo fakt?
Ako z tmavého lesa?
Je zaujímavé, že nik z vedcov si otázku, či je, alebo nie je možné udržať priamy smer, nepoložil. Až nedávno medzinárodný tím vedcov zisťoval, či ľudia dokážu kráčať priamo bez záchytných bodov, napríklad vysokej veže, hory na obzore alebo mesiaca či slnka na oblohe.
Účastníkom pokusu povedali, aby išli rovno a udržiavali priamy smer tak presne, ako to len dokážu. Sledovali ich pomocou navigačného systému GPS.
Šesť ľudí kráčalo niekoľko hodín vo veľkom, plochom Bienwaldskom lese, štyria v hmlistom dni bez slnka. Všetci štyria sa vtedy pohybovali v kruhoch a traja sústavne prekračovali svoje vlastné stopy - na rozdiel od románových hrdinov bez toho, aby si to všimli.
Keď vyšlo slnko, dvaja účastníci sa vydali takmer úplne priamou cestou okrem prvých 15 minút, keď bolo ešte slnko ukryté za mrakmi.
V saharských pieskoch
Podobne na tom boli aj ďalší traja účastníci pokusu, ktorí kráčali niekoľko hodín v pieskoch Sahary v severnom Tunisku.
Dvaja z nich, ktorí vyrazili napoludnie, síce tiež nevedeli nájsť priamy smer, ale aspoň sa nepohybovali v kruhoch.
Tretí išiel v noci, svoju púť začal pri splne. Keď mesiac zmizol za mrakmi, urobil niekoľko ostrých obratov, ktoré ho doviedli späť k miestu, odkiaľ vyšiel.
Vedúci medzinárodného experimentálneho tímu Jan Souman z Inštitútu biologickej kybernetiky Maxa Plancka v nemeckom Tübingene preto mohol po týchto skúsenostiach povedať: „Príbehy o stratených ľuďoch, ktorí začali chodiť v kruhu, sú skutočne pravdivé."
Môžu za to nohy?
Chodenie v kruhoch by podľa staršieho názoru mohol vysvetľovať fakt, že väčšina ľudí má jednu nohu buď dlhšiu, alebo silnejšiu.
Aby vedci túto hypotézu overili, museli najskôr odbúrať vplyv zraku. Preto zaviazali ľuďom oči a povedali im, nech idú rovno dopredu.
„Väčšina účastníkov pokusu začala chodiť v kruhoch, niekedy vo veľmi malých, s priemerom menším než dvadsať metrov," povedal Souman.
Kruhové dráhy, ktorých sa ľudia držali, však neboli systematické - aj keď nakoniec blúdiaci človek skončil tam, odkiaľ vyšiel, pri chôdzi občas zamieril doľava a inokedy doprava.
Informačný šum
Náhodné prechody z ľavej strany na pravú nesvedčia o prevažujúcom vplyve jednej nohy, lebo v tom prípade by sa kruh uzatváral v jednom smere.
Vedci navrhli iné, logickejšie vysvetlenie. Podľa nich sa pri chôdzi bez orientačných bodov s každým krokom zvyšuje neistota, kde presne leží to vpredu.
Orientačnú neistotu by mohli mať na svedomí malé náhodné odchýlky v rôznych signáloch, ktoré dodáva do mozgu senzomotorický systém.
Tento „informačný šum" nakoniec človeku našepká, aby išiel inam, než v skutočnosti chce. Napraviť to môžu iba objektívne informácie z vonkajšieho prostredia.
Aj keď zostáva tajomstvom, prečo sa výsledný tvar blúdenia nakoniec najviac podobá na kruh, isté je, že na naše zmysly sa v tomto prípade nemôžeme stopercentne spoľahnúť.
To sa však nepochybne netýka iba zjavne výnimočných situácií, keď sa snažíme udržať priamy smer v neznámom teréne.
Stačí pripomenúť, koľkokrát naša hlava neudrží napríklad často používaný pin od platobnej karty alebo iné dôležité informácie typu výročie svadby či svokrine narodeniny.
Na bežiacom páse
Soumanova skupina považuje problémy orientácie za také zaujímavé, že ich bude ďalej študovať. Tentoraz však už nie v teréne, ale v laboratóriu vybavenom najmodernejšou virtuálnou technikou vrátane bežiaceho pásu.
Účastníci, kráčajúc na páse, budú hľadať priamu cestu virtuálnym lesom, pričom neopustia laboratórium.
Vedci tak vytvoria podmienky, v ktorých sa bude dať podstatne lepšie kontrolovať, aké informácie testovaní ľudia dostávajú.
Budú tak môcť presne otestovať, ako konkrétne ľudia využívajú na orientáciu napríklad slnko.
