Prečo je ľudské vedomie pre vedcov tak ohromnou záhadou a kam vôbec siaha? Je vnímanie sveta oddelené od vlastného ja? V akých situáciách je veda bezmocná? Aké posolstvo nesie hudba a prečo má takú nesmiernu uzdravujúcu silu?
Známy newyorský neurológ Oliver Sacks si, našťastie, aj na radu iného významného neurológa A. R. Luriu nenechal odpovede na tieto otázky pre seba. Vznikla tak kniha Na čem si stojím. Prožitky odcizení části vlastního těla a cesta zpět k původní celistvosti (preložil Dušan Zbavitel, vydal Dybbuk 2009). Je unikátnou výpoveďou o histórii jednej nešťastnej udalosti, ktorá sa odohrala pred vyše štvrťstoročím a ktorá síce nezmenila svet, no celkom určite zmenila Olivera Sacksa.
Oliver Sacks o svojej novej knihe Musicophilia
Vy ste cvok„Vy ste ale cvok, doktor Sacks," zasmiala sa sestra po tom, čo priviezli vyčerpaného a takmer bezvládneho pacienta na izbu v malej nórskej nemocnici. Mal totiž v batohu, s ktorým liezol po skalách, asi päťdesiat kníh. S týmto ťažkým intelektuálnym nákladom spadol pri horskej túre - vlastne pri panickom úteku pred miestnou raritou, bielym býkom - tak nešťastne, že si dolámal ľavú nohu, ktorá bola pri ďalšom zostupe absolútne nepoužiteľná. Zostal sám v divokej krajine, vysilený, bezmocný, vzdialený od ľudí, s minimálnou šancou na záchranu.
Už to je zvláštne, ako podrobne si tieto okamihy pamätal, aj keď, samozrejme, bol úplne neschopný čokoľvek si zapísať. V knihe takto spomína na chvíľu, ktorú považoval za svoju poslednú: „Všetko neuveriteľne stíchlo. Už som okolo seba nepočul nijaké zvuky. Už som nepočul ani seba. Všetko sa zdalo zahalené do mlčania. Nastali čudné chvíle, keď som si myslel, že už som mŕtvy, kedy sa ticho zmenilo v ticho smrti. Veci sa prestali diať. Nedialo sa už nič. Toto musí byť začiatok konca."
Náhodná záchrana v podobe dvoch lovcov prišla v poslednom momente. No to ešte rozradostnený Sacks netušil, že najťažšie chvíle v jeho živote majú iba prísť. V momentoch, keď prestal byť odkázaný sám na seba a vrátil sa „k próze, ku každodennosti, a, áno, tiež k bezvýznamnosti sveta," a keď ho operovali a dali mu nohu do sadry, zistil, že zostala naďalej bezvládna. A čo bolo ešte horšie, vôbec si ju necítil, prestala byť jeho súčasťou, a on nevedel, ako sa s ňou narába, ako keby zabudol, že ju kedysi mal.
Diera v časopriestoreToto zabudnutie opísal ako existenciálne peklo v podobe mlčania, neschopnosti spomenúť si, na čo mohla byť noha dobrá. Až dovtedy netušil, že človek bez nohy nie je sám sebou. Ako keby zlyhával v tom hlavnom a základnom, čo je v živote dôležité. Javilo sa mu ako zásadné zrútenie pamäti, myslenia, vôle, alebo, opísané fyzikálnym termínom, vypožičaným z Einsteina, ako diera v časopriestore.
„Bola to nielen porucha môjho svalu, ale aj porucha vo mne." Keď sa nohy dotkol, pripadalo mu, že sa dotkol ničoho. Bola neživá, neskutočná a nepatrila k nemu. Nohu nazýva „to": „Nikam to nezapadalo. Nemalo to na svete miesto."
Strach, ktorý pri tom cítil, bol ako otvárajúca sa priepasť. Aj keď už predtým vypočul stovky neurologických pacientov, „tajomne tušil ich neblahé predtuchy" a napísal o nich veľa kníh, sám sebe nevedel byť lekárom.
Výskumník priepastiNaliehavo potreboval pomoc zvonku - no tá neprichádzala (aj preto sa v knihe zamýšľa nad tým, či netreba v starostlivosti o pacientov tohto typu niečo zásadné zmeniť). Nezaprel v sebe síce vedeckú náturu ani snahu prenikať do poriadku sveta, no teraz sa musel ujať úlohy výskumníka priepasti, Ne-zeme, ktorá ležala Nikde. Na vedu sa nemohol spoľahnúť, lebo rozum bol v jeho situácii bezmocný, nemohol nič povedať o ničote a o pekle, v ktorom sa ocitol.
„Vypadol som z priestoru a tiež z času. Už nikdy sa nič nemohlo prihodiť. Inteligencia, rozum, zmysel neznamenali nič. Pamäť, predstavivosť, nádej neznamenali nič. Stratil som všetko, čo mi predtým poskytovalo oporu pre nohy."
S nikým nemohol hovoriť o tom, čo cítil, čiastočne preto, že mu nik neveril (ani chirurg, ani rehabilitačné sestry), ale aj preto, že to, čo chce povedať, nedokázal sformulovať.
Presnejšie - nedokázal to vtedy, v pasívnej situácii pacienta. Nakoniec, po prekonaní toho najhoršieho obdobia, v ňom zvíťazil neurológ a spisovateľ, ktorý podal svedectvo o svojej ceste do pekla silno, naliehavo a presvedčivo.
Mendelssohn ako liečiteľCesta z pekla sa pre Sacksa začala vtedy, keď mu priateľ priniesol do nemocnice nahrávku s husľovým koncertom Mendelssohna; rytmus hudby, ktorú si na kazetovom magnetofóne prehrával znovu a znovu, mu postupne pomohol nájsť stratený cit v nohe. Tu sa peklo a Sacksov „predplanckovský čas" po Veľkom tresku pomaly, ale isto končí. Autor, ktorý predtým tak neúprosne pitval svoje vnútro, sa už teraz ťažké bráni patetickým momentom, čo mu ťažko zazlievať. Napokon kniha ani vtedy nevyznieva menej autenticky, len čitateľ môže mať pocit, že sa z Tolstého drámy zrazu premiestnil do hollywoodského slaďáku, lebo všetko, čo bolo ešte nedávno zlé, je zrazu dobré (vrátane chirurga Swana, ktorý Sacksa operoval, a ku ktorému si po celý čas autor nemôže nájsť ten správny vzťah; možno aj preto, že Swan odmieta odložiť masku vševedúceho lekára a nechce sa poddať pacientovým pochybnostiam, ale ani sa o nich porozprávať).
Sacks na záver knihy navrhol, aby ju čitateľ čítal vtedy, keď dostane anestéziu do miechy a necíti si spodnú časť tela, aby vedel, o čom to celé je. No jeho kniha stojí za prečítanie aj bez tejto pomerne drastickej metódy. Odkrýva svet, ktorý inak zostane pre mnohých z nás utajený.
