Kardinál Richelieu: Intrigán v sutane alebo veľký štátnik?

Niektorí spisovatelia dospeli vo svojom remesle k takému majstrovstvu, že veľa ľudí si ich fiktívne príbehy zamieňa s naozajstnou históriou. A tak sa stane, že sa na niektorú historickú postavu pozeráme celý život skreslene, pretože tak ju videl autor predmetného literárneho diela.

Obzvlášť sugestívny v tom bol Alexander Dumas starší. To vďaka nemu dnes vnímame Ľudovíta XIII. ako detinského a nerozhodného slabocha, jeho ženu kráľovnú Annu Rakúsku ako krehkú a romantickú zaľúbenú ženu (lenže nie do kráľa) a vtedajšieho francúzskeho prvého ministra kardinála Richelieua ako bezcharakterného intrigána a technológa moci.

Vďaka Dumasovi sa Richelieu stal podobnou popkultúrnou ikonou ako Napoleon, Hitler, Toulouse-Lautrec, Hitchcock či Michael Jackson. Dodnes ho takého vidíme: štíhleho nevysokého kňaza v purpurovom rúchu, s hlavou pokrytou purpurovou kardinálskou čiapočkou nazývanou zucchetto a s tvárou ozdobenou dohora vykrútenými fúzmi a kozou briadkou. Podľa dobových portrétov tak naozaj aj vyzeral, ale bol aj vnútorne taký, akého ho vykreslil Dumas starší?

Narodenie štátnika


Aby sme pri riadení štátu postupovali správne, musíme veľa počúvať a málo rozprávať.

Kardinál Richelieu

Kardinál Richelieu, celým menom Armand Jean du Plessis de Richelieu, uzrel svetlo sveta 9. septembra 1585 v Paríži. Narodil sa ako štvrtý spomedzi piatich súrodencov a ako posledný z troch bratov v schudobnenej šľachtickej rodine pochádzajúcej z oblasti Poitou (dnes Poitou-Charente, kraj, odkiaľ odpradávna pochádza slávny koňak).

Jeho rod, aj keď nepatril k vysokej šľachte, bol svojím spôsobom prominentný: otec budúceho kardinála François du Plessis, pán z Richelieu, bol dôstojníkom a kráľovým dvoranom a padol za vlasť, keď mal jeho najmladší syn päť rokov. Ako deväťročný nastúpil mladý Richelieu do parížskej školy College de Navarre, aby tu študoval filozofiu. Potom chcel pokračovať vo vojenskej kariére, tak ako jeho otec.

Bola tu však malá komplikácia: potomkovia rodiny Richelieuovcov mali od kráľa dedičné právo zastávať úrad luçonského biskupa. Z tohto úradu plynuli rodine veľké zdroje zisku, a tak bolo dôležité, aby bol vždy obsadený niektorým z Richelieuovcov. Armandov starší brat Alphonse, hoci bol kňazom, však nemal o biskupský stolec záujem. Aby nemusel dedičný úrad zastávať, radšej vstúpil do kláštora a stal sa rehoľníkom. Bolo preto potrebné, aby sa úradu ujal najmladší Richelieu. Hoci mu táto situácia skrížila plány, prijal mládenec urýchlené svätenie a v roku 1606, vo veku 21 rokov, ho kráľ Henrich IV. vymenoval za biskupa.

Keďže Armand v tom čase ešte nedosiahol oficiálne stanovený minimálny vek pre zastávanie takéhoto úradu, bolo potrebné, aby vycestoval do Ríma a získal zvláštne povolenie od samotného pápeža, k čomu došlo v apríli 1608. Hneď po návrate do svojej diecézy sa Richelieu prejavil ako moderný biskup. Ako prvý francúzsky biskup zaviedol do svojej praxe reformy Trentského koncilu, s ktorých prijatím sa vo Francúzsku dlho váhalo.

Miestne duchovenstvo zvolilo mladého biskupa do Generálnych stavov, čo bola akási francúzska obdoba parlamentu. Bolo to zhromaždenie troch stavov (šľachta, duchovenstvo a meštianstvo), ktoré existovalo od roku 1302 a nepracovalo permanentne ako súčasné parlamenty, ale z času na čas ich zvolával panovník na prerokúvanie dôležitých štátnych záležitostí a schvaľovanie daní.

Výťah k moci

Pristupujme ku každej našej aktivite, ako keby práve od nej závisel budúci úspech úplne všetkého.

Kardinál Richelieu

V roku 1614 Richelieu odcestoval do Paríža na zasadanie Generálnych stavov (ktoré bolo na dlhý čas aj posledným, pretože k ďalšiemu došlo až v predvečer Francúzskej revolúcie v roku 1789, ale to je iná história). Zasadanie zvolal mladý kráľ Ľudovít XIII., ktorý síce v tom roku dosiahol plnoletosť a mohol sa ujať svojho úradu, avšak - ako Richelieu rýchlo zistil - aj naďalej ostával bezvýznamnou figúrkou. Faktickú moc mala v rukách jeho matka Mária Medicejská a jej favorit Concino Concini, najmocnejší minister v krajine.

Na zasadaní Generálnych stavov sa Richelieu zapísal ako obratný a ohnivý rečník. Bol ohnivým zástancom cirkvi a predovšetkým jej svetských záujmov, trval na tom, aby bola oslobodená od daní a aby biskupi mali viac politickej moci. Jeho úsilie vyvolalo búrlivú odmietavú reakciu Tretieho stavu (meštianstva). Mladý manipulátor si tak získal svojho prvého nepriateľa, ktorý mu ostal verný po celý jeho život.

Po skončení zjazdu poverili predstavitelia Prvého stavu (duchovenstva) Richelieua, aby doručil ich uznesenia kráľovi. Mladý biskup sa tam asi dobre uviedol, pretože ho do svojich služieb prijala Anna Rakúska, mladomanželka Ľudovíta XIII. Spočiatku zastával bezvýznamnú funkciu kráľovninho almužníka (úradníka zodpovedného za optimálnu distribúciu kráľovských milodarov chudobným), no nereptal a usiloval sa vykonávať svoj bezvýznamný úrad čo najlepšie, pretože vycítil, že na rozdiel od ospalého provinčného Poitou práve tu sa dejú veci a on môže priložiť ruku k dielu. Mladý biskup sa zaradil medzi dvoranov a čakal na svoju príležitosť.

Tajnosť nad tajnosť

Tajnostkárstvo je najzásadnejšou zložkou štátnych záležitostí.

Kardinál Richelieu

Dakedy vtedy sa spriatelil s Françoisom Leclercom du Tremblay, známejším pod titulom „otec Joseph". Bol to kapucínsky mních, ktorý sa čoskoro stal Richelieuovým dôverníkom a ostal ním aj v čase Richelieuových najväčších politických úspechov. Pre jeho blízky a dôverný vzťah k najmocnejšiemu mužovi Francúzska a pre jeho sivú sutanu ho čoskoro začali volať „sivou eminenciou" (okrídlený výraz, ktorým dodnes označujeme osobu, čo má rozhodujúci vplyv na politické alebo ekonomické rozhodnutia, no nevystupuje verejne a oficiálne sa jej činnosť prezentuje ako rozhodnutia niekoho iného).

Očakávaná príležitosť pre Richelieua prišla v roku 1616, keď ho kráľovná-matka a regentka Mária Medicejská vymenovala za štátneho sekretára pre zahraničné záležitosti. Ako sa však ukázalo, bolo to len prechodné miesto.
Keďže politika, ktorú robila Mária s ministrom Concinim, bola v kráľovstve čoraz menej populárna, rozhodol sa proti nej zakročiť samotný kráľ, nahuckaný významným šľachticom Charlesom de Luynes. Vydal zatykač na Conciniho, s tým, že ak bude dotyčný odporovať, treba ho zabiť. To sa prakticky rovnalo povoleniu na odstrel, ku ktorému aj došlo. Mária Medicejská stratila moc a musela sa odobrať do domáceho väzenia na hrade Château de Blois.

Keďže Richelieu prišiel o svojich patrónov a stratil svoj úrad, musel sa aj on odobrať od dvora. Sľúbil si však, že raz sa vráti. Miestom jeho vyhnanstva bol Avignon. Luçonský biskup prijal kráľovo rozhodnutie s pokorou a na novom pôsobisku sa venoval prevažne literárnej činnosti. Okrem iného napísal učebnicu katechizmu L'Instruction du chrétien.

V roku 1619 Mária Medicejská utiekla zo svojho domáceho väzenia a postavila sa na čelo šľachtickej vzbury. Kráľ Ľudovít si netrúfol zakročiť krajnými prostriedkami proti vlastnej matke, a tak požiadal Richelieua, aby urobil prostredníka medzí ním a jeho matkou. Ten sa chopil príležitosti a ujal sa úlohy, na ktorú bol ako stvorený. Rokovania boli úspešné a výsledkom bola Angoulemska zmluva, ktorá bola znakom definitívneho zmieru matky so synom.
Richelieu sa týmto nadľudským diplomatickým činom veľmi dobre zapísal u kráľa, takže sa čoskoro mohol vrátiť na dvor a pokračovať vo svojej kariére.

Intrigy, intrigy...

Dajte mi šesť riadkov rukopisu napísaného tým najcnostnejším mužom a ja v nich nájdem čosi, čo ho dostane na šibenicu.

Kardinál Richelieu

V roku 1622 sa stal tridsaťsedemročný Richelieu kardinálom a dva roky na to zasadol v kráľovskej rade ministrov. Keď ho vymenovali za ministra, začal intrigovať proti jej predsedovi, vojvodovi de La Vieuville, výsledkom čoho bolo vojvodovo zatknutie a uväznenie za korupciu. V roku 1628 teda kardinál Richelieu obetavo prijal Vieuvillovu funkciu a zaujal uprázdnené kreslo prvého ministra.

Bola to významná funkcia, no až Richelieu do nej sústredil obrovskú moc, aká v európskom prostredí nemala obdobu. Kardinál bol prvým človekom, ktorý takúto moc zosobňoval, a tak by sa - preložené do dnešného jazyka - dalo povedať, že bol vlastne prvým ministerským predsedom či premiérom v dejinách.

Vo svojej novej funkcii začal nekompromisne posilňovať absolútnu kráľovskú moc a usiloval sa urobiť z Francúzska poprednú európsku veľmoc. Štátny záujem, „raison d'etat", povýšil v duchu myšlienok Niccola Machiavelliho na absolútnu prioritu, ktorej sa všetko a každý musí podriadiť. V tomto duchu sa niesla aj francúzska zahraničná politika a diplomacia. Týmto cieľom bol kardinál ochotný obetovať čokoľvek, vrátane morálky, záujmov rodnej cirkvi i práva. Keď bolo treba získať peniaze na vedenie vojny, Richelieu ochotne a bezohľadne zdanil najnižšie vrstvy.

V otázkach zahraničnej a cirkevnej politiky musel Richelieu neraz riešiť komplikované situácie. Ak sa Francúzsko malo stať európskou veľmocou číslo jeden, bolo potrebné zlomiť hegemóniu tradične katolíckeho Španielska a rakúskych Habsburgovcov. Preto za tridsaťročnej vojny kardinál Richelieu podporoval koalíciu protestantských štátov proti obom katolíckym veľmociam. Pritom v samotnom Francúzsku sledoval rastúcu moc protestantských hugenotov, ktorých nezávislosť predstavovala pre absolutistickú monarchiu vážnu hrozbu. Ich rastúca moc ho veľmi znepokojovala a tak sa na čas zmieril so Španielskom a sústredil sa na hugenotský problém. Úspešné zásahy proti protestantom pri La Rochelle alebo Languedoku vyústili do tzv. Aléskeho mieru, ktorý hugenotov zbavil vojenských i politických privilégií, ale zaisťoval im náboženskú slobodu.

Sprisahania a sprisahanci

Zrada je len otázka peňazí.

Kardinál Richelieu

Kardinál Richelieu sa stal cieľom viacerých sprisahaní, ktoré ho mali zbaviť moci a ktorých nitky viedli až do najvyšších aristokratických kruhov vtedajšieho Francúzska, ba až na samotný dvor, ale vďaka jeho schopnostiam a podpore Ľudovíta XIII. sa skončili všetky pokusy neúspechom.

Jeden z najvýznamnejších pokusov odstrániť Richelieua sa odohral v novembri 1630. Stála za ním nepolepšiteľná kráľovná matka Mária Medicejská, ktorá nadobudla presvedčenie, že Richelieu ju obral o všetok vplyv. Vedomá si svojho postavenia šla na vec frontálne, úplne si istá svojou vecou. Dohodla si schôdzku s kráľom i jeho prvým ministrom v Luxemburskom paláci a zahrala emotívnu scénu. Žiadala kardinálovo odstúpenie a keď kráľ váhal, postavila ho pred voľbu: buď ona, alebo kardinál. Kráľ sa nevyjadril a namiesto toho urýchlene odišiel do svojho poľovníckeho revíru vo Versailles.

Richelieu nevedel, na čom je, kráľovo váhanie ho zarazilo, už sa videl vo väzení, alebo v lepšom prípade kdesi v kláštore, no napokon sa na druhý deň rozhodol zájsť za kráľom do Versailles a zistiť, na čom je. Kým Luxemburský palác bol dejiskom predčasnej oslavy kardinálových nepriateľov na čele s Máriou Medicejskou, vo Versailles kráľ ubezpečil Richelieua o svojej neprestajnej podpore a lojalite. Na druhý deň kráľovná matka putovala do doživotného vyhnanstva v Compiegne a Richelieuova moc bola ešte väčšia ako predtým.

Peniaze až v prvom rade

Vojna je jedným z trestov, ktorými Boh rád trápi človeka.

Kardinál Richelieu

Richelieuov pád si želala nielen časť šľachty a dvora, ale aj nižšie vrstvy. V čase tridsaťročnej vojny, keď sa Francúzsko opakovane ocitalo v ťažkých krízach, uzatváral Richelieu za cenu veľkých obetí celý rad spojeneckých zmlúv so Švédskom, s Holandskom, Dánskom, so Saskom, s Weimarskom a Brandenburskom, a tak v roku 1635 mohol konečne vyhlásiť vojnu Španielsku. Spočiatku sa úspechy dostavovali ťažko a navyše štátna pokladnica už bola vyschnutá, no kardinál chcel naďalej pokračovať vo vojne za každú cenu. Začal si teda vymýšľať absurdné dane.

Napríklad zdanil rybárske a obchodné lode. Vždy keď ich majitelia chceli vyplávať na more, museli zaplatiť poplatok. Rybári a obchodníci z prístavu v La Rochelle sa to usilovali obísť tým, že vyplávali na more ešte v noci pred svitaním, kým vyberači neboli na svojich miestach. Keď sa to dozvedel kardinál, dal tajne natiahnuť cez výjazd z prístavu veľkú reťaz, niekoľko centimetrov pod hladinou, aby ju v tme nebolo vidieť.

Prvým odvážlivcom reťaz odtrhla provu a potopila loď, ostatní pokorne počkali do rána, kým vyberači odomknú reťaz a začnú púšťať lode von - samozrejme, po zaplatení príslušného poplatku. Aj takto sa Richelieu postaral o nový prílev peňazí do štátnej pokladnice a výsledkom boli nové francúzske úspechy vo vojne. Na druhej strane sa však provincie začali búriť a Richelieu musel ustanoviť dohliadačov (intendantov), ktorí so všetkou bezohľadnosťou udržiavali a obnovovali poriadok.

Posledné roky

Cieľom môjho úsilia bolo vrátiť Galii hranice určené jej prírodou, vrátiť Galom galského kráľa, postaviť na miesto Galie Francúzsko a všade, kde bola staroveká Galia, vybudovať novú.

Kardinál Richelieu

Na sklonku života sa Richelieu nepohodol s viacerými ľuďmi, ktorých pôvodne považoval za spojencov, napríklad s pápežom Urbanom VIII. Vrcholne ho sklamalo, že ho pápež nevymenoval za pápežského legáta vo Francúzsku. Pápež dokonca niekoľkokrát verejne vyjadril svoju nespokojnosť s Richelieuovými štátnickými aktivitami ako cirkevného hodnostára. Tento spor sa urovnal až rok pred štátnikovou smrťou, keď pápež vymenoval za kardinála Richelieuovho chránenca a najvýznamnejšieho politického spojenca Julesa Mazarina.

Kardinála Richelieua netreba vidieť len ako intrigána a vojnového a daňového jastraba. Bol to mimoriadne inteligentný a vzdelaný človek s hlbokým záujmom o literatúru, filozofiu, teológiu a vedu. Bol významným mecenášom umenia. Podporoval spisovateľa Pierra Corneilla a v roku 1635 založil Francúzsku akadémiu, významnú literárnu inštitúciu, ktorá pretrváva dodnes. Bol významným zberateľom umenia, v jeho zbierke sa nachádzali originály od Michelangela, Rubensa, Poussina alebo Tiziana.

Štátnickým záležitostiam a zahraničnej politike však vždy dával prednosť. Vo Francúzsku ho dodnes pokladajú za jedného zo zakladateľov moderného štátu a za architekta Francúzska ako svetovej veľmoci (nielen plánovitým obmedzovaním kontinentálneho vplyvu Veľkej Británie a oslabením habsburgovskej Svätej ríše rímskej národa nemeckého a Španielska, ale aj vybudovaním mohutného vojnového loďstva). Treba však povedať aj to, že kardinál Richelieu bol priamym vinníkom veľkých sociálnych nerovností, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani reformami Ľudovíta XIV. a ktoré sa koncom 18. storočia stali príčinou Francúzskej revolúcie a dočasného pádu bourbonovskej dynastie.

Po roku 1640 sa začal Richelieuov zdravotný stav povážlivo zhoršovať. Okrem iných neduhov trpel na očnú chorobu sprevádzanú úpornými bolesťami hlavy. Keď cítil, že jeho čas je už spočítaný, vymenoval za svojho nástupcu kardinála Mazarina. Hoci Mazarin bol pôvodne predstaviteľ Svätej stolice, vystúpil z pápežských služieb a vstúpil do služieb francúzskeho kráľa.

Kardinál Richelieu zomrel 4. decembra 1642 v Paríži. Pri správe o jeho smrti nik nezaplakal, naopak, po krajine sa rozhoreli vatry radosti. Meno nenávideného premiéra sa ľuďom spájalo iba s biedou a so strachom. Národ si neuvedomoval, že vďaka nemu sa Francúzsko stalo veľkou mocnosťou. Nenávidený i obdivovaný štátnik je pochovaný v kaplnke v areáli univerzity Sorbonne, ktorej bol istý čas najvyšším predstaviteľom.

Autor: Peter Pišťanek / TV OKO