Trojica vedcov uverejnila výsledky niekoľko desaťročí prebiehajúceho výskumu, pri ktorom sa podarilo zistiť hlavnú - a neočakávanú - príčinu vymretia nádherného motýľa, modráčika čiernoškvrnného. Ilustruje (nielen) ekologické pravidlo, že malé príčiny často mávajú veľké následky. Na tomto základe modráčika čiernoškvrnného úspešne vrátili do britskej krajiny.
Modráčik čiernoškvrnný (Maculinea arion) je pomerne veľký motýľ s rozpätím krídiel až päť centimetrov. Obýva zväčša suché lúky a stráne vo veľkej časti Európy a v niektorých oblastiach Ázie. Vyskytuje sa aj u nás, no jeho hojnosť kolísa od miesta k miestu.
Vyznačuje sa - presnejšie jeho húsenice - pozoruhodným, sčasti parazitickým spôsobom života. Práve jeho jemné vyladenie sa podpísalo na vymretí tohto motýľa vo Veľkej Británii.
Z dúšky materinej do mravčieho hniezda...
Dospelá samica tohto modráčika nakladie v lete vajíčka na dúšku materinu. Čerstvo vyliahnuté húsenice sa krátko živia púčikmi kvetov tejto rastliny, ale zostávajú malé.
Po treťom zvliekaní húsenice spadnú na zem, kde sa chemicky „namaskujú" ako mravčie larvy. Pach priťahuje červené mravce druhu Myrmica sabuleti, ktoré stále pomerne malú húsenicu odnesú do hniezda. Robí to aj príbuzný druh červených mravcov, ale vtedy sa dospelosti dožije až vyše päťkrát menej húseníc.
V hniezde húsenica hibernuje. Po prebudení sa niekoľko týždňov živí mravčími vajíčkami a larvami. No napriek tomu ju ďalej chráni chemické mimikry a imitovanie mravčích zvukov (v súvislosti s iným druhom modráčika sme o tom písali 25. februára). Mravčie robotníčky sa o húsenicu všestranne starajú, lebo im poskytuje sladké výlučky zo žľazy na chrbte - mravce ju dokonca dráždia tykadlami.
Samica modráčika čiernoškvrnného z grófstva Somerset na juhozápade Anglicka.
Foto: David Simcox, Centre for Ecology and Hydrology
Samica modráčika čiernoškvrnného kladie vajíčka na dúšku materinu.
Ilustrácia: Richard Lewington
Robotníčka červeného mravca druhu Myrmica sabuleti dráždi žľazu húsenice modráčika čiernoškvrnného, aby získala sladký výlučok.
Foto: Jeremy Thomas
...a zasa von
Napokon sa húsenica - motýľ v tejto forme prežije až 10 mesiacov - zavesí na strop hniezda a zakuklí. Keď zavŕši premenu, motýľa červené mravce vyvedú von z hniezda k vhodnej rastline, v kruhu ho obklopia a strážia pred predátormi, kým mu neuschnú krídla. Dospelý motýľ potom odletí hľadať partnera na párenie. Žije asi tri týždne.
To všetko bolo všeobecne známe už dávno. No úzka závislosť húsenice modráčika čiernoškvrnného na konkrétnom druhu mravca vyšla najavo až pri výskume, ktorý iniciovalo jeho vymieranie vo Veľkej Británii, eskalujúce od roku 1950. Výskum trval dokopy približne štyri desaťročia a prerástol do projektu motýlieho vzkriesenia.
Za ten čas sa na ňom podieľali mnohí vedci a ochranári. Kľúčovou postavou bol Jeremy Thomas z Oxfordskej univerzity a Strediska pre ekológiu a hydrológiu vo Wallingforde. S wallingfordskými kolegami Davidom Simcoxom a Ralphom Clarkeom (pôsobí aj na Bornemouthskej univerzite) teraz uverejnili výsledky v časopise Science.
Modráčik čiernoškvrnný z grófstva Somerset.
Foto: David Simcox, Centre for Ecology and Hydrology
Život s motýľmi
Modráčiky čiernoškrvnné a všeobecne motýle však neupadali iba vo Veľkej Británii. V 70. rokoch Medzinárodná únia pre ochranu prírody vyhlásila tri motýle, vrátane šiestich druhov modráčika za „vlajkové" organizmy - účelom bolo povzbudiť verejnosť k ochrane tohto nádherného hmyzu.
Britské modráčiky čiernoškvrnné to nesporne potrebovali. Od konca 18. do polovice 19. storočia žili v 91 kolóniách. V roku 1950 to už ale bolo iba 25 populácií s niekoľkými desaťtisícmi dospelých jedincov. A v roku 1972 iba dve kolónie s 325 jedincami. Do roku 1979 vo Veľkej Británii celkom vymreli.
Jeremy Thomas patril k tým, čo sa s takým koncom nezmierili. V rokoch 1972 až 1977 vždy od mája do septembra skúmal poslednú britskú kolóniu modráčika čiernoškvrnného. Zaznamenával všetko: od počtu nakladených vajíčiek cez to, koľko ich prežilo a počet húseníc na rastlinách, až po správanie jednotlivých motýľov.
„Podľa mňa to bolo čosi veľmi blízke životu s ľudoopmi," povedal Jeremy Thomas. Na mysli mal pri tom prácu Jane Goodallovej, dlhé roky skúmajúcej priamo v pralesnom teréne šimpanzy, Dian Fosseyovej, ktorá takto skúmala horské gorily, a napokon Biruté Galdikasovej, skúmajúcej zasa orangutany.
Vedci a ochranári spočiatku za úpadkom britských modráčikov čiernoškvrnných videli najmä nezodpovedných zberateľov motýľov a znečistenie životného prostredia. Lenže skutočná hlavná príčina bola iná.
Čo je pre nás malé, pre malých je veľké
Súvisela s celkovými zmenami v poľnohospodárstve vo Veľkej Británii od polovice minulého storočia a s chorobou divých zvierat. Prvý faktor spočíval v tom, že stráne, na ktorých žili modráčiky, zarástli privysokou trávou. Farmári tam totiž postupne prestali pásť dobytok, keďže sa im to so stúpajúcim dôrazom na veľkochovy nevyplácalo.
Vyššia tráva však znamená viac tieňa a tak teplota na zatienenej pôde klesla. Aj čo len o jeden centimeter vyššia tráva môže spôsobiť ochladenie o dva až tri stupne Celzia. Zdanlivo zanedbateľné, no výrazne to obmedzilo výskyt mravcov druhu Myrmica sabuleti. Nuž a ukázalo sa, že iné mravce modráčikom nevyhovujú.
„Ľudské bytosti sú o toľko väčšie ako hmyz, že si veľmi obťažne uvedomujeme, že to, čo je pre nás zmena v životnom prostredí, akú ani nevnímame, môže mať ničivé dôsledky pre taký druh organizmu, akým je bizarný a nádherný modráčik čiernoškvrnný," povedal Jeremy Thomas.
Obmedzovanie pasenia na stráňach s modráčikmi komplikoval ešte druhý faktor - trávu by tam inak aspoň sčasti spásli aj divé králiky, no tie súčasne, od 50. rokov minulého storočia, hubila vírusová infekcia.
Vzkriesenie modráčika
Ochranári sa na Thomasovu radu od konca 70. rokov minulého storočia prestali sústreďovať na zberateľov motýľov a všeobecnú ochranu rezervácií. Usilovali sa vrátiť do pôvodného stavu životné prostredie modráčikov - vyrúbali kríky a podporovali obnovu pravidelného spásania trávy hospodárskymi zvieratami.
Britské modráčiky čiernoškvrnné medzitým, žiaľ, vymreli. Od roku 1983 sa však rozbehol rozsiahly projekt ich návratu do britskej prírody. Poslúžili k tomu jedince dovezené zo Švédska, ktoré boli nasadené do podľa výsledkov Thomasovho výskumu obnovených prírodných areálov modráčika.
Výsledkom bol obrovský úspech. Po štvrťstoročí, v roku 2008, konštatovala priebežná bilancia o plných 30 percent vyšší počet kolónií modráčika čiernoškvrnného, než koľko ich bolo vo Veľkej Británii v 50. rokoch minulého storočia, teda pred začiatkom tamojšieho veľkého úpadku tohto motýľa, ktorý napokon viedol k jeho vymretiu.
Mapa juhozápadného Anglicka s vyznačenými polohami oblastí, kde prebiehali hlavné výskumy modráčika čiernoškvrnného a ochranárske zásahy v prospech obnovy jeho populácií.
Ilustrácia: J. A. Thomas et al./Science, AAAS
Modráčikom čiernoškvrnným sa už zasa vo Veľkej Británii darí.
Foto: Jeremy Thomas
Pomoc pre iné druhy
Jeremy Thomas za celých 40 rokov z predmetného výskumu oficiálne nepublikoval nič - všetky presné údaje si šetril pre terajší článok, ktorý obsahuje tabuľky a numerický model overený reálnym vývojom. Editor Science Andrew Sugden mu za tento zvlášť dôkladný výskum vyjadril vysoké uznanie. Pomôže zachrániť aj iné druhy.
Modráčik čiernoškrvnný je jeden zo zatiaľ iba troch motýľov, ktorými Veľká Británia spĺňa cieľ medzinárodnej Konvencie o biologickej rozmanitosti - do roku 2010 obrátiť úpadok druhov. V iných európskych krajinách sa modráčikom niekde darí lepšie, niekde horšie.
Thomasov model poslúžil ako východisko opatrení na záchranu modráčika čiernoškvrnného, no zíde sa aj pri globálne ohrozených štyroch iných druhoch modráčikov s jemne vyladeným reprodukčným cyklom. V samotnej Veľkej Británii už pomohol v poslednej chvíli zachrániť modráčika ďatelinového (Polyommatus bellargus).
Model akcentuje, že pri opatreniach na záchranu motýľov sa neslobodno obmedzovať iba na dospelé jedince, ako to bolo doteraz. Treba zohľadniť mladé vývojové štádiá. Obnovené areály modráčika čiernoškvrnného sa navyše vyznačujú aj prudkým rozhojnením niektorých vzácnych druhov vtákov, rastlín a iných motýľov.
Hlavné zdroje: Science Express z 15. júna 2009; Komuniké American Association for the Advancement of Science z 15. júna 2009.
