ROZHOVOR KAROLA SUDORA

Kozmonaut Ivan Bella: Nezarábal som astronomické peniaze

Ťažko povedať, či som privítal November 1989, bol som zaskočený. Vychovávali nás v jednom režime, zrazu bolo všetko inak. Dialo sa to mimo mňa, tvrdí v rozhovore Ivan Bella.

Narodil sa v roku 1964 v Brezne. Po Vojenskom gymnáziu pokračoval na Vysokej vojenskej leteckej škole SNP v Košiciach (1983-87). Stal sa pilotom taktických stíhacích lietadiel, lietal na strojoch MiG-21 a SU-22. V marci 1998 sa ako kozmonaut - výskumník z(Zdroj: Miriam Petráňová)

Pred desiatimi rokmi vyletel do vesmíru. Písal sa 20. február 1999, keď o 5.17 hodine nášho času odštartoval z kozmodrómu Bajkonur v kazašskej stepi. Misia trvala takmer osem dní. V konkurze na toto miesto bolo tridsaťdva pilotov stíhačiek. Vyhral on a na stanici MIR realizoval šesť vedeckých projektov.

Lákal vás vesmír už odmalička?

Ak mám byť úprimný, tak ani nie. Vyrastal som v dedinke, v blízkosti ktorej nebolo žiadne letisko, takže maximálne som zdvihol hlavu, ak mi nad hlavou zahučalo nejaké lietadlo. Ako dieťa som chcel byť skôr športovcom, kuchárom, kominárom, ale najmä kaskadérom. Bohužiaľ, kaskadérska škola neexistovala, takže v tomto som mal smolu.

Mnohí sa boja lietať až do konca života. Nikdy ste nemali strach?

Nie. K lietaniu som sa dostal vďaka športu. Skákal som totiž na lyžiach a vtedy som začal pociťovať túžbu po lietaní. Zrazu to bola dimenzia, v ktorej som sa chcel dlhodobo pohybovať. Moje skoky pritom boli relatívne krátke, možno 30 až 40 metrov, ale už tých pár sekúnd vo vzduchu stálo za to.

Prečo je lietanie také lákavé?

Lebo na zemi je človek limitovaný dvomi rozmermi, môže sa hýbať len dopredu, dozadu, vpravo a vľavo. Pri lietaní ste v inom priestore, cítite voľnosť, ale aj obrovský nadhľad - pod sebou totiž vidíte celú krajinu, čo je úžasná vec. Vo vzduchu ste jednoducho menej spútaný.

Mnohí pri zoskokoch hovorili pomaly až o klinickej smrti

S parašutizmom ste začali pomerne skoro, už na gymnáziu.

Áno, v treťom ročníku sa vyskytla možnosť, takže som sa rovno prihlásil. Práve pri zoskokoch som sa potom utvrdil v tom, že profesionálny život chcem stráviť vo vzduchu. Už to neboli sekundy, ale desiatky minút lietania, ktoré stáli za to.

Od toho nebolo ďaleko, aby ste sa stali vojenským pilotom.

Keby to nevyšlo trebárs zo zdravotných dôvodov, mal som v zálohe aj profesiu výsadkového vojaka, teda parašutistu.

Nie je to tak dávno, čo si niekto daroval skok padákom k sviatku a skončilo sa to tragicky. Jednoducho sa mu neotvoril padák. Aká je šanca, že sa to stane?

Je to šport ako každý iný, rozhoduje teda ľudský aj technický faktor. Zlyhať môžu oba. Všetci, ktorí sa pohybujú v tomto prostredí, však vynakladajú maximálne úsilie, aby sa riziká eliminovali.

Čo vlastne musí človek po výskoku urobiť? Istý čas letí voľným pádom a potom?

Najmä u začiatočníkov majú padáky automatické systémy, ktoré bránia zlyhaniu človeka. Sú vybavené barometrickými prístrojmi a keď človek v istej výške nespraví, čo má, urobí to automatika. Je to aj istenie pre prípad, že by došlo k nejakému zraneniu, prípadne by dotyčný omdlel. Profesionáli však štandardne isté úkony robia osobne.

Vy ste niekedy mali problém pri zoskoku?

Mám ich za sebou okolo 88, ale zatiaľ nie. Musím si zaklopať.

Nestáva sa človek postupne nadobúdanou rutinou menej opatrný?

Nie, lebo rešpekt vo vás ostane, nech máte za sebou čokoľvek. Stačí sa pri zoskoku pozrieť pod seba do tej obrovskej hĺbky a všetky frajeriny vás prejdú. Každá, čo i len maličká chybička, sa môže vypomstiť. Počtom zoskokov síce rastie sebaistota, ale najmä v tom, že emócie a strach, ktoré vás pôvodne zväzovali, sa postupne odbúravajú. Potom si môžete všetko lepšie vychutnať.

Mnohí mi hovorili, že pri samotnom výskoku majú zavreté oči a otvoria ich, až keď sa otvorí padák.

Pri prvých zoskokoch reaguje každý inak, niektorí hovorili pomaly až o klinickej smrti. Ich telo sa totiž dostalo do takého šoku, že ani netušili, čo sa deje. Prebrali sa, až keď sa im otvoril padák. Stresové hormóny sa teda nepochybne vybudia na maximum.

Dobrý parašutista nemá problém doskočiť na vopred stanovený cieľ. Čím sa „šoféruje" padák?

Veľmi dôležitú rolu u menej manévrovateľných padákov zohráva takzvaný vysadzovač. Pred zoskokom sa vždy hádže takzvaná fléra, čiže stužka so závažím. Vyhodí sa nad krížom, teda nad miestom zoskoku. Podľa toho, kam dopadne, vieme, aký fúka vietor, čiže presne o takú vzdialenosť skôr treba vysadzovať parašutistov z lietadla. Vietor ich už potom „dofúkne", kam treba. Samotné riadenie padáku je jednoduché - hore sú popruhy, ktorými sa na krídlach pritvárajú jednotlivé kanály, čím sa môžete otáčať rôznymi smermi, ale aj regulovať rýchlosť pádu. Nie je to ťažké. Horšie na ovládanie sú okrúhle padáky, ale aj s nimi sa dá pristávať pomerne presne.

1.jpg

Revolúciu v roku 1989 som ani nezaregistroval

V roku 1989 ste mali 25 rokov. Vnímali ste dovtedajší režim a politiku?

Samozrejme, pretože od pätnástich rokov som v ozbrojených silách. Súčasťou výchovy profesionálnych vojakov bola vždy aj politická príprava. Informovaní o tom, čo sa deje, sme teda boli. Čo sa týka revolúcie, tú som vlastne ani nezaregistroval, lebo v tom čase som bol na preventívnej rehabilitácii, na ktorú museli chodiť piloti každý rok. Tam sme len športovali, túrovali, behali, o svete sme nevedeli takmer nič. Všetko sme zistili až po pár dňoch.

Privítali ste zmenu pomerov?

Ťažko povedať, boli sme dosť zaskočení. Vychovávali nás v jednom režime, zrazu bolo všetko inak. Dialo sa to mimo mňa.

To, čo vás učili v rámci politickej výchovy do roku 1989, ste brali ako nemennú pravdu?

Informácie boli obmedzené. Na vojenských školách panoval veľmi prísny vojenský režim, sledovala nás kontrarozviedka, takže sa nedalo počúvať ani rádio, ani trebárs Karel Kryl. Na politicko-výchovných izbách sme síce mali televízory, ale tie boli zaplombované, takže sa nedal chytiť žiadny iný, ako povolený kanál.

Čiže uzavretý svet?

Áno, boli sme vychovávaní v bubline, odrezaní od relevantných informácií. Samozrejme, všetko, čo nám hovorili o cudzích armádach a iných politických systémoch, bolo poplatné vtedajšej dobe.

Keby vtedy vznikla vojna, vyhrala by Varšavská zmluva, či NATO?

Našťastie sa o tom dá už len polemizovať. Najhorúcejšie okamihy boli v čase kubánskej krízy, keď Rusi začali vyvážať rakety na Kubu, čo naštvalo Američanov. Vtedy bolo najbližšie k reálnemu konfliktu, určite by mal katastrofálne dopady. Zbrane a munícia totiž dnes dokážu zlikvidovať niekoľko planét, ako je naša.

Tretia svetová by teda znamenala koniec?

Zrejme áno, lebo nepochybujem o tom, že by neostalo len pri konvenčných zbraniach. Niektorí by si dokazovali silu aj jadrovými. To by nebolo možné prežiť.

Niektoré krajiny sa boria so samovražednými atentátnikmi. Majú na to klasické armády protizbraň? Vyzerá to tak, že nie.

Je to problém, lebo vojská boli doteraz pripravované na otvorený frontálny boj, v ktorom existuje jasný nepriateľ. Ťažko bojovať proti niekomu, o kom neviete, kde je, s akou silou sa prejaví. Nie je ľahké niečo naplánovať proti nečitateľnej a nepredvídateľnej taktike. Najdôležitejšiu úlohu teda musia zohrávať spravodajské služby, ktoré sú do takých organizácii infiltrované. Mali by vydávať varovné signály.

obr_05.jpg

Rusi našu prípravu ani let nenadhodnotili

Kedy ste prvýkrát začali uvažovať o lete do vesmíru?

Až keď som sa dozvedel o tejto možnosti. Vždy som bol totiž realista a vedel som, že po Vladimírovi Remekovi poletí ďalší človek len ťažko, Slovák už vôbec nie. Náznaky neboli ani po vzniku samostatného Slovenska, o tom sa vôbec nedalo uvažovať. Na let ma prihlásili kolegovia, vediac, že mám záľubu vo veciach, rozširujúcich obzory, posúvajúcich hranice ľudských možností, napríklad v adrenalínových športoch. Vedeli tiež, že som fyzicky aj psychicky odolný.

Koľkí sa prihlásili?

Bolo nás tridsaťdva, teda pomerne dosť. Všetko piloti vojenských stíhačiek.

Let bol financovaný v rámci deblokácie ruského dlhu voči Slovensku. Vedeli ste o tom od začiatku?

Áno, lebo za nami prišiel veliteľ vzdušných síl s tým, že vláda sa takto dohodla s Ruskom. Bola to jediná možnosť, ako sa dostať do vesmíru.

Za vášho náhradníka bol určený Michal Fulier, ostatní boli neúspešní. Dá sa stať kozmonautom aj protekčne?

V žiadnom prípade sa to nedá vylúčiť, možné je všetko, ľudia sú predsa rôzni. O protekcii sa hovorilo aj v prípade prvého československého kozmonauta Vladimíra Remeka. Je to pritom skvelý človek, poznám ho dlhé roky. V mojom prípade o protekcii pochybujem, pretože rodičia nemali žiadne kontakty, nemohli nič ovplyvniť. Boli obyčajnými robotníkmi v železiarňach v Podbrezovej. V celej rodine sme nemali nikoho významného.

Ako na to reagovali?

Mama všetko prežívala, zúfalá bola už vtedy, keď som si vybral vojenské gymnázium, vraj tam je tvrdý dril a drezúra. Keď som chcel, aby mi podpísala skákanie na padáku, nastal ďalší šok, vraj či sa chcem zabiť a prečo mi nie je dobre na zemi. Otec to teda podpísal aj za ňu. Keď som potom prišiel s tým, že chcem letieť do kozmu, brali to už ako nemenný fakt, lebo vedeli, že som nezastaviteľný. Ako sa okruh kandidátov postupne zužoval, boli na mňa čím ďalej, tým viac hrdí.

2.jpg

Výber sa dial počas tretej Mečiarovej vlády. Ihneď sa objavili aj výčitky, že sú to vyhodené peniaze, lebo Rusi celý projekt nadhodnotili, aby si z dlhu odčítali čo najviac peňazí. Bola to dobrá investícia?

V tej dobe sa Rusko zmietalo vo veľkej ekonomickej kríze a hrozilo, že deblokácie sa na niekoľko rokov zmrazia. Je diskutabilné, či sa to malo robiť takto, ale ak niekto vraví, že za tú sumu mohli byť postavené školy, nemocnice a podobne, moja odpoveď znie, že to bolo možné len teoreticky. Tie peniaze by nám totiž v hotovosti nikto nedal. Jediná možnosť teda bola minúť ich v rámci kozmického letu. Vláda sa tak rozhodla, tak sa aj stalo. Neprijať túto možnosť, dlh by sa zmrazil a Slovensko by si aj tak nepomohlo.

Šlo o 20 miliónov dolárov.

Našu prípravu ani let Rusi určite nenadhodnotili, lebo to bola bežná suma, za ktorú lietali do vesmíru aj súkromné osoby. Šlo o dobré rozhodnutie, lebo vesmír je stále zaujímavý a ide aj o prestíž. Slovensko vlastne už pár rokov po svojom vzniku upozornilo celý svet, že je tu nová krajina, ktorá napriek svojej malej rozlohe a malému počtu obyvateľov, môže byť relevantným partnerom pre veľké štáty.

Nebyť ruských dlhov, asi by sme tým partnerom neboli.

Iste, v takom prípade by sa nikam neletelo. Bol som vlastne v správny čas na správnom mieste.

Musel som si požičať na inkaso

Leteli ste síce až za Dzurindovej vlády v roku 1999, napriek tomu sa objavovali tvrdenia, že ste „HZDS pozitívny".

Nezmysel, nikdy som sa s ľuďmi z HZDS ani len nestretol. Iba raz, keď bol v Moskve na oficiálnej návšteve vtedajší premiér Mečiar. Stiahli nás z Hviezdneho mestečka a napriek jeho nabitému programu sme sa stretli asi na päť minút. Len sa spýtal, ako prebieha príprava a čo bude ďalej. Ako vojak s politikou ani nemôžem koketovať, vyplýva mi to zo zákona, nemôžem dokonca ani len povedať, s akou stranou sympatizujem.

Pravdou je, že po nástupe Dzurindovej vlády prebiehali niekoľkomesačné diskusie, či v celom projekte pokračovať. Minister obrany Kanis však presadil, aby sa misia dokončila podľa plánu. Každý predsa vedel, čo hovorili Rusi: naplánovali sme let, investovali do toho, a ak sa vzdáte, ďalšieho kozmonauta už nestihneme pripraviť. Stopnutie projektu by teda znamenalo stratu všetkých peňazí.

Koľko ste zarábali ako kozmonaut?

Neboli to žiadne astronomické peniaze, bral som len normálny plat, zodpovedajúci tabuľke podľa hodnosti a odpracovaných rokov. K tomu sme za pobyt v Rusku dostávali diéty ako na normálnej zahraničnej služobnej ceste.

Po návrate ste nedostali žiadnu odmenu?

Dostal som 100 tisíc v hrubom od ministra obrany Kanisa. Reálne šlo o nejakých 70 tisíc v čistom. Paradoxne, pripočítali mi to k bežnej výplate, takže tá vlastne celá skončila ako daň, pričom samotná odmena ešte ležala zatvorená v ministerskom trezore. V ten mesiac som si dokonca musel požičať na inkaso. (smiech)

obr_02.jpg

Čo sa deje počas prípravy v Hviezdnom mestečku?

V našom prípade trvala 11 mesiacov. Ruskí kozmonauti sa bežne pripravujú tri až päť rokov, takže sme to mali ako veľmi intenzívny rýchlokurz. Šlo o dve etapy - prvou bola všeobecná kozmická príprava, zameraná na teóriu lietania kozmických telies, kozmickú navigáciu, astronómiu, kozmickú medicínu a podobne. K tomu sa pridružilo obrovské množstvo technických predmetov, napríklad o konštrukcii transportnej lode, orbitálneho komplexu MIR a tak ďalej. Aby to nebolo len suché sedenie v učebniach, všetko sa prekladalo špeciálnymi druhmi prípravy. Bola to jedinečná možnosť odreagovať sa od skrípt a kníh.

Napríklad?

Nácvik lietania v bezváhovom stave. Využívajú sa na to špeciálne štvormotorové lietadlá.

Ten bezváhový stav vzniká prudkým klesaním lietadla?

V podstate áno, letí sa však po krivke, počas ktorej sa robia špeciálne manévre, ktoré ten bezváhový stav vytvoria na 25 až 28 sekúnd.

Centrifúgu ste zvládli v pohode?

Boli sme na nej štyria, jeden z kandidátov vďaka nej následne vypadol. Testuje sa ňou totiž odolnosť organizmu voči preťaženiu tak, že vás točia ako na púťovej atrakcii. Zjednodušujem, ale v zásade je to podobné, ako klasická kolotočiarska centrifúga, akurát os pôsobenia preťaženia sa dá nastavovať rôzne, napríklad smerom hlava - zadok, hruď - chrbát, prípadne možno spraviť aj negatívne preťaženie smerom do hlavy. Obvykle sa točíte v sede, kde to ide do hodnoty 3G, ale skúša sa aj 8G. Nie je to sranda, lebo ak si vezmete, že hlava človeka váži povedzme päť kilogramov, pri takom preťažení akoby ste mali na hlave vrece cementu. Ani vtedy však nesmiete strácať vedomie, inak nemôžete byť kozmonautom. Ak ide o tlak na hruď, skúma sa, čo vtedy robí vaše srdce. Občas síce môže buchnúť mimo rytmu, ale nie mimo presne stanovenej tolerancie.

Nebolo vám zle?

Nie, lebo ako vojenský letec som robil aj akrobaciu. Tam sme bežne mali preťaženie 5 až 7G. Podstatne horšie ako centrifúgy sú nácviky na vestibulárnych kreslách.

Už názov neznie dvakrát lákavo.

Posadia vás do kresla, ktoré vyzerá ako zubárske, a točia vás v ňom okolo osi, pričom máte zatvorené oči. V rámci toho robíte rôzne pohyby hlavou - buď do strán, alebo sa predkláňate. Tak vám to rozhodí váš vestibulárny systém, že ani neviete, kde je sever. Cieľom je trénovateľnosť organizmu, lebo všeobecne sa vie, že 90 až 95 obyvateľov zeme má sklony k morskej chorobe. Keď ma tam dali prvýkrát, vydržal som možno 2,5 minúty, tréningom sme nakoniec zvládal aj dvadsaťminútové točenie. Do toho sme si pridávali aj ďalšie pohyby, napríklad sedadlo sa točilo do jednej strany, my hlavou do protismeru. Ak ste do toho aj predkláňali, bolo to celkom zábavné.

3.jpg

Medzi rituály pred letom patrí film o červenoarmejcovi

Kozmonauti majú pred odletom zaužívané rôzne rituály. Od čias Gagarina údajne všetci omočia koleso autobusu, ktoré ich vezie k rakete.

Áno, je to pravda, hoci je to istý paradox, že aj v modernej oblasti, akou je lietanie do vesmíru, majú svoje nezastupiteľné miesto rituály. Omočenie kolesa je inak celkom praktická vec, lebo ďalšia možnosť ísť na WC príde až po nejakých siedmich hodinách. Nikto si nedovolí tie rituály porušiť, hoci je ich strašne veľa, a väčšina z nich sa traduje práve od Gagarina.

Skúste ich vymenovať.

Napríklad pred letom si musia všetci kozmonauti pozrieť film Zlaté slnko v pustatine, hoci nijako nesúvisí s kozmonautikou. Je o nejakom červenoarmejcovi. Zrejme ho premietli Gagarinovi a tak sa to stalo tradíciou.

Čo ak niekto letí už tretíkrát?

Na tom vôbec nezáleží, film sa pozerá pred každým odletom. Ďalší rituál - keď sa vyváža raketa z haly na štartovaciu rampu, zúčastniť sa toho môžu všetci, čo sa nachádzajú na Bajkonure, zákaz vstupu majú iba kozmonauti. Keď potom opúšťajú izbu v hoteli, musia sa podpísať fixkou na dvere. Ruským zvykom je aj to, že predtým si treba sadnúť, aby vám neodišlo šťastie. Sadnúť si ale musia všetci, čo sú v izbe. Ak nie je miesto, tak aj na zem, či jeden na druhého. Je jedno, kto tam má akú funkciu, týka sa to generálov, ministrov, všetkých. Pri východe z hotela zase vždy čaká pravoslávny kňaz, ktorý vás posvätí, do toho hrá pesnička Zelená tráva na dvore. Vždy tá istá, či sa letí v lete alebo v zime.

Kedy sa ide do kabíny?

Tri hodiny pred štartom, lebo keď zaujmete svoje miesto, začne prebiehať kontrola všetkých systémov, aby sa eliminovali prípadné chyby.

V akej polohe ste?

V takzvanej embryonálnej, čiže päty skoro až pod zadkom, kolená na hrudi. Je tam totiž veľmi málo miesta. Ten, kto trpí klaustrofóbiou, by neprežil. (smiech) Traja kozmonauti majú ruky pri sebe, pričom sa pomaly dotýkajú ramenami toho druhého. Hneď pred nimi je zase prístrojový panel. Po dvoch hodinách je to utrpenie, musíte ich však vydržať aspoň sedem. Potom sa konečne môžete odpútať.

Prečo tak dlho? Na obežnej dráhe ste za nejakých deväť minút.

Áno, štart je pomerne rýchly, hore ste za 8 minút a 36 sekúnd, ale potom sa na obežnej dráhe otvoria slnečné kolektory a vy znovu začnete kontrolovať funkčnosť všetkých systémov.

Koľko potom trvala cesta na MIR?

Dva dni. Nosná trojstupňová raketa vás vyvedie na takzvanú orbitu vyvedenia vo výške 200 až 220 kilometrov, to trvá tých menej ako deväť minút, potom vám udelí prvú kozmickú rýchlosť, čo je 7,9 kilometra za sekundu, čiže asi 28 tisíc kilometrov za hodinu. Dva dni potom trvá, kým sa vystúpa na výšku 350 až 400 kilometrov, v ktorej sa nachádzal MIR.

Ako sa v tej rýchlosti dokáže spojiť raketa s kozmickou stanicou?

Je to zložitý proces. Na Zemi sedí skupina balistikov, ktorá neustále meria vzájomné polohy. Obe telesá síce letia rovnakou rýchlosťou, ale v rôznych výškach, takže ich uhlové rýchlosti sú rôzne. Za dva dni treba dosiahnuť, aby sa v presne stanovenom čase a mieste stretli a spojili.

Ak ten manéver nevyjde, musí to byť „zábava".

Dá sa to ešte raz zopakovať a potom smola, treba sa vrátiť na Zem. Čo viem, stalo sa to iba raz jednému Bulharovi.

obr_04.jpg

Či bol na MIR-e alkohol? Nepamätám si

Na MIRe vás čakali dvaja Rusi.

Áno, boli tam už takmer 200 dní, takže sa celkom tešili. Konečne videli aj iné tváre, pre jedného z nich to bol navyše signál, že sa čoskoro vráti domov.

Aj ste si pripili?

Nie, na privítanie sa využíva klasický slovanský zvyk - chlieb so soľou. Samozrejme, soľ bola rozpustená vo vode, inak by lietala po okolí.

Na tej stanici fakt nebol žiadny alkohol?

Nemal by byť.

Nemal by byť, či nebol?

Napíšte, že si to už nepamätám. Je to dávno. (smiech)

Hovorí sa, že v kozme sa nestarne.

Hovorí sa to, ale nie je to pravda. Platilo by to len pre veľmi vysoké rýchlosti, blížiace sa rýchlosti svetla, teda 300 tisíc kilometrom za sekundu. Podľa Einteinovej teórie by sme sa za touto hranicou dokonca mohli začať vracať v čase, ale nemáme možnosť to overiť, lebo takú rýchlosť nedokážeme vyvinúť. Naša bola len 28 tisíc kilometrov za hodinu, čo je zanedbateľné. Jeden ruský kozmonaut robil experimenty sám na sebe, v kozme strávil viac ako 14 mesiacov bez prestávky, a keď to celé prepočítal, zistil, že bol mladší len o možno 10 alebo 14 sekúnd.

Na záver to „najdôležitejšie": ako sa vo vesmíre pripravuje káva?

Jednoducho, dokonca sme si mohli vybrať, či s cukrom alebo mliekom. (smiech) Bola v uzavretých vreckách, k tomu sme mali zdroj teplej aj studenej vody, čiže ste si len nasadili hadičku, zaliali to a hotovo.

Dala sa k tomu aj zapáliť cigareta?

Sám som bol z toho prekvapený, ale medzi kozmonautmi je dosť fajčiarov. Samozrejme, nefajčia na kozmickej stanici, ale len v rámci prípravy. Teoreticky je možné zapáliť si aj hore, ale sú tam také jemné hlásiče dymu, že by hneď hlásili požiar. Zapália si teda až po návrate.

Rozhovor bol autorizovaný, Ivan Bella v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: Redakcia

Všetky predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Tech


Inzercia - Tlačové správy


  1. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  2. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  5. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  6. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  7. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  9. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  10. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  1. Slováci sa hojne stávajú majiteľmi nehnuteľností v cudzine
  2. Prečo mamy lákali deti na mobil, kľúče či diaľkové ovládanie?
  3. Zažite zmenu s najpredávanejším SUV Hyundai Tucson
  4. Neviete si rady s vaším ročným vyúčtovaním? Pomôže vám FiiFree
  5. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  6. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  7. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  8. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  9. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  10. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 17 743
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 16 295
  3. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 7 873
  4. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 151
  5. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 6 821
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 513
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 5 793
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 4 995
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 882
  10. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov 3 055

Téma: Rozhovory z denníka SME


Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Kaliňák lákal na byty za symbolické ceny

Asi tretinovú zľavu na byt dostal aj bývalý policajný viceprezident. Jeho nástupca platí v hlavnom meste nájomné 30 eur mesačne.

DOMOV

Viedol spor aj s Babišom. Koalícia chce šéfa ÚPN odvolať

Ondrejovi Krajňákovi vyčítajú autoritatívne správanie.

Neprehliadnite tiež

Boli sme naivní, povedala NASA, keď videla prvé fotky podbruška Jupiteru

Nové fotografie pólov Jupitera od sondy Juno rozbili doterajšie teórie o fungovaní plynných obrov.

Bielenie Veľkej koralovej bariéry je ešte horšie, než sa čakalo

Koraly predstavujú živobytie nielen pre ľudí, ale aj pre milióny živočíchov.

Koniec latrín a chemických záchodov, nová toaleta odpad prefiltruje a spáli

Akademici sľubujú vyššiu hygienu pre chudobné kúty sveta.

Do mobilu pozeráme čoraz viac. V Brazílii aj päť hodín denne

Vybaviť hovor a prečítať správu - to je mobilná história, ktorá bola len skromným začiatkom dnešných dní.