Vykopávky v dvoch jaskyniach v pohorí Švábska Jura v juhozápadnom Nemecku priniesli významné dodatočné dôkazy, že skorí Európania z druhu Homo sapiens mali už pred vyše 35 tisíc rokmi rozvinutý zmysel pre hudbu. Ich mentalita zjavne bola blízka našej. Našla sa takmer celá flauta z vtáčej kosti a úlomky troch z mamutoviny.
V najnovšom čísle časopisu Nature to oznámila bádateľská trojica, ktorú tvorili Nicholas Conard, Maria Malinová a Susanne Münzelová z Tübingenskej univerzity (Nemecko).
Vykopávky prebehli počas leta 2008. V prvom prípade to bolo v jaskyni Hohle Fels, ktorá leží v údolí rieky Ach približne 20 kilometrov západne od mesta Ulm. V druhom v jaskyni Vogelherd v údolí riečky Lone približne 25 kilometrov severozápadne od Ulmu.
Obe tieto jaskyne sa preslávili najstaršími známymi ukážkami európskeho figuratívneho umenia, ktoré vedci pripisujú skorým ľuďom Homo sapiens, hoci zatiaľ nepodarilo nájsť nijaké kostrové pozostatky tvorcov týchto artefaktov. (14. mája t.r. sme písali o objave najstaršej „Venuše" v Hohle Fels.)
Supia flauta
Nové nálezy pochádzajú z najhlbších vrstiev kultúrnej fázy aurignacien, spájanej - podľa aktuálneho odborného konsenzu - s prvými Homo sapiens v Európe. Majú najmenej 35 tisíc rokov.
Hohle Fels vydala flautu zhotovenú z vretennej kosti supa bielohlavého (Gyps fulvus), dodnes najväčšieho dravca strednej Európy. Tento vták občas zimuje aj na našom území. Má rozpätie krídel až vyše 2,5 metra, čo praľuďom ponúkalo skvelý kostený materiál na väčšie hudobné nástroje píšťalového typu.
Flauta je dlhá 21,8 centimetra a hrubá 8 milimetrov. Na dolnom konci z nej chýba zopár centimetrov. Našla sa v dvanástich úlomkoch v priestore 10 x 20 x 3 centimetre. Ležala iba 70 centimetrov od miesta objavu spomenutej „Venuše". Ide o zďaleka najúplnejší praveký hudobný nástroj, aký sa dosiaľ našiel v jaskyniach Švábskej Jury.
Úlomky sa na povrchu i vo vnútornej štruktúre vynikajúco zachovali, takže možno spoľahlivo zrekonštruovať mnohé podrobnosti pracovného postupu dávneho výrobcu tejto flauty. Podľa značiek do nej urobil päť otvorov pre prstoklad a na jednom konci, zrejme hornom, do ktorého hráč fúkal, dva zárezy v tvare „V".
Nálezová vrstva v Hohle Fels obsahovala množstvo úštepov pazúrika, opracované kúsky kostí a mamutoviny, a tiež kosti ulovených zvierat - divého koňa, soba, mamuta, jaskynného medveďa, kozorožca, aj obhorené.
Žiaľ, tak ako pri predchádzajúcich podobných nálezoch z aurignacienu tejto oblasti, artefakty nesprevádzali nijaké ľudské kosti, ktoré by priamo poukazovali na výrobcov.
Praveká flauta z vretennej kosti supa bielohlavého, objavená 17. septembra 2008 v jaskyni Hohle Fels pri nemeckom Ulme. Má vyše 35 tisíc rokov.
H. Jensen, Universität Tübingen
Detail na miesto nálezu supej flauty. Biela šípka ukazuje smer k miestu, kde vo vzdialenosti necelého jedného metra ležali úlomky najstaršej známej „Venuše".
Foto: M. Malina, Universität Tübingen
Schéma nových vykopávok v jaskyni Hohle Fels. V boxe sú miesta najcennejších nálezov - zľava označujú oranžová a zelená štvorcípa hviezda úlomky dvoch mamutovinových fláut, žlté hviezdy úlomky flauty zo supej kosti a červené hviezdy úlomky „Venuše". Čierne kotúčiky udávajú miesta rádiouhlíkovo datované metódou urýchľovačovej hmotnostnej spetrometrie do rozpätia 31 až 40 tisíc rokov. S uvážením dodatočných datovacích prostriedkov vychádza vek predmetnej nálezovej vrstvy na vyše 35 tisíc rokov. Vpravo hore je farebne kódovaná tabuľka jendotlivých kultúrnych fáz zdokumentovaných v Hohle Fels. Na zvislej osi vľavo je hĺbka pod dnešným dnom jaskyne, „mriežkovanie" vymedzuje jej steny.
Ilustrácia: N. Conard et al./Nature
Rôzne pohľady na supiu flautu z Hohle Fels. (a), (b) a (d) sú detaily v svetielkujúcom móde zobrazenia, vyvolanom ultrafialovým a fialovým žiarením, (c) a (e) pri dopadajúcom svetle.
Foto: N. Conard et al./Nature; H. Jensen, Universität Tübingen
Ako sa na ňu hralo?
Vedcom sa zatiaľ nepodarilo vyrobiť presnú repliku tejto flauty, ale podľa všetkého na ňu praľudia hrali priamym fúkaním do horného konca, bez použitia náustku.
Možnosti naznačuje menšia aurignacienská flauta s tromi otvormi, zhotovená z vretennej kosti labute, ktorá sa pred časom našla v blízkej jaskyni Geissenklösterle. Zvláda štyri základné tóny a tri podtóny. To je už porovnateľné s mnohými modernými flautami.
Flauta z Hohle Fels očividne ponúkala lepšie hudobné možnosti ako tá z Geissenklösterle, vzhľadom na väčšiu hrúbku vydávala hlbšie tóny. Zrejme také ako zrekonštruovaná flauta z mladšieho aurignacienu v Geissenklösterle, pre zmenu vyrobená z mamutoviny.
Dobrú približnú predstavu o hre supej flauty z Hohle Fels ponúka zrekonštruovaná z mamutoviny.
Audio: Wulf Hein, Universität Tübingen
Mamutie flauty
Lanské vykopávky v Hohle Fels priniesli aj dva malé úlomky mamutoviny. Podľa viacerých parametrov očividne súčasti dvoch aurignacienských fláut. Prvý úlomok má rozmery 11,7 x 4,2 x 1,7 milimetra, druhý 21,1 x 7,6 x 2,5 milimetra. Na prvom je časť otvoru pre prstoklad, na druhom deväť malých zárezov.
Vyrobiť flautu z mamutoviny bolo oveľa náročnejšie ako z vtáčej kosti. Prirodzene zakrivenú mamutovinu bolo treba rozpíliť, obe polovice opatrne vydlabať, vyrezať otvory a napokon ich znovu vzduchotesne spojiť.
Vykopávky v lete 2008 boli „hudobne" úspešné aj v jaskyni Vogelherd. Priniesli úlomok dalšej flauty z mamutoviny s rozmermi 17,5 x 5,8 x 1,8 milimetra. Je na ňom zvyšok otvoru pre prstoklad a sedem zárezov. V roku 2005 sa tam našli tri úlomky kostennej flauty.
Účel všetkých troch novoobjavených úlomkov mamutoviny z Hohle Fels a Vogelherd vedci rozpoznali na základe porovnania so spomenutou mamutovinovou flautou z Geissenklösterle.
Úlomky novoobjavených fláut z mamutoviny: (a) a (b) sú flauty 2 a 3 z Hohle Fels, (c) flauta 2 z Vogelherd - pri všetkých sú popri dvoch základných pohľadoch aj detaily, ktorých záber vyznačuje biely rámček. Celkom vpravo je schéma, ktoré ukazuje ako by tieto úlomky troch fláut „sadli" na skôr objavenú mamutovinovú z Geissenklösterle.
Foto: N. Conard et al./Nature; M. Malina, Universität Tübingen
Dávna hudobná tradícia
Okrem objavov v spomenutých jaskyniach Švábskej Jury sa zatiaľ nikde nenašli hocaké praveké hudobné nástroje, o ktorých by sa dalo so zárukou povedať, že sú staršie ako 30 tisíc rokov.
Najstaršie známe také nálezy odinakiaľ túto vekovú hranicu nedosahujú. (Ide o kostenné flauty z Isturitzu vo francúzskych Pyrenejách a z Grubgrabenu vo Wachau v Dolnom Rakúsku.)
Kostenné a mamutovinové flauty z jaskýň Hohle Fels, Vogelherd a Geissenklösterle sú naopak jasne za ňou: a tie z prvých dvoch jaskýň majú dokonca najmenej 35 tisíc rokov.
Keď boli v roku 1995 v Švábskej Jure objavené prvé dve praveké kostenné flauty, zdalo sa, že predstavujú unikátne výnimky. V súčasnosti je z tejto oblasti známych už osem aurignacienských fláut: po štyroch kostenných a mamutovinových. V údoliach Achu a Lone vtedy zrejme bývalo veselo...
Praveké kultúrne ohnisko na hornom Dunaji?
Dokresľuje to rozvinutejšiu kultúru Homo sapiens. Hudba im síce priamo nepomáhala pri zháňaní obživy, ani nezvyšovala ich reprodukčný úspech. No utužovala spoločenské väzby, ktoré praľuďom z nášho druhu nepriamo pomáhali v oboch týchto kľúčových zreteľoch.
Hudba sprevádzala nástup výtvarného umenia, pestrejších ozdôb tela a dokonalejších technológií opracovania kameňa a organických materiálov. Vďaka tomu všetkému - aj tak početnejšie a prepojenejšie - populácie Homo sapiens vytlačili skorších Európanov - neandertálcov. (Popravde niektorí vedci argumentujú hudobnými schopnosťami už neandertálcov, v tejto súvislosti však chýbajú pevnejšie dôkazy.)
Najstaršie známe doklady tejto vyspelejšej kultúry sa sústreďujú práve v oblasti Švábskej Jury. Nicholas Conard s kolegyňami si myslia, že to vyplynulo z prieniku prvých Homo sapiens do strednej Európy, postupujúcich pozdĺž Dunaja. Na jeho hornom toku tak v aurignaciene vzniklo ohnisko, odkiaľ sa kultúra šírila do iných častí Európy.
Aurignacienské flauty z jaskýň Švábskej Jury si bude môcť verejnosť pozrieť na výstave Umenie a kultúra ľadovej doby v Stuttgarte od 18. septembra 2009 do 10. januára 2010.
Hlavné zdroje: Nature online z 24. júna 2009; Komuniké Eberhard Karls Universität Tübingen z 24. júna 2009.
