Viete si predstaviť, že by Česi nemali svoj Kráľovodvorský a Zelenohorský rukopis a Slováci bájny Velestúr? Nepochybne by nás to pripravilo o vzrušujúcu historickú zápletku.
Keď sa nedávno ocitla v podozrení busta pôvabnej kráľovnej Nefertity, mnohí nadšenci egyptskej histórie iba zatajili dych. Predstava, že by podoba kráľovnej s nádherným štíhlym krkom, výraznými lícnymi kosťami a chýbajúcim okom mohla byť historickým podvrhom, bola pre nich nepredstaviteľná.
Busta Nefertity mala mať podľa odborníkov viac ako tritisíc rokov, no historik umenia Henri Stierlin prišiel s novou teóriou. Údajne ide o podvrh a sošku dali vyrobiť začiatkom dvadsiateho storočia.
Podobne ako pri ostatných ikonách svetovej histórie, aj v prípade Nefertity možno čakať rovnaký scenár - nekonečné spory o jej pravosť, ktoré nedokážu celkom stopnúť ani moderné vedecké metódy.
Podobne ako v prípade Nefertity, nekonečnou témou diskusií sa stala aj Napoleonova posmrtná maska, Turínske plátno či posvätná relikvia z údajných kostí Jany z Arku.
Prípad Piltdownského človeka
Paleontológ Martin Kundrát z Geologického ústavu SAV potvrdzuje, že fenomén falzifikátov zasiahol aj vedu:
„Obzvlášť výnimočnú trpkosť prinášajú podvrhy do odborov študujúcich evolúciu života na našej planéte. Poznáme prípady, keď pôvodcami falzifikátov boli samotní vedci, ktorí sa neubránili získaniu pocitu slávy na úkor etiky a stavovskej cti."
Martin Kundrát má na mysli takzvaného Piltdownského človeka, ktorý bol vyfabrikovaným pokusom dokázať evolučnú príbuznosť medzi človekom a ľudoopmi. Lož má však krátke nohy a aj táto prežila iba štyridsať rokov. „Bohužiaľ, tento podvrh urobil štúdiu evolúcie skôr medvediu službu.
Viete si asi predstaviť, aká lavína averzie sa spustila proti evolučnej teórii a vedcom po odhalení piltdownského podvrhu. Zrazu sa dostal do podozrenia i nález Archaeopteryxa (najstaršieho známeho vtáka, ktorý mal ešte dlhý chvost, prsty na krídlach a zuby v zobákovitých čeľustiach)," dodal paleontológ. Archaeopteryx však odolal a dnes patrí medzi najvýznamnejšie ikony evolúcie.
Podobný podvrh sa však zopakoval nedávno. Tentoraz išlo o fosílie, ktoré objavili v 90. rokoch minulého storočia v Číne. Takzvaný Archaeoraptor sa mal stať ešte významnejším dôkazom o príbuznosti dinosaurov a vtákov ako samotný Archaeopteryx.
„Keď senzácia, potom poriadna. V tomto prípade sa o ňu usiloval časopis National Geographic, ktorý uverejnil výnimočnú fosíliu ako prvý, v novembri 1999," spresnil Martin Kundrát a dodal: „Netrvalo však dlho a podvrh vyšiel najavo.
Ukázalo sa, že Archaeoraptor je hybrid, zložený z hornej časti pravekého vtáka a dolnej časti malého dinosaura, ktoré však v roku 1999 neboli vedeckému svetu známe. Podozrenie paleontológov z podvrhu neskôr jednoznačne potvrdila aj počítačová tomografia."
A čo tak žaba s vtáčími krídlami?
Pre bežného smrteľníka je niekedy nepredstaviteľné, ako môže takéto zdanlivo vierohodné čudo vôbec vzniknúť. Podľa Martina Kundráta to veľký problém nie je: „Mnohé čínske fosílie dinosaurov a vtákov so zachovaným perím objavíte tak, že rozštiepite ploché kamenné dosky.
