SME

Človek na Mesiaci

Od najväčšieho dobrodružstva v dejinách ľudstva v týchto dňoch uplynie štyridsať rokov.



Na počiatku šesťdesiatych rokov sa kozmonautika nachádzala v plienkach, ale verejná mienka v Spojených štátoch i Sovietskom zväze bola tomuto novému odvetviu ľudskej činnosti veľmi pozitívne naklonená.

Optimizmus a pevná dôvera vo vedu, technológie a pokrok bola pre obidve súperiace supermocnosti spoločná, hoci každá strana vychádzala z inej ideológie a z iného prístupu k svojim ľuďom. Kozmonauti sa stali novodobými rytiermi hrdinami na obidvoch stranách železnej opony.

Prvé dve kolá v pretekoch o vesmír vyhrali Sovieti (prvá družica Zeme a prvý človek v kozme), tretie kolo si Američania nemohli dovoliť prehrať. Preto v roku 1961, keď program Mercury dokázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, vyhlásil prezident USA John F. Kennedy vo svojom pamätnom prejave z 25. mája, že Spojené štáty dopravia človeka na Mesiac a bezpečne naspäť na Zem, a to do roku 1970.

apollo_06.jpgTým sa odštartoval kozmický program Apollo. Ako prechodný stupeň vznikol program Gemini, ktorý poslúžil na vyskúšanie technológií a postupov potrebných pre budúce lunárne misie.

Program Apollo

Samotný program Apollo bol hneď na svojom začiatku poznačený tragédiou, keď počas pozemných predletových skúšok 27. januára 1967 vypukol na palube kozmickej lode Apollo 1 požiar, ktorý stál životy troch kozmonautov.

Celý americký program sa mierne pribrzdil a lode Apollo 4, Apollo 5 a Apollo 6 vzlietli na obežnú dráhu okolo Zeme bez posádky, aby otestovali svoju štrukturálnu pevnosť, tepelný štít, dynamické vlastnosti a podobne (Apollo 2 a Apollo 3 nikdy neexistovali).

Konečne Apollo 7 s trojčlennou posádkou (Schirra, Eisele, Cunningham) strávilo v októbri 1968 jedenásť dní na obežnej dráhe okolo Zeme, Apollo 8 v decembri vzlietlo k dosiaľ bezprecedentnému letu na obežnú dráhu okolo Mesiaca (desať obletov).apollo_05.jpg

V marci nasledujúci rok Apollo 9 otestovalo lunárny modul a všetky potrebné manévre s ním na obežnej dráhe okolo Zeme, zatiaľ čo Apollo 10 v máji uskutočnilo všetky tieto testy na obežnej dráhe okolo Mesiaca vrátane oddelenia lunárneho modulu od veliteľskej lode a priblíženia sa k mesačnému povrchu.

Musel to byť veru zvláštny pocit pre trojčlennú posádku, byť na skok od Mesiaca, mať k dispozícii všetky potrebné prostriedky a pritom nemôcť pristáť! Táto misia však bola vyhradená až pre posádku Apolla s nasledujúcim poradovým číslom.

Let vyvolených

apollo_01.jpgApollo 11 vyštartovalo z mysu Canaveral 16. júla 1969 (v tom čase sa to miesto ešte volalo Kennedyho mys). Jeho posádku tvorila trojica skúsených astronautov Neil Armstrong, Edwin Aldrin a Michael Collins.

Kozmická loď najprv zamierila na parkovaciu obežnú dráhu okolo Zeme, kde sa veliteľský modul, pokrstený ako Columbia, úspešne spojil s lunárnym modulom (prischlo mu meno Eagle) a po nevyhnutných skúškach sa celý komplex vydal na dlhú cestu k Mesiacu.

O štyri dni, 20. júla, dorazila loď na miesto určenia a ocitla sa na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Astronauti zbytočne nestrácali čas, veliteľ Armstrong s Aldrinom sa vsúkali do tesného priestoru lunárneho modulu a oddelili sa od veliteľskej časti, v ktorej ostal Collins.

Po poslednej vizuálnej kontrole Armstrong a Aldrin naštartovali motor lunárneho modulu a začali svoj zostup na povrch.

apollo_02.jpgAko miesto pristátia vybrali odborníci z NASA rovinu asi dvadsať kilometrov juhozápadne od kráteru Sabine D v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis). Na základe predchádzajúceho prieskumu a snímkovania sa toto miesto ukázalo byť ideálne pre svoj plochý a hladký terén, ktorý nevyžadoval namáhavú fyzickú aktivitu posádky.

Keďže motory lunárneho modulu boli v chode o štyri sekundy dlhšie, ako sa pôvodne plánovalo, odchýlili sa kozmonauti o niekoľko kilometrov od plánovaného miesta pristátia. Táto odchýlka spôsobila poplach navigačného a riadiaceho počítača, čo prinútilo posádku ujať sa ručného riadenia.

V riadiacom stredisku NASA, kde beztak panovala krajne napätá atmosféra, sa všetci obávali jediného: havárie lunárneho modulu na mesačnom povrchu, čo by malo za následok nevyhnutnú smrť posádky.apollo_07.jpg

Amerického spisovateľa Normana Mailera, ktorý sa s astronautmi Apolla 11 stretol pred letom aj po ňom, keď pripravoval materiál pre svoju dokumentárnu knihu Oheň na Mesiaci, zaujímalo, či budú mať Armstrong s Aldrinom „čosi so sebou" pre prípad, že havarujú na Mesiaci, alebo sa im po úspešnej misii nepodarí odštartovať z jeho povrchu.

Nejaký jed, prášky na spanie alebo strelnú zbraň. Aj na to sa astronautov počas predletovej tlačovej besedy spýtal. Vo svojej knihe Mailer opisuje nechápavé pohľady, ktoré mu budúci dobyvatelia Mesiaca venovali.

Ich dôvera v technológie, ktoré im mali na ich ceste tam a späť slúžiť, bola takmer rovnaká, ako ich dôvera vo vlastné schopnosti. Boli špeciálne cvičení, aby nestrácali hlavu ani pri neštandardných situáciách, takže bez problému pilotovali lunárny modul nad mesačným povrchom.

Orol pristál

apollo_04.jpgKeď napokon Aldrin ručne pristál, v nádržiach ostalo paliva na menej ako ďalších tridsať sekúnd. Bolo to teda pristátie v pravý čas. Keby sa palivo vyčerpalo, brzdiaci motor by sa zastavil a lunárny modul by padol z výšky.

V Houstone si preto všetci vydýchli, keď sa ozvali Aldrinove slová „Contact light!", ktorými oznámil, že nohy lunárneho modulu sa dotkli povrchu, čím sa zapla príslušná kontrolka na palubnej doske (neskôr si tieto slová budú všelijako vysvetľovať priaznivci sprisahaneckých teórií a zástancovia UFO).

Vzápätí sa ozval Armstrong: „Houston, tu je základňa Tranquility. Eagle pristál!"

Človek si len ťažko dokáže dostatočne predstaviť, v akom cudzom svete sa ocitli dvaja vyslanci ľudstva. Pohľad z okienok lunárneho modulu poskytoval obrazy mesačnej krajiny, ako ju ešte žiadny človek pred nimi nevidel.

Možno aj pod vplyvom nevšedného pohľadu Aldrin krátko po pristátí odvysielal krátky príhovor: „Tu je pilot lunárneho modulu. Chcem využiť túto príležitosť, aby som požiadal všetkých, ktorí počúvajú, nech už je to ktokoľvek a kdekoľvek, aby sa na chvíľu zastavili a zamysleli nad udalosťami posledných hodín a aby každý svojím spôsobom vzdal vďaku."

Potom dvojica v súkromí odslúžila kresťanskú bohoslužbu. V tom čase sa NASA ešte stále súdila s Madalyn Murray O'Hairovou, ktorá protestovala proti tomu, že posádka Apolla 8 Borman, Lovell a Anders čítala počas televíznych prenosov z Biblie, čo znamenalo, že kozmonauti vykonávali vo vesmíre náboženské aktivity.

Armstrong a Aldrin preto svoju bohoslužbu nikde nespomínali, dokonca o nej nepovedali ani svojim manželkám, takže trvalo pár rokov, kým s tým vyšli na verejnosť. Keby to urobili verejne, tak užitoční idioti typu O'Hairovej by sa iste vyšplhali po stenách svojich obývačiek premenených na červené kútiky.

Malý krok pre človeka

apollo_08.jpgPotom nasledovala príprava na výstup na mesačný povrch. Podľa niektorých prameňov mal podľa pôvodných plánov ako prvý vystúpiť na povrch Mesiaca Aldrin a nie Armstrong. Údajne sa Aldrin veľmi aktívne zasadzoval o to, aby bol prvý.

Letmý pohľad do vnútra lunárneho modulu túto domnienku jednoznačne posiela do ríše fám. Otvorené dvierka lunárneho modulu čiastočne blokujú pilotovi cestu von, takže aby sa dostal von, musel by mu najprv veliteľ urobiť miesto - tým, že vyjde ako prvý.

Šesť a pol hodiny po pristátí Neil Armstrong vystúpil z modulu a zošplhal sa po rebríku na povrch Mesiaca, pričom predniesol pamätnú vetu (ktorú si iste dlho vopred pripravoval): „Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo."

Podľa známeho mestského mýtu Armstrong povedal aj záhadnú vetu: „Veľa šťastia pán Gorsky!" Niekoľko rokov po pristátí pán Gorsky zomrel, a tak vraj mohol Armstrong konečne vysvetliť, o čo išlo. Keď bol malý chlapec, počul raz hádku susedov. Suseda, pani Gorská, kričala na svojho muža: „Orálny sex? Ty by si chcel orálny sex?apollo_03.jpg

Tak ten dostaneš, keď susedov chlapec bude chodiť po Mesiaci!" Akokoľvek dobre táto historka znie, je vymyslená. Samotný Armstrong sa vyjadril, že ju prvýkrát počul od kabaretného komika Buddyho Hacketta okolo roku 1994.

Počas zostupu po rebríku Armstrong aktivoval televíznu kameru. Zábery boli nasnímané systémom pomalobežnej televízie (Slow-scan television) a v pozemných strediskách ich cez obrazovku snímali kamery bežného televízneho systému, čo spôsobovalo veľkú stratu kvality.

Aj napriek tomu sledovalo rozostretý čiernobiely obraz priameho prenosu z prvej prechádzky po povrchu Mesiaca najmenej 600 miliónov ľudí na Zemi. (Autor tohto článku bol jedným z nich.)

Aldrin sa čoskoro osmelil tiež a pridal sa k Armstrongovi. Obaja strávili poldruha hodiny navrtávaním mesačného povrchu, fotografovaním okolia a zbieraním kameňov a iných vzoriek. Počas jednej z vychádzok mali možnosť pozorovať záhadné teleso, ktoré preletelo nad nimi.

Ako sa neskôr ukázalo, boli svedkami preletu sovietskej automatickej sondy Luna 15, ktorá vyštartovala len dva dni pred štartom Apolla 11 a takmer pred očami amerických kozmonautov tvrdo pristála v okolí Mare Crisium, pričom sa rozbila.

Posledné chvíle na Mesiaci

Aj napriek vzrušujúcemu dobrodružstvu, na ktorom sa dvojica zúčastňovala, nezaznamenalo kontrolné stredisko v Houstone žiadne významné zvýšenie pulzu ani jedného z oboch zúčastnených.

Maličké dvere lunárneho modulu jeho konštruktéri očividne nenavrhovali s ohľadom na obrovské batohy so zariadením na udržanie života, ktoré museli mať astronauti na chrbtoch počas vychádzok, takže najvyšší pulz zaznamenávali prístroje počas lezenia von z lunárneho modulu a nazad.

Astronauti spolu vztýčili zástavu USA a chvíľu zotrvali v obligátnom družnom rozhovore s vtedajším prezidentom USA Nixonom, ktorý bol na linke. Povrch bol veľmi tvrdý, a tak sa im nepodarilo tyč zapichnúť hlbšie ako dvadsať centimetrov do zeme. Potom nainštalovali pasívny seizmograf a laserový retroreflektor.

Armstrong sa vzdialil asi na 120 metrov od lunárneho modulu, aby urobil snímky z okraja krátera. Aldrin s pomocou geologického kladiva zbieral vzorky mesačnej horniny.

Traduje sa historka, že na všetkých fotografiách z Mesiaca je iba Aldrin a na žiadnej Armstrong, lebo údajne keď Aldrin vyťahoval exponovaný film zo svojho hasselbladu, položil ho na podstavec lunárneho modulu a nešťastnou zhodou okolností ho tam zabudol.

V skutočnosti mal fotoaparát len Armstrong. Aldrin žiadny fotoaparát nemal, lebo plnil iné úlohy. Na jednej fotografii sa však Armstrong nachádza, vďaka tomu, že na chvíľu požičal svoj prístroj Aldrinovi.

Návrat

Nakoniec astronauti naložili exponované filmy a dve škatule s vyše 22 kilogramami vzoriek do úložného priestoru lunárneho modulu a vošli do jeho kabíny. Tam sa konečne zbavili batohov, jednej kamery a iných už nepotrebných vecí.

Čakal ich okamih pravdy - štart návratového stupňa lunárneho modulu, pričom pristávacie zariadenie tentoraz malo poslúžiť ako odpaľovacia rampa. Ak by sa táto fáza nepodarila (motor by zlyhal a podobne), ostali by dvaja odvážlivci väzňami Mesiaca. Čo by robili? Ako by strávili svoje posledné hodiny, kým by sa im minul kyslík?

Ako by niesli fakt, že budú umierať v cudzom svete - s rodnou Zemou na dohľad a predsa tak ďaleko? Asi na takúto situáciu myslel Norman Mailer, keď v Ohni na Mesiaci rozvíjal otázku dobrovoľného ukončenia života bez útrap.

Našťastie, štart bol bezproblémový. Miesto, kde prví ľudia pristáli, bude navždy (alebo prinajmenšom riadne dlho) pripomínať pristávacie zariadenie, na ktorého rebrík astronauti pred odchodom pripevnili plaketu s nápisom: „Tu ľudia z planéty Zem prvýkrát vykročili na Mesiac. Júl roku Pána 1969. Prišli sme v mieri, v mene celého ľudstva."

Návratový modul rýchlo vystúpil na obežnú dráhu okolo Mesiaca, kde sa spojil s veliteľským modulom Columbia, na palube ktorého už netrpezlivo čakal Michael Collins. Ten bol v uplynulých hodinách tak trochu mimo hlavného záujmu vedenia letu i médií.

Návratový stupeň lunárneho modulu po odpojení od Columbie ostal na obežnej dráhe okolo Mesiaca. Neskôr NASA oznámila, že táto obežná dráha bola nestabilná, následkom čoho sa modul onedlho zrútil na mesačný povrch.

Konečne doma!

Astronauti pristáli na rodnej planéte štyri dni nato, 24. júla, na hladine Tichého oceánu, asi 2500 kilometrov východne od Wake Islandu. Čoskoro na miesto dorazila lietadlová loď Hornet, ktorá vylovila celý pristávací modul.

Pred tým, ako sa mohli kozmonauti objať so svojimi najbližšími a podať si ruky so svojimi priateľmi a kolegami, ich čakala niekoľkodňová karanténa, ktorá mala vylúčiť ich prípadnú kontamináciu mimozemskými mikroorganizmami.

Do tých čias predstúpili pred verejnosť len raz, spoza ochrannej steny zo skla. Po Apolle 11 vzlietli k Mesiacu ešte ďalšie kozmické lode: Apollo 12, 13, 14, 15, 16 a 17. Posádky týchto lodí sa prechádzali po Mesiaci (s výnimkou Apolla 13, ktoré sa po vážnej nehode muselo vrátiť na Zem a jeho let sa len tak-tak nestal tragédiou), takže celkovo po povrchu Mesiaca kráčalo dvanásť astronautov.

To sa už dá považovať za poriadne prestížny klub. V sedemdesiatych rokoch podpora pre americký kozmický program ochabla. To sa prejavilo aj predčasným ukončením misií Apollo - hoci boli plánované ešte tri ďalšie lety, program ukončil v decembri 1972 let Apolla 17 (ktoré dopravilo na Mesiac naozajstného vedca - geológa Harrisona Schmitta).

Jednou z príčin predčasného ukončenia programu boli rozpočtové škrty vyvolané vojnou vo Vietname. Od tých čias sa žiadny človek nevydal ďalej, ako na nízku obežnú dráhu okolo Zeme.

Boli Američania vôbec na Mesiaci?
Zaujímavým doplnkom histórie amerických letov na Mesiac je história konšpiračných teórií, z ktorých jedna má mimoriadne dlhú životnosť. Podľa nej niektoré alebo všetky aspekty mesačného programu Apollo sfalšovala NASA a astronauti z projektu Apollo nikdy na Mesiaci nepristáli.

V roku 1999 podľa prieskumu Gallupovho ústavu pre verejnú mienku šesť percent obyvateľov Spojených štátov verilo, že pristátie na Mesiaci bolo sfalšované, pričom okolo 89 percent verí v opak.

Fámu o „lunárnom podvode" výdatne posilnil Bill Kaysing svojou knihou We Never Went to the Moon: America's Thirty Billion Dollar Swindle (Nikdy sme neboli na Mesiaci: Americký tridsaťmiliardový podvod), ktorá vyšla v roku 1974, dva roky po pristátí posledného človeka na Mesiaci.

Podľa tejto knihy zabránili v skutočnom pristátí na Mesiaci dve veci: po prvé technológia na vyslanie človeka na Mesiac nebola dostatočne vyvinutá a po druhé by v prelete človeka zabránilo žiarenie Van Allenovho pása, ktorý sa skladá z vysoko energeticky nabitých častíc a nachádza sa asi osemsto kilometrov nad povrchom Zeme.

Astronauti z Apolla 8, 10, 11, 12, 14, 15, 16 a 17 boli jedinými ľuďmi, ktorí kedy Van Allenovým pásom preleteli. Ostatné kozmické lode i orbitálne stanice lietajú pod touto zhubnou zónou. Astronautov by mohol ochrániť niekoľko desiatok centimetrov hrubý olovený štít.

Plášť rakety z hliníka ani ochranné skafandre však túto schopnosť nemajú, preto zástancovia sprisahaneckej teórie tvrdia, že žiadny človek ešte Van Allenov pás živý neprekonal, a preto boli lety na Mesiac len podvodom.
Významným členom spolku skeptikov je americký filmár Bart Sibrel.

Neslávne sa preslávil tým, že počas rozhovoru Edwina Aldrina s predstaviteľmi japonskej televízie obvinil astronauta z lži. Žiadal, aby Aldrin odprisahal na Bibliu, že kráčal po Mesiaci. Keď sa Aldrin zdráhal, nazval ho podvodníkom, načo mu rozčúlený astronaut dal päsťou.

Sibrel tvrdí, že posádka Apolla 11 s pomocou NASA sfalšovala svoju cestu na Mesiac a celá ich aktivita na mesačnom povrchu bola vyrobená filmovým trikom.

Jednoznačne dokázateľnú existenciu pozemských predmetov, ktoré sú s dnešnou technológiou jasne viditeľné na mesačnom povrchu (pristávacie stupne, mesačné vozidlá, laserové zrkadlá a rozmanité prístroje), nepovažuje Sibrel so svojimi stúpencami za žiadny dôkaz pristátia človeka.

„Dostať sa na Mesiac naozaj nie je taký problém," tvrdí Marcus Allen, vydavateľ britského magazínu Nexus, venovaného paranormálnym javom a sprisahaneckým teóriám. „Rusi to dokázali už v roku 1959 svojimi sondami. Veľký problém je dostať tam ľudí."

Týmto argumentom má Allen na mysli, že NASA vyslala iba robotické misie, lebo úroveň žiarenia vo vesmíre by bola pre človeka smrteľná.

Podľa skeptikov sa mesačné misie „uskutočnili" vo filmových ateliéroch, zatiaľ čo Apollo neopustilo obežnú dráhu okolo Zeme. Olej do ohňa prilial aj akčný film Kozorožec 1 režiséra Petera Hyamsa, ktorý s podobnou sprisahaneckou teóriou vedome pracuje.

Autor: Peter Pišťanek

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Tech

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu