Jednou z nich bola skutočnosť, že miestnym obyvateľom začali dochádzať prírodné zdroje a na stavbu svojich chrámov museli používať nekvalitné drevo.
David Lentz z Univerzity v Cincinnati v Ohiu preskúmal detaily stavieb šiestich hlavných mayských chrámov a dvoch palácov v Tikale, zvyšky ktorého dnes obdivujú turisti na území dnešnej severnej Guatemaly. Založili ho okolo roku 500 pred n. l.
Prvé tri chrámy, ktoré skúmal americký paleoetnobotanik, postavili mayskí stavitelia pred rokom 741. Používali veľké rovné brvná vysokého rozložitého stromu manilkary gumovej. Jej botanický názov je Manilkara zapota; ide o tropický vždyzelený strom pochádzajúci zo strednej Ameriky, z ktorého tečie hustá šťava. Domorodci ju nazývajú chicle a mayovia ju používali na žutie (z tejto šťavy je odvodený názov moderných žuvačiek - Chiclets).
Manilkara má pevné drevo, do ktorého sa napriek jeho tvrdosti dali ľahko vyrývať rituálne kresby a nápisy najmä na slávu mayských vládcov. Napríklad komplex známeho chrámu, označeného číslom jeden, slúžil ako pohrebisko pre väčšinu tikalských panovníkov klasického obdobia, teda v rokoch 250-900, kedy dosiahla mayská kultúra svoj vrchol.
Po roku 741 však už pochádza drevo v tikalských chrámových konštrukciách takmer kompletne z malého sukovitého stromu kampeškovníka obyčajného (Haematoxylum campechianum). Drevo tohto stromu síce v 15. storočí veľmi výhodne vyvážali z Guatemaly Španieli, no na veľké stavby sa nehodí.
„Je to určite oveľa menej kvalitný materiál," povedal Lenz. Okrem toho ani neumožňoval rytie obľúbených symbolov. Logicky z toho vyplýva, že mayskí stavitelia sa museli zmieriť s horším materiálom v núdzovej situácii, ktorá vyplývala z vyčerpania pôvodných prírodných zdrojov. Nakoniec vyvrcholila tým, že obyvatelia museli jeden zo symbolov rozvinutej mezoamerickej kultúry opustiť.
Paleoetnobotanik David Lentz.
FOTO - LISA VENTRE, UNIVERSITY OF CINCINNATI PHOTOGRAPHIC SERVICES
Lentzova štúdia je ďalším kamienkom do mozaiky, z ktorej sa skladá obraz dávnej civilizácie. Vznikla, rozvíjala sa aj zanikla vo veľmi náročných podmienkach. Na druhej strane treba mať na pamäti, že to nebol nijaký monolit, ktorý by sa zrútil vďaka jedinej príčine. Ľudia, ktorým hovoríme Mayovia podľa výrazu, ktorým sa v 16. storočí označoval Yucatánsky polostrov, boli v skutočnosti príslušníkmi mnohých veľmi odlišných národnostných skupín. Sídlili v rozdielnom prostredí a mnohé problémy, ktoré mali zrejme spoločné, riešili rôznymi spôsobmi.
Za zaujímavosť stojí aj fakt, že z 31 mayských jazykov, zaznamenaných v čase španielskej conquisty, zmizli do dnešnej doby iba dva. Ľudia hovoriaci zvyšnými jazykmi dosiaľ žijú v rôznych častiach mayského územia.
Hlavné zdroje: časopis New Scientist; encyklopédia Velké civilizace (kultura a společnost starověku), editor G. Burenhult, Argo, Praha, 2006.