Získate dve zrkadlové polovice toho istého jedinca. Ak máte takéto dosky s dinosaurom a vtákom , môžete pri dobrej predstavivosti a technickej zručnosti prehodiť niektoré z kostí na inú dosku a vytvoriť hneď štyri prechodové evolučné články medzi dinosaurami a vtákmi. Môžete to skúsiť aj medzi inými živočíchmi, ale dinosaurus s rybím chvostom alebo žaba s vtáčími krídlami by sa asi nepredávali za vysoké ceny."
Zahrabávači kostier
Rozľahlé oblasti Číny a Mongolska sú doslova rajom hľadačov fosílnych pokladov. Bohužiaľ, nielen tých profesionálnych. Pri potulkách nekonečnou pustatinou nie je problém naraziť na amatérskych zberateľov. Kadiaľ prejdú, zväčša zanechajú spúšť. Skúsenosti paleontológa to potvrdzujú: „Ak paleontológovia narazia v mongolských a čínskych pustatinách na amatérov, vykopávajúcich kosti, môžu ich nanajvýš pozdraviť.
Najbližšia policajná stanica je často vzdialená jeden i viac dní autom, takže nemá význam hrať sa na hrdinu. Vo väčšine prípadov sa títo vykrádači fosílnych hrobov z pochopiteľných dôvodov vyhýbajú kontaktom s profesionálmi. Stalo sa mi to v púšti Gobi, keď sme našli čerstvo odkopanú kostru dravého dinosaura, ale po objaviteľoch ani stopy."
Spúšť, ktorú po sebe ilegálni hľadači zanechajú, býva obrovská a z odborného hľadiska doslova žalostná. Z objavenej kostry najčastejšie vysekajú lebku a pazúry, niekedy dlhé kosti. To, čo prežilo desiatky miliónov rokov, je zničené za pár hodín.
„Ak máte za sebou úspešnú sezónu a objavíte viac kostier, ako stačíte vykopať, potom sa z paleontológa načas stáva zahrabávač kostier. Je to preto, že po vašich stopách sa vydajú títo amatéri a vezmú všetko, čo ste nestihli vykopať, prípadne schovať," hovorí paleontológ.
Vajce godzily
Z nálezov vzácnych ázijských fosílií najviac profitujú priekupníci, ktorí ich predávajú bohatým záujemcom zo zahraničia. Nie je výnimkou natrafiť na zaujímavé výtvory, ktoré kombinujú fantáziu a obchodného ducha. Pri jednej z posledných návštev Pekingu videl Martin Kundrát dokonca metrové skamenené vajce , ktoré precízny aranžér poskladal z úlomkov škrupiniek niekoľkých vajec dinosaurov.
„V Číne sa už našlo prakticky všetko - operené, spiace aj štvorkrídle dinosaury. Tak prečo nie vajce godzily?" usmieva sa paleontológ. Bežným úkonom je aranžovanie kostí do najsenzačnejších motívov, za ktoré zahraničný zberateľ rád zaplatí nemalé peniaze.
„Aj keď vo väčšine prípadov nejde o vedomé vytváranie vedeckých falzifikátov, ale skôr o záruku predajnosti, občas sa môže stať, že z neho vznikne vedecká senzácia ako napríklad Archaeoraptor," dodal Kundrát.
Romantizmus podvrhy miloval
Obdobie romantizmu, keď sa malé národy chceli svojou históriou a kultúrou priblížiť veľkým, bolo vynikajúcou živnou pôdou pre historické podvrhy. Vlnu falzifikátov spustil škótsky básnik James Macpherson, ktorý vydával vlastné básne za diela keltského básnika z 3. storočia.
Básnické dielo The Poems of Ossian sa stalo akýmsi skrytým návodom aj pre ostatných romantických fantastov. Podobným spôsobom vznikol v Čechách aj rukopisy Zelenohorský a Kráľovodvorský, objavené v 19. storočí. Za autorov podvrhu už zakrátko po nájdení spisov označili jazykovedca Václava Hanku a spisovateľa Josefa Lindu.
Boj o pravosť rukopisov, ktoré mali za cieľ dokázať nezávislosť češtiny od nemčiny, však pokračuje dodnes. Ani gramatický, lingvistický, historický, chemický a kriminalistický rozbor nedokážu niektorých zástancov rukopisov presvedčiť, že nie sú pravé.
Velestúr ako útočisko boha Velesa?
Inak to nie je ani v prípade velestúrskych nápisov v horách medzi Banskou Bystricou a Kremnicou. Desaťročia sa považujú za podvrh, no stále sa objavujú tvrdenia, ktoré to spochybňujú. V tomto prípade to majú oponenti pomerne ľahké - zväčša sa môžu odvolať, že na Velestúre sa nerobil archeologický či geologický výskum a tvrdenia o nepravosti nápisu stoja podľa nich na vode.
Keď sa prejdete v okolí Velestúru, pochopíte, že vrch dodnes zostal kultovým miestom bez ohľadu na všetky historické spory. V jeho bezprostrednej blízkosti narazíte na kamenné kruhové obradné miesto, ďalšie je umiestnené na blízkom vrchu Smrečník.
Vyznávačom staroslovanského kultu sa tu podarilo vytvoriť zaujímavý priestor s vyrezávanými sochami Baby a Deda, či vládcu hromu Perúna. O návštevy turistov však veľmi nestoja, keďže nie je zriedkavosťou, že im niekto ich rezbárske práce poškodí. Pôvod názvu vrchu Velestúr odvodzujú od staroslovanského boha Velesa, ktorý bol ochrancom stád a čarodejov.
Križkova križovatka
Za pôvodcov falzifikátu na Velestúre sa desaťročia označujú kremnický archivár a historik Pavel Križko spolu s prírodovedcom a sochárom Jozefom Božetechom Klemensom. Na ich podnet mal písmo do skaly v polovici 19. storočia vytesať kremnický obuvník Karol Moravčík na základe Klemensových nákresov.
Po Križkovi, ktorý po sebe zanechal množstvo hodnotnej archivárskej práce, je v Kremnici pomenovaná ulica. Ďalšia z ulíc mesta je pomenovaná po jeho hlavnom oponentovi Michalovi Matunákovi. Hoci práve u Križka zbieral Matunák prvé archivárske skúsenosti, na podvrh ako prvý poukázal práve on.
Nebola však za týmto odhalením obyčajná nevraživosť medzi dvoma významnými archivármi?
Po dlhým desaťročiach totiž vychádzajú na svetlo mnohé nové fakty. Patrik Fuzák, ktorý na Univerzite Mateja
Bela v Banskej Bystrici dokončuje doktorandskú prácu o živote a diele Pavla Križka, odhalil nové zaujímavé skutočnosti. Križko sa zrejme chytil do vlasteneckej pasce, nastraženej Klemensom. Písmo síce na zabudnutom mieste v horách objavil, ale niekto ho naň musel upozorniť.
Existovala Bolského rozprava?
Patrik Fuzák je presvedčený, že runové písmo podvrhom je, no Križko ako iniciátor podvrhu je podľa neho sporný. „Križko nápisy objavil v roku 1861 a pokúsil sa ich rozlúštiť. Jeho preklad nápisu znie nepochopiteľne: Prišiel Siling zo severu, zboril Kremnicu aj Turovo a všetky hrady i bolo rokov po Turovi dvesto a osemdesiat.
Vo svojom článku Starobylé nápisy v Kremnickom pohorí neskôr napísal, že velestúrsky nápis je úzko spojený s Bolského rozpravou o Eturume a kto čítal Bolského poznámky o Turove, tomu je zmysel velestúrskeho nápisu zaraz jasný," hovorí Fuzák.
Otázne podľa neho je, či spomínané dielo od Jána Bolského s názvom Memorabilia septem monfanarum civitatum, na ktoré sa Križko odvolával, vôbec existovalo. Napriek intenzívnemu pátraniu ho neobjavil v Slovenskej národnej knižnici, ani v Budapešti, či vo Viedni, kde navyše nepoznali ani autora Jána Bolského.
Neprajný Matunák?
Patrik Fuzák však nesúhlasí ani s tvrdeniami Križkovho oponenta Michala Matunáka, že rytcom kremnických nápisov bol obuvník Karol Moravčík a urobil tak na podnet Križka a Klemensa. „Matunák tvrdil, že podľa Moravčíkových vnukov k nim často chodieval Križko a Gustáv Zechenter.
Toto Matunákovo tvrdenie však považujem za výmysel, lebo podľa matričných dokladov sme zistili, že Karol Moravčík okolo roku 1860 nemal ešte ani deti, tobôž nie vnukov, ktorí by boli svedkami týchto návštev," konštatoval Fuzák.
Vyvracia aj ďalšie Matunákovo tvrdenie, že starobylé nápisy na kremnickom pohorí boli vytesané na slabú trachytovú skalu, na ktorej sa neudržia ani dvesto rokov. Kremnické vrchy však nie sú trachytovým, ale andezitovým pohorím, čo vyvoláva otázniky. Súhlasiť podľa neho možno iba s Matunákovým názorom, že kresličom velestúrskeho nápisu mohol byť samotný Božetech Klemens.
„Ostaršovanie" dejín
Križko sa po objavení nápisov snažil zrejme iba o to, čo po dlhých rokoch spisovateľ Pavel Hrúz trefne nazval „ostaršovaním" národov. Archivár bol v tom čase presvedčený, že Slovania už dávno pred svätým Cyrilom poznali písmo a vykresanie kremnického nápisu kládol na koniec tretieho alebo začiatok štvrtého storočia nášho letopočtu. „V tomto presvedčení ho zrejme utvrdzovali dve diela.
Už spomenutá Memorabilia a tiež Staroitalia Slavjanská od Jána Kollára," doplnil Fuzák. Toto romanticky zanietené dielo podľa neho hlboko zapôsobilo na mladého Križka a priviedlo ho k názoru, že i Slováci musia mať veľmi staré dejiny, siahajúce viac storočí dozadu, než sa všeobecne tvrdilo.
„Vziať musíme do úvahy, že Križko mal v tom čase iba dvadsať rokov a ako mladý národovec chcel dokázať starobylú históriu Slovákov." Podľa Patrika Fuzáka je tiež zaujímavé, že samotný Križko sa už do konca svojho života neodvolával na svoj velestúrsky objav. Zrejme skoro pochopil svoj omyl, ale už ho nikdy svetu nevysvetlil.
„Keď študujeme postup, akým Križko lúštil nápisy, je málo pravdepodobné, že je ich autorom. Porovnával znaky velestúrskeho nápisu so znakmi v Kollárovej Staroitalii Slavjanskej, pričom v danom nápise nachádzal aj fenické, etruské či grécke písma a znaky."
Kto teda vytvoril velestúrske nápisy? „Najskôr to mohol byť Jozef Božetech Klemens. Súvisí to do istej miery aj s tým, že bol priateľom s Václavom Hankom, ktorému sa pripisuje autorstvo Kráľovodvorského a Zelenohorského rukopisu. Klemens koncom 40. rokov 19. storočia robil v Čechách geologické výskumy a bolo to práve v období, keď sa objavili rukopisy," myslí si Patrik Fuzák.
Záhada cvičnej skaly
Zatiaľ čo nápisy na Velestúre sú dobre známe, iba zlomok ľudí vie o existencii skaly pri Zechenterovej záhrade v Kremnici, ktorá nesie podobné runové znaky ako velestúrske nápisy. Údajne ide o skalu, na ktorej obuvník Moravčík trénoval runové písmo.
Milan Rybársky z občianskeho združenia Kalvária je presvedčený, že táto skala by sa mohla stať zaujímavou súčasťou histórie mesta. „Bohužiaľ, úplne sa na ňu zabudlo a nikdy sa nerobil žiaden rozbor, či je písmo naozaj zhodné s velestúrskym nápisom a z akého je obdobia," dodal.
Aj dohady okolo Velestúru sú podľa neho zapríčinené do veľkej miery tým, že velestúrske nápisy sa považujú za podvrh už akosi prirodzene a nikdy neboli predmetom dôsledného vedeckého výskumu. „Keby sa urobil podrobný archeologický a geologický výskum, zastavili by sa dohady, v akej skale je písmo vyryté, koľko tam vydrží a aké je staré," dodal.
Na Velestúr sa zabúda podľa neho neoprávnene: „Už skutočnosť, že takýto podvrh máme práve my na Slovensku, by sa dal výborne zužitkovať v cestovnom ruchu. Ľudia majú historické záhady radi, no zatiaľ si tento podvrh nedokážeme patrične predať."
