Vykopávky v Mjanmarsku (Barma) odkryli pozoruhodné fosílie. Potvrdzujú šíriaci sa názor odborníkov, že spoločný predok tzv. antropoidných primátov - opíc, ľudoopov a ľudí - žil v Ázii, nie v Afrike, ako sa dlho myslelo. Tieto fosílie navyše spochybňujú, že vzišiel z línie „Idy", praprimáta nájdeného v Nemecku a nedávnej mediálnej hviezdy.
V prestížnom časopise Proceedings of the Royal Society B (Biological Sciences) to predbežne online oznámil Christopher Beard z Carnegieovho múzea prírodnej histórie v Pittsbursghu (štát Pennsylvánia, USA) s ôsmimi kolegami z Francúzska, Thajska a Mjanmarska.
Paleantropológovia v poslednom čase venujú otázke pôvodu antropoidov zvýšenú mieru pozornosti. Záleží im totiž na čo najpresnejšom stanovení nádväznosti na tú-ktorú líniu primitívnejších primátov z kategórie poloopíc, kam patria dnešné lemury a okále a ich vymretí príbuzní.
Ida ako slepá ulička
Pomerne dlho prevládal názor, že antropoidy sa vyvinuli v Afrike. Zmenila to vlna objavov fosílnych kostí v Číne, Thajsku a Mjanmarsku. Tento nový trend ale tento rok narušila kostra praprimáta nazvaná „Ida", ktorá sa našla v roku 1983 v messelských ropných bridliciach v Nemecku, ale kompletizovaná a preskúmaná bola až nedávno.
Na jej základe objavitelia a niektorí ďalší vedci vyslovili názor, že antropoidy sa vyvinuli z leumurovitých predkov, ktorí sa odborne označujú ako skupina Adapiformes.
(Dodajme, že poprask okolo Idy, ktorý pred vyše mesiacom prepukol aj v našich médiách, vyvolal na špičkových vedeckých fórach, predstavovaných časopismi Nature a Science, ale aj v kvalitných časopisoch o vede pre širší okruh záujemcov, ako New Scientist, ostrú kritiku zvoleného spôsobu prezentácie. Dôvod: veľké riziko, že sprievodná nepodložená bombastičnosť zníži celkovú dôveryhodnosť komunikácie vedy verejnosti.)
Nové nálezy z Mjanmarska tento názor spochybňujú, v súlade so skoršími kritikmi.
Malý primát s veľkými špiciakmi
Predstavujú dosiaľ neznámy druh a rod primáta spred 38 miliónov rokov. Objavitelia ho nazvali Ganlea megacanina.
Prvá časť mena, rodová, zodpovedá dedinke Ganle, kde sa našli prvé fosílie (okrem tohto miesta potom ešte na niekoľkých ďalších v strednom Mjanmarsku). Druhová časť mena odráža fakt, že tento tvor sa od ostatných dobových primátov líšil veľkými špiciakmi.
Záber na jedno z miest vykopávok, vľavo Christopher Beard, vpravo člen tímu Laurent Marivaux.
Foto: Yaowalak Chaimanee
Mapa so všetkými miestami nálezov fosílií Ganlea megacanina.
Ilustrácia: K. C. Beard et al./Proceedings of the Royal Society B
Navyše ich mal, ako aj ďalšie zuby, silne opotrebované. Podľa všetkého nimi otváral tvrdé obaly tuhých tropických plodov, aby sa dostal k výživným semenám. Pri poloopiciach sa čosi podobné nikdy nezistilo. Dnes je tento spôsob obživy príznačný trebárs pre juhoamerické opice sakiov (rod Pithecia) z Amazonskej panvy.
Jedna z fosílií - výrazné špiciaky a iné opotrebované zuby prezrádzajú „opičí" a teda už antropoidný spôsob obživy.
Foto: Laurent Marivaux
Spolu s radom ďalších anatomických prvkov to znamená, že Ganlea megacanina aktuálne predstavuje najspoľahlivejšie doloženého najbližšieho spoločného predka antropoidov.
„Idu" - druh Darwinius massilae - a ostatné adapiformné druhy to definitívne stavia bližšie k moderným lemurom ako ku antropoidom.
Ázijské korene
Ganlea a príbuzné druhy spred približne 38 miliónov rokov patria do vymretej čeľade ázijských primátov Amphipithecidae. V Mjanmarsku sa našli ešte zástupcovia rodov Pondaungia a Myanmarpithecus. Mali spoločného predka s Ganleou a všetky tri tieto rody s rodom Siamopithecus objaveným v susednom Thajsku. Siamopithecus sa aktuálne javí ako najstarší známy zástupca amphipithecidov.
Podstatné je, že spôsobom obživy, odvodeným z anatomických prvkov, už zaplnili ekologickú niku opíc. Ganlea a ostatné amphipithecidy vo svojej dobe (treťohornom eocéne) obývali tropickú záplavovú planinum, veľmi podobnú dnešnej Amazónii. Korene antropoidov sa tak vcelku spoľahlivo nateraz presúvajú do Ázie.
Hlavné zdroje: Proceedings of the Royal Society B (Biological Sciences) online z 1. júla 2009; Komuniké Carnegie Museum of Natural History z 30. júna 2009.
