;) |
Staré, dobre známe, pravdy. V Sege si preto povedali, že teda nevydajú svoj arkádový tenis v priebehu 12 mesiacov, lež počkajú trochu dlhšie. A vydali nám Virtua Tennis 3 , ktorému zmenili tak trochu názov, sú tu nejaké nové menu, potom pár minihier a keby nám to do redakcie neprišlo v promo obale s názvom Virtua Tennis 2009, ale ako klasický napálený review, robili by sme si z vývojárov srandu, že nám poslali starú verziu hry spred 2 rokov. Lenže ono neposlali a to čo poslali, to aj posra...
Uznajte sami. Čože sa už len dá na tenise vymyslieť prevratného? Okej, radi si zapinkáme na slniečku s plechovkou piva chladiacou sa blízko siete, kde v prípade potreby osvieži. Ale je to šport zábavný a človek sa zašportuje, v prípade šikovnosti (a rovnosti povrchu) zistí, že padnúť sa dá aj dosť hlúpo a je to proste pre nás, pred hučiacimi strojmi neustále sediacimi lenivcami, fajn relax. A tenis virtuálny? Tam je to ešte horšie, pretože základná hrateľnosť sa vlastne nezmenila od čias staručkého Pongu. Napredovať sa však dá, čo potvrdil Top Spin 3, ktorý vsadil na simuláciu a priniesol tak možno menej osviežujúci, ale za to zaručene chytľavý zážitok pre tenisového nadšenca.
Všetky screenshoty nájdete v galérii hry
Virtua Tennis 2009 je rovnakou arkádou ako predošlý Virtua Tennis 3. Zlé je, že vlastne takmer na vlas rovnakou. To, že prešli dva roky asi nikto nemal postrehnúť. Na začiatku si pri voľbe módu kariéry vytvoríte vlastného zástupcu – pri troche snahy nie je problémom vytvoriť modrookého manekýna či slečnu vrtiacu zadkom v krátkej sukni. Lenže editor je tentoraz tak trochu podivne osekaný, detailné vymodelovanie nehrozí a akoby išlo o betaverziu spred niekoľkých rokov, kedy sa tieto vymoženosti dostávali do športových hier. Mohlo by to byť jedno, veď počas zápasu budete svojmu zverencovi pozerať na chrbát (v prípade ženskej hráčky na zadok), ale ono tých možností nie je mnoho, neustále vás bombardujú zostrihy, spomalené zábery, pri nahrávaní zápasu vidíte tváre protagonistov a to, že niektorí vyzerajú ako niekoľko dní po smrti, je nič oproti zisteniu, že sa niektorí hráči na seba podobajú. Takže na nich pozerať musíte. Horšie je, že nie všetky skutočné hviezdy majú výzor podobný realite. Už v preview verzii sme spomínali, že Danielka Hantuchová je celkom pekná tenistka, no v hre vyzerá tak trochu chorľavo a tak trochu... divne.
Dôležitý je však tenis, všakže. Virtua Tennis 2009 je rovnako ako predchodca arkádou. Áno, to je spomenuté o pár riadkov vyššie. Lenže pri hraní si to uvedomíte zas a znovu. Do autu či do siete loptičku dáte len pri podaní, žiadne osobné, nevynútené chyby neexistujú. Všetko padá tam, kam má a to, že hranie je potom nereálne trápne, nezábavné aj pre mainstream, netreba dodávať. Hráči predvádzajú nadprirodzené kúsky, chytia nechytateľné, behajú ako nadpozemskí bohovia. Jediným riešením nie je uštvať hráča, ale proste mu dať loptičku tak, aby ju už konečne nemal šancu dobehnúť. Pong. Len to vyzerá trochu lepšie, takticky je to rovnaké.
| Hra sa príliš od betaverzie nezmenila - prečítajte si naše preview, v ktorom sme na chyby a minimum zmien upozorňovali. |
Na začiatku sa nachádzate na poslednom mieste amatérskeho rebríčku a musíte sa dostať do rebríčku profesionálneho a ten postup vám niekoľko sezón zaberie a zábava, pri ktorej by ste od športového zážitku tenisové loptičky od radosti papali, to nie je. Postup je príšerne pomalý, pokým sa presuniete vyššie, nabeháte desiatky kilometrov. Stredná obtiažnosť = odohranie turnajov bez stratu loptičky. Dobre dá sa aj to a pustiť bodík súperovi.
Virtua Tennis 2009 je asi nejaká tretia, štvrtá hra, pri ktorej som nenápadne žmurkol, nech si nesilím oči pri sledovaní súperovho podania. Lenže ten žmurk trval zrejme trochu dlhšie, hlava poklesla a zrazu len prudký nádych a po prvýkrát vyhrával súper svoje podanie 40:0. Po približne minúte hrania síce zdrvujúco podľahol, no tie straty loptičiek musia mrzieť do konca kariéry. A takto hráte desiatky turnajov, všetkých súperov dokážete zdolať behom okamihu a jedinou výzvou je snaha o krajší tenis. Ale načo, keď je to vlastne stále o tom istom, zábava to začne byť až po dlhých hodinách hrania? Vyššia obtiažnosť je zas podivne neférová, v ktorej je zrejme každý súper potomkom Nadala a Federera. Áno, človeka to nepripomína. Argumentovať tým, že je to arkáda, je síce fajn, no arkáda by musela byť zábavná, čo v prípade Virtua Tennisu 2009 platí tak hodinku.
Samotná hra je slabučká, nič vás nepoháňa vpred a vo svojej podstate je úplne jedno, či zlepšujete jednu zo svojich troch vlastností alebo pridávate nové štýly. K dispozícii sú tri druhy úderov: top spin, slice (horná a dolná rotácia) a volej. Vyhrať sa dá jednoduchým odvrátením loptičky na druhú stranu, žiadne šaškárne neskúšajte, zbytočne naťahujete zápas. O presnosti umiestnenia loptičky a jej rýchlosti rozhoduje postavenie hráča voči nej a čas stlačenia úderu. Jednoduchý princíp je devalvovaný stupídnym odpálením všetkého a takmer za každých okolností. Pinkanie o betónový múr. Ďalej môžete na seba nakupovať nové handry a iné príslušenstvo, požiadať o zápas priateľa alebo sa zlepšujete úspešným plnením minihier. Nie, že by neboli zaujímavé, ale keďže sa až na zopár výnimiek už dlhú dobu opakujú a niekedy trvá dlhšie ich načítanie ako ich hranie, zábava to nie je. Zahráte si tenisový biliard, tetris, potápate lodičky, beháte po kurte a zbierate veci na ňom rozhádzané, potom tu máme presné zásahy miest na kurte a podobne. Všetko na čas, všetko s nejakým tým limitom, ktorý musíte splniť, inak nedostanete nič.
Hrateľnosť by mohol zachrániť multiplayer, prítomná je napríklad štvorhra, ale zahrať si môžete i klasicky po sieti. Lenže tam vyblednutú atmosféru zápasu nič nezachráni. Štvorhra pripomína hru robotov, kde loptička lieta zo strany na stranu a celé je to len o postrehu. Ale čo chcete od hry, kde vaša prvá loptička v kariére pri vlastnom podaní letí rýchlosťou cez 200 km/hod. a predvádzate bezchybný tenis? Čo by to tak mohlo zachrániť?
Grafické spracovanie to rozhodne nebude. Pozerať sa na to dá, no žiadny pokrok od minulého dielu nie je vidieť. Tri rôzne pohľady sú zbytočné, využívať budete jediný: ten najvzdialenejší. Neustále vás po každej loptičke otravuje hneď niekoľko záznamov, ktoré musíte „odkliknúť“. Určite to poznáte: rýchle zábery z troch rôznych uhlov pri vašom extrémne geniálnom údere v sekundovom prestrihu. Bang-bang-bang. Alebo ako ste po 18763-krát trafili znovu na to isté miesto – tesne pred čiaru. Animácie hráčov sú pomerne prijateľné, horšie však je, že niekedy sú ukončené nekorektne, niektoré na seba nenadväzujú tak, ako by mali. Chytači loptičiek sa síce pred zásahom do rozkroku uhnú, no ide o pohyb naskriptovaný, typu „akože“, pretože zásah na intímne miesto dostanú i tak, loptička cez nich preletí a rovnako aj hráč. Pár ľudí v hľadisku zatlieska, inak mŕtvo, chytači loptičiek pri sieti sú ako vytesaní z kameňa. Stopy na kurte sa udržia niekoľko sekúnd, antuka je lusknutím prsta v pôvodnom stave. Ako spred dvoch rokov.
Vizuálna stránka sa teda bohvieako nepodarila, možno to napravia zvuky. Hudba je tradične automatová (logo Segy nie je v hre len tak pre nič za nič) a že vám začne liezť na nervy, pochopíte veľmi rýchlo. Počas zápasu však počujete len máločo. Diváci pri hre mlčia – čo je pochopiteľné – po výmenách zatlieskajú, zakričia, no počas hry samotnej to neznie tak, aby ste sa cítili ako v zápase. Všetko je vzdialené, zvuk úderov vás pomaly uspáva, nemá to grády ako pri skutočných zápasoch.
Komu teda Virtua Tennis 2009 odporučiť a či vôbec po krabici s hrou siahnuť? Pokým nájdete v obchode predošlý diel za nižšiu cenu, bol by tento minimalistický update zbytočnou investíciou. Je to kruté, ale zmien je príliš málo. Možno niekoľko nových mien, je tu prítomný Davis Cup, zopár minihier je nových, ale to za tie peniaze nestojí. Predchodca totiž ponúka úplne rovnakú zábavu, nič sa nezmenilo. Naháňanie sa za loptičkou v arkádovom štýle môže zabaviť nenáročnú partiu priateľov, ktorým sa nechce spievať alebo hrať na plastové gitary. Tak prečo priemer? Už aj staručké Tennis Critters bolo lepšie. A tam boli zvieratká a je to zadarmo!
