Neurológ Oliver Sacks: Aké to je, keď stratíte nohu

Aké to je, keď sa lekár stane pacientom, lebo má namiesto nohy iba kus mŕtvej hmoty? Čo môže človek robiť v situáciách, ktoré vyzerajú naprosto beznádejne?

Prečo je ľudské vedomie pre vedcov tak ohromnou záhadou a kam vôbec siaha? Je vnímanie sveta oddelené od vlastného ja? V akých situáciách je veda bezmocná? Aké posolstvo nesie hudba a prečo má takú nesmiernu uzdravujúcu silu?

Známy newyorský neurológ Oliver Sacks si, našťastie, aj na radu iného významného neurológa A. R. Luriu nenechal odpovede na tieto otázky pre seba. Vznikla tak kniha Na čem si stojím. Prožitky odcizení části vlastního těla a cesta zpět k původní celistvosti (preložil Dušan Zbavitel, vydal Dybbuk 2009). Je unikátnou výpoveďou o histórii jednej nešťastnej udalosti, ktorá sa odohrala pred vyše štvrťstoročím a ktorá síce nezmenila svet, no celkom určite zmenila Olivera Sacksa.

Oliver Sacks o svojej novej knihe Musicophilia

Vy ste cvok

„Vy ste ale cvok, doktor Sacks," zasmiala sa sestra po tom, čo priviezli vyčerpaného a takmer bezvládneho pacienta na izbu v malej nórskej nemocnici. Mal totiž v batohu, s ktorým liezol po skalách, asi päťdesiat kníh. S týmto ťažkým intelektuálnym nákladom spadol pri horskej túre - vlastne pri panickom úteku pred miestnou raritou, bielym býkom - tak nešťastne, že si dolámal ľavú nohu, ktorá bola pri ďalšom zostupe absolútne nepoužiteľná. Zostal sám v divokej krajine, vysilený, bezmocný, vzdialený od ľudí, s minimálnou šancou na záchranu.

Už to je zvláštne, ako podrobne si tieto okamihy pamätal, aj keď, samozrejme, bol úplne neschopný čokoľvek si zapísať. V knihe takto spomína na chvíľu, ktorú považoval za svoju poslednú: „Všetko neuveriteľne stíchlo. Už som okolo seba nepočul nijaké zvuky. Už som nepočul ani seba. Všetko sa zdalo zahalené do mlčania. Nastali čudné chvíle, keď som si myslel, že už som mŕtvy, kedy sa ticho zmenilo v ticho smrti. Veci sa prestali diať. Nedialo sa už nič. Toto musí byť začiatok konca."

Náhodná záchrana v podobe dvoch lovcov prišla v poslednom momente. No to ešte rozradostnený Sacks netušil, že najťažšie chvíle v jeho živote majú iba prísť. V momentoch, keď prestal byť odkázaný sám na seba a vrátil sa „k próze, ku každodennosti, a, áno, tiež k bezvýznamnosti sveta," a keď ho operovali a dali mu nohu do sadry, zistil, že zostala naďalej bezvládna. A čo bolo ešte horšie, vôbec si ju necítil, prestala byť jeho súčasťou, a on nevedel, ako sa s ňou narába, ako keby zabudol, že ju kedysi mal.

Diera v časopriestore

Toto zabudnutie opísal ako existenciálne peklo v podobe mlčania, neschopnosti spomenúť si, na čo mohla byť noha dobrá. Až dovtedy netušil, že človek bez nohy nie je sám sebou. Ako keby zlyhával v tom hlavnom a základnom, čo je v živote dôležité. Javilo sa mu ako zásadné zrútenie pamäti, myslenia, vôle, alebo, opísané fyzikálnym termínom, vypožičaným z Einsteina, ako diera v časopriestore.

„Bola to nielen porucha môjho svalu, ale aj porucha vo mne." Keď sa nohy dotkol, pripadalo mu, že sa dotkol ničoho. Bola neživá, neskutočná a nepatrila k nemu. Nohu nazýva „to": „Nikam to nezapadalo. Nemalo to na svete miesto."

Strach, ktorý pri tom cítil, bol ako otvárajúca sa priepasť. Aj keď už predtým vypočul stovky neurologických pacientov, „tajomne tušil ich neblahé predtuchy" a napísal o nich veľa kníh, sám sebe nevedel byť lekárom.

Výskumník priepasti

Naliehavo potreboval pomoc zvonku - no tá neprichádzala (aj preto sa v knihe zamýšľa nad tým, či netreba v starostlivosti o pacientov tohto typu niečo zásadné zmeniť). Nezaprel v sebe síce vedeckú náturu ani snahu prenikať do poriadku sveta, no teraz sa musel ujať úlohy výskumníka priepasti, Ne-zeme, ktorá ležala Nikde. Na vedu sa nemohol spoľahnúť, lebo rozum bol v jeho situácii bezmocný, nemohol nič povedať o ničote a o pekle, v ktorom sa ocitol.

„Vypadol som z priestoru a tiež z času. Už nikdy sa nič nemohlo prihodiť. Inteligencia, rozum, zmysel neznamenali nič. Pamäť, predstavivosť, nádej neznamenali nič. Stratil som všetko, čo mi predtým poskytovalo oporu pre nohy."

S nikým nemohol hovoriť o tom, čo cítil, čiastočne preto, že mu nik neveril (ani chirurg, ani rehabilitačné sestry), ale aj preto, že to, čo chce povedať, nedokázal sformulovať.

Presnejšie - nedokázal to vtedy, v pasívnej situácii pacienta. Nakoniec, po prekonaní toho najhoršieho obdobia, v ňom zvíťazil neurológ a spisovateľ, ktorý podal svedectvo o svojej ceste do pekla silno, naliehavo a presvedčivo.

Mendelssohn ako liečiteľ

Cesta z pekla sa pre Sacksa začala vtedy, keď mu priateľ priniesol do nemocnice nahrávku s husľovým koncertom Mendelssohna; rytmus hudby, ktorú si na kazetovom magnetofóne prehrával znovu a znovu, mu postupne pomohol nájsť stratený cit v nohe. Tu sa peklo a Sacksov „predplanckovský čas" po Veľkom tresku pomaly, ale isto končí. Autor, ktorý predtým tak neúprosne pitval svoje vnútro, sa už teraz ťažké bráni patetickým momentom, čo mu ťažko zazlievať. Napokon kniha ani vtedy nevyznieva menej autenticky, len čitateľ môže mať pocit, že sa z Tolstého drámy zrazu premiestnil do hollywoodského slaďáku, lebo všetko, čo bolo ešte nedávno zlé, je zrazu dobré (vrátane chirurga Swana, ktorý Sacksa operoval, a ku ktorému si po celý čas autor nemôže nájsť ten správny vzťah; možno aj preto, že Swan odmieta odložiť masku vševedúceho lekára a nechce sa poddať pacientovým pochybnostiam, ale ani sa o nich porozprávať).

Sacks na záver knihy navrhol, aby ju čitateľ čítal vtedy, keď dostane anestéziu do miechy a necíti si spodnú časť tela, aby vedel, o čom to celé je. No jeho kniha stojí za prečítanie aj bez tejto pomerne drastickej metódy. Odkrýva svet, ktorý inak zostane pre mnohých z nás utajený.

Najčítanejšie na SME Tech


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  2. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  3. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  6. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  7. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  8. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  9. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  10. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  1. Ako efektívne využiť podlahové kúrenie?
  2. Samsung Galaxy S8: smartfón s výnimočným displejom
  3. Túžite byť matkou, ale nedarí sa? Poďme hľadať dôvody!
  4. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy
  5. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť
  6. Nové investičné projekty v Schladmingu s výhľadom na zjazdovku
  7. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  8. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  9. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  10. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  1. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 7 723
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 7 171
  3. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 6 301
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 161
  5. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 5 625
  6. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 5 499
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 787
  8. Last minute tipy na Kapverdské ostrovy 4 616
  9. 5 krokov k vlastnému bývaniu 3 921
  10. Ako sa menila obľúbená bratislavská štvrť 2 998

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Anna Remiášová pri pomníku syna: Nikdy to nevzdám

21. výročie vraždy Róberta Remiáša si prišli k jeho pamätníku pripomenúť aj študenti, ktorí organizovali Veľký protikorupčný pochod.

Neprehliadnite tiež

Fotosyntézu spustili v umelej hmote, čistí vzduch a vyrába čistú energiu

Zariadenie zatiaľ vyskúšali len pri modrom svetelnom spektre.

Vypočítali, ako sa dá cestovať v čase, ale stroj postaviť nevedia

Nový výskum navrhuje matematický model, ktorý umožňuje cestovanie v čase.

Na Marse by ľudia mohli bývať v domčekoch z červených tehál

Inžinieri našli spôsob, ako z červenej pôdy Marsu vyrábať odolné tehly.

Dnes nie miláčik, som mŕtva. Keď sa vážky nechcú páriť, predstierajú smrť

Aeshna juncea sa v čase kladenia vajíčok musia brániť pred otravnými samčekmi.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop